Keks: Drobné tvrdé suché pečivo, biskvit. Zastúpené vo všetkých slovanských jazykoch. Výpožička z anglíckeho cake(s) = koláč, bábovka, torta; kúsok. ( Koncovka –s v ang. predstavuje plurál.) Germanským koreňom je kak, príbuzné ku kok, ktoré v nemčine najdeme v slove kuchen, v angličtine z XVIII. storočia, ako cookie, čo pretrváva v americkej angličtine a v holandskom, ako koek = koláč.
Kečak, kečag: Mliečnik urobený z hliny s obsahom asi 1 liter. Svojho času ich vyrábali hrnčiari a predávali po jarmokoch. Často bývali aj pekne zdobené, maľované. V Slovníku ho nieto. Dostali sme ho buď cestou maďarského kecske = koza, alebo tureckého keçı = koza. V jednotlivých osadách sa kečak nazýva aj kozák.
Kečka: Chumáč vlasov nad čelom, štica. V Príbuzenstve má sans. slovo kacc- = ťahať (za vlasy), z čoho napr. v Mahabharate vzniká kacca-= vlasy na hlave. Same slovo tesne súvisí so Štica. Viď.
Kepeň: Dlhý plášť bez rukávov, ale aj dlhá bunda bez rukávov. Často sa použije aj kabanica = vrchný zimný kabát z domáceho súkna, avšak tu sa jedná už o cele inú etymológiu. Východiskom je Kabát.
Čes. kepeň, kepenec, staropoľ. kiepieniak, kopieniak, ukr. kobenják, staršie kepenjak, rus. kobenjak, staršie kebenjak, slovín. kepenjek, bul. kebenek, srbch. kapenak... Východiskom sú turecké slová, kde v osmanskom najdeme kepenek = plášť janičiarov. Odtialto sa slovo dostalo do maď. jazyka, ako köpönyeg, köpenyeg, ktoré podľahlo kráteniu, takže vzniklo maď. käpeny.
Turecké podoby prenikli aj do mongolského jaz. kde sa to ustálilo na kebeneg = r/v.
Kerovať, keruvať: Kormániť, riadiť kormidlom, kormánom, volantom; odbočovať, zahýbať, uhýbať; vykerovať, skerovať, zakerovať, nakerovať a pod. Pokladá sa za výpožičku a adaptáciu nemeckého kehren = obracať, okrúcať, skrúcať a pod.
S týmto slovom, v jeho inej podobe sa stretávame skoro každodenne. Kardán, kardánová os, os vedúca od motora (napr. motorky) po zadné kolesá vozidla. Táto os sa neustále otáča, krutí, dáva pohon zadnému kolesu.
V peržskom jazyku kar = akcia, práca, „zvŕtanie“ sa, krutenie, z čoho v spojitosti s inými slovami je celý rad per. slov s významom, ako napr. dielňa, majster, zručnosť, obchod, obchodník, laboratórium, atď. atď. ba tu je aj gardan = okrúcať, meniť, premieňať, proste okrúcanie, zvŕtanie, s ktorým súvisí aj druhé gardan = krk, stĺp. Turci si toto slovo prevzali, ako gerdan = krk, hrdlo, bachor na hrdle, kým v srbch. z tohoto vzniká djerdan = náhrdelník.
Kešo: Bežné meno pre koňa ktorý je buď „grošavý“, alebo „zalizovanej srsti“, často i „ofŕkaný“, frckavý, ale neraz aj dlhšej srsti. Už z napočítaného vidieť, že tu ide o kolíziu dvoch etymológií.
V prípade „grošavého“ koňa, ako východisko by sme mohli uvážiť dnes už medzinárodné slovo cash (ang.) = peniaz, ktorého východiskom je zase starofr. casse, alebo talianske cassa, vychádzajúce z lat. capsa = debna, láda, truhla, či z tohoto aj u nás máme kasa = pokladňa, trezor.
V prípade „zalizovaného“, chlpatého koňa, ako východisko sa nám hneď vynára slovenské kešavý = chlpatý, s dlhými vlasmi, kučeravý a pod. ktoré už súvisí so srbch. kosa = vlasi a sanskritovým keśa = vlasi (na hlave). Toto slovo, v následných jazykoch subkontinentu sa zjavuje vo významoch, ako vlasy, vlas, fúzy, ba poskytuje aj východisko pre naše kečka, a učupené je aj v mene imperátora Caesara.
Keteňa: Viď Kap. 4.
Kíkať: V detskej reči predstavuje pojem zarezať. Zabíjáči zakíkali všetky pušiky = Zabíjači zarezali všetky svine. Sú dve možnosti na vysvetlenie:
A/ Predstavuje detské slovo pre kŕkať, krknúť = zarezať, (viď Krknúť) lebo deti majú problém s výslovnosťou spoluhlásky r. V Slovníku máme kik = rýchli rez na hrdle (hoväda).
B/ Ide tu o zvukomalebné slovo, ktoré aj sans. zachytáva v podobe kikkati, kukkati = kričať, drať sa, revať, vrešťať, nariekať. Srbh. jazyk ho má v slove kukati = bedákať, nariekať, horekovať, kým u nás je v kikiríkať.
Kiria: Nájomné. Prevzaté zo srbh. kirija = r/v, ale slovo nachádzame aj v peržskom a i v hindu, ako kiraya = nájomné, poplatok za niečo, nejaké služby, renta atď. Súvisí so sanskritovým kirata = obchodník, „trgovec“, priekupník, kupčiť. Východiskom mu je koreň kr = činiť
Kirvaj: Cirkevné hody spojené s ľudovou zábavou, svojdruh cirkevného jarmoku, ktorý sa v jednotlivých osadách oslavoval na deň posviacky domáceho chrámu. V Slovníku slov. jazyka je pod vstupom Kermeš. V samom Petrovci a vo väčších slovenských osadách kirvaj nebýval, ale inde áno. Slovo máme zastúpené v rade slovanských jazykov, ako napr. český kármaš, poľský kiermasz, ukrajinský kérmeš, ba má ho aj srbh. lužický, macedónsky atď. Východiskom všetkých je stredné horné nemecké kirchmässe, skratka pre kombinované kirch+wih+mässe = kirche = cirkev + wihen = svätiť (súvis s lat. vincio = zväzovať, zviazať, sanskritové –viśa = putá) + Masse, Maesse, Mässe = indoeurópsky mass = festival, oslavy, z čoho vychádza aj omša.
Klinovník: Typické dolnozemské slovo s významom uterák. Nema nič spoločného s anglíckym clean = čisté, lež s klinom, na ktorý sa uterák zakvačil.
Kniha: „Bol jeden mních, mal veľa kníh, nevedel nič z nich...“ Táto výpoveď asi platí práve v tomto prípade. V prípade vysvetlenia slova kniha. Zatiaľ sa to nikomu nepodarilo. Aspoň nie uspokojivo. Všetci to nechávajú, akože „pre budúcich etymológov“, lebo vedia, že doterajšie vysvetlenia sú ako švajčiarsky syr.
Všeslovanské v podobách kniga, kniha. Český kniha, pri čom Machek spomína, že mylnou analogiou počuť aj knieha. Staroslov. kъnigьi, praslov. kъnigy (všetko v pl.). Najčastejšie sa siaha po turko-tatarskej konekcii a predpokladá sa, že slovo sa k nám dostalo z východu a to hlavne cestou volžských a dunajských Bulharov, lebo v starotur. bolo asi küinig, ktorého východiskom môže byť čínske küen, king = zvitok papiera, k čomu by prislúchalo aj bulharské küiniv, ujgurské kuin, kuinbitig, staromaďarské (sekuľské) kőnyű, maď. kőnyv, ktorých pôvod je v staročuvašskom końiv = kniha. Z rovnakého prameňa by bolo aj západoosetské kiunugee. Pravýchodiskom všetkých týchto slov by bolo čínske king (?). Na toto už skorej poukázal Dobrovský, lenže v súčasnom čínskom jaz. pod vstupom kniha je rad slov a ani jedno neupomína na king. Nenajdeme to ani pri vstupe zvitok (papiera), scroll atď. ba nenašiel som ani jeden vstup, kde by bolo ak nie aj king, tak aspoň nejaké slovo kde by po spolohláske K nasledovala samohláska I. Ak je, alebo bolo tam niečo, ako king, küen, nemusí to znamenať, že slovo bude ich domácim útvarom. Celkom kľudne sa do čínštiny mohlo dostať aj od Indoeurópanov, napr. cestou budistického náboženstva ktoré tam už dlhšie prenikalo a to i keď nie priamo, ako slovo sanskritu, tak ako slovo používané v okolitých ie. národoch. V tejto súvislosti nesmieme zabudnúť ani na vplyv určitej ujgurskej princezny, hlavnej konkubíny čínskeho cisára, ktorá sa do dejín zapísala ako prvá, čo zozbierala do vtedy všetky známe čínske ľudové pesničky a to vydala v podobe knihy. Možno je ona tou osobou, čo čínsky jazyk „obdarila“ ešte s jedným slovom pre knihu, na ktoré sa teraz odvolávajú naší etymológovia.
Porovnávalo sa i assýrske kunukku = pečať, odkiaľ do arménskeho sa dostalo ako knik = pečať, avšak tu je to ešte nespoľahlivejšie.
Konečne tu spomenieme aj Miklosicha, ktorý siahol, ako to udáva Vasmer, aj po staroškandinávskom kenning = poznanie, učenie, avšak aj toto sa odmieta, ako nesprávne, nespoľahlivé. (Vystlenie nesprávnosti chýba.)
Tu sa musíme opýtať, kedy sa to Slovania spoznali s knihou a prečo sa tak rýchle a v skoro nepozmenej podobe, ako slovo, prešírilo vo všetky slovanské jazyky, národy? Vyskytuje sa aj v staroslovanskom a aj v praslovanskom jazyku. (Napriek Machekovi.)
Slovania, hlavne západní od samého sa osídlenia v priestoroch strednej Európy boli vystavení vplyvu kresťanstva, s čím je spiate aj prenikanie kníh do ich priestorov a i čítanie, poznanie, učenie sa, na čo upomína hlavne srbch. knjiga, ako kniha, ale aj čítanie, čiže učenie, poznanie, gramotnosť...
Keď sa do Veľkej Moravy dostávajú Cyril a Metod, týto bratia podľa písomných pamiatok so sebou prinášajú aj nejaké knihy. Keď sa z Moravy rozpŕchli ich žiaci, tak týto so sebou tiež odnášajú nejaké knihy a šíria učenie aj medzi inými Slovanmi. Môžeme teda považovať za celkom prijatelné, že práve to boli oni, čo knihu ako vec a termín preniesli aj ku vzdialenejším Slovanom. Staromaďari tu ešte neboli. Bulhari už boli, ale rýchlo podľahli jazykovej asimilácii. I keď sa Cyril a Metod vo svojich prekladoch nábožných kníh spoliehali na slovanské nárečie práve v oblasti Strumice a Marice, sotva sa s týmto slovom tam stretli (starobulharským), lebo ak tam aj bolo, dávno sa naň zabudlo. Kniha nebola bežnou vecou vtedajších bulharských mocipánov a ešte menej pospolitého ľudu. Knihu, ako slovo by teda najskôr zaradil ku vlastnému slovanskému prameňu i keď s tým mnohí nebudú súhlasiť. Prečo? Hlavne z nepoznania látky. Keby látku poznali, tak už dávno by sme tu mali vysvetlenú mačku, kačku, mrákavu, loptu, tekvicu, klobásu, kapustu a tak radom, ba dávno by sme mali vysvetlený aj chlieb a najmä Slovan, Slovák. To nikde nenajdete. Od toho sa bočí. Radšej nespomenúť, ako vystaviť sa kritike.
Teda to české knieha, kde Machek poznamenáva, že je „mylná analógia“, vzal by som ako spoľahlivý fosíl. Miklosichovu mienku, že tu ide o staroškandinávske kenning by tiež uznal za čiastočne správnu stopu, ktorá si však vyžaduje doplnenie.
Zamyslime sa nad slovami: kňaz, knieža, rus. knjaz, srbch. knez, kneginja, knjáz atď. Podľa (ale chybnej mienky) toto slovo vraj patrí ku fiktívnemu „protojazyku“, ku „paleolingvistiky“ a príbuznosti má ako ger. king, könig, tak aj židovské cohen, názov titulky na blízkom a strednom východe Kahn, ba aj na ďalekom východe chán, kagan atď. z čoho môžeme tiež zakľúčiť, že slovo ako také sme si nevypožičali od Germanov (Machek), ale bolo tu, medzi nami. Ako najšikovnejšie slovo na vysvetlenie významu, mali by sme anglické know = vedieť, chápať, poznať, avšak z nižnonem. hornonem. gótskeho, staronórskeho atď. toto slovo už nejestvuje. Vytratilo sa. Tu sa vyvinulo vo význam môcť, činiť a pod. Napr. gót. kunnan pôvodne znamenalo vedieť, ale sa posunulo vo význam môcť, poznať. V príbuznosti je slovanské znať, lat. noscere, cognoscere, grécke gignósko / γιγνώσκω = chápať, učiť sa, vzdelávať sa, rozumieť, vedieť rozsúdiť, rozhodnúť, riešiť a sanskritové jánati = znať. S týmto súvisí aj tochársky postverbál kna = vedieť a chetejské ganes = znať, ba aj albánske njoh = (ja) viem. Rekonštruované PIE by vypadalo: gnh-nha- = vedieť, znať. (Adams)
Slovanské knieža bude teda ekvivalentom slov, ako sú king, könig, kahn, chán, kagan, cohen... a na tieto funkcie sa volilo ľudí „múdrych“, takých, čo niečo znali, vedeli. U nás ten vládca, knieža najčastejšie bol i najvyšším kňazom. U Černohorcov do včera vladika bol ako najvyšším sekulárnym, tak aj cirkevným pohlavárom, kniežaťom. Múdrosti tohoto sveta boli zapísané v knihách, nuž celkom reálne môžeme povedať, že slovanská knjiga, kniha, knieha atď. tesne súvisí so znaním a Miklosichovo vysvetlenie na podklade staroškandinávskeho kenning, ako ho on vysvetľuje (asi nepoznal aj iné varianty) pokladám za jediné správne.
Ako naše knjaz, knez, knieža, kňaz... sa najskôr vyvinulo z PIE (viď), podobne ako aj germanské king, könig, atď. Nejde tu o žiadnu „výpožičku“, lež o vlastný útvar.
**********>>>>>>>>J.Kulik<<<<<<<<*************
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára