Tichá noc

Tichá noc. Túto vianočnú pesničku pozná, alebo ju aspoň počul každý kresťan na svete a to bez ohľadu na denomináciu. Každý si ju môže zaspievať vo svojej reči. Pôvodné nemecké slová napísal katolícky kňaz, Jozef Mohr (1792 – 1848), ktorý ako káplan v roku 1818 slúžil v novopostavenom chráme sv. Mikuláša v dedine Obernorf, v tyrolskej oblasti Rakúska, neďaleko Saltzburgu. Podľa ustáleného zvyku, lokálnym organistom im bol tamojší učiteľ, Franz Gruber. Títo dvaja, kňaz a organista, ako sa blížil čas Vianoc, čoraz častejšie polemizovali o tom, že zatiaľ sa ešte nikomu nepodarilo napísať dokonalú, perfektnú vianočnú pesničku, koledu. Kňazovi toto nedalo pokoja a začal vážne rozmýšľať o nejakom priliehavom texte. Začal písať vianočnú básničku. Pred sebou mal vidinu svojho alpského kraja a ničím nerušený pokoj zimného večera. Pred Vianocami tú básničku už aj mal. U učiteľa, organistu, pred Vianocami sa zišla dedinská spoločenská smotánka. Tu, pred veselými hosťami kňaz prečítal svoju novú báseň k Vianociam. Organista Gruber si hneď aj začal niečo hmkať, zapisovať a zanechal hostí. Utiahol sa do svojej pracovne. Pozeral sa cez okno a načúval tichosť zimnej noci. Všade úplný kľud. Tichosť noce len občas narušovalo trúbenie ľudového alpského rohu pastierov roztrúsených po salašoch. Tú-tu-tu-tú sa ozvalo z jedného salaša a onedlho mu sused odpovedal zvukom jeho rohu, tú-tu-tu-tú. Rad, radom sa ozval každý salaš. Títo pastieri už storočiami takto medzi sebou komunikovali. Podávali správu susedovi, že u nich je všetko v poriadku. V tento večer sa to Gruberovi zdalo, ako keby si pastieri vymieňali radostnú zvesť, že narodil sa Spasiteľ. Zapísal si noty alpského rohu. Trochu to poupravoval, aranžoval, pohral sa s tónami a už to mal. Jednoduchý hlas ľudového inštrumentu, akoby splynul so slovami básne kňaza. Nasledovný deň, na Vianoce, už mali aj svoju vlastnú vianočnú pesničku a kňaz mohol konať svoje slávnostné služby. Všetko malo isť po poriadku, ale pokazil sa im organ. Organista musel bežať domov pre gitaru a tak vo vianočný večer, 25.12.1818. za sprievodu gitary, kňaz Mohr a učiteľ Gruber svojmu zboru dvojhlasne odspievali svoju novú vianočnú pesničku. Bola to ich vlastná. Bola to pesnička ich ľudu, ich alpského kraja. Ani netušili, že sa onedlho, ako nejaká horská lavína, prešíri po celom svete. Niekoľko dní po Vianociach, do chrámu prišiel opravár organov a ako si robil svoju prácu, tak si organista Gruber skúšal hlasy píšťal. Neustále hral len Tichú noc. Pesnička sa zapáčila aj opravárovi, nuž tento skromne požiadal, či môže dostať noty a text. Doma vraj má dcéry, dobré speváčky a tieto si do svojho repertoára vraj radi zaradia aj túto novú pesničku. Dostal to. Štyri sestry, dcéry majstra Strassera si hneď aj odpísali celú pesničku a jeden exemplár sa dostal aj do ich speváckej skupiny v mestečku Zillerthal. Sestry, ako vynikajúce speváčky cestovali nie len Tyrolskom, ale po celej krajine a všade sa publiku predstavovali aj s Tichou nocou. Šírili ju. V ich mestečku, v Zillerthal bol aj ďalší opravár organov, Karl Maurachen. Aj on si ju odpísal a začal s jej šírením, takže nezadlho pesnička toľko zľudovela, že sa ju začalo považovať, ako tyrolskú ľudovú. V 1838. roku sa Tichá noc zjavuje aj v nemeckých Spevníkoch, s poznámkou, že „Pôvod neznámy“. V 1839. roku sa pesnička dostáva aj do Ameriky. Priniesli ju „Tyrolskí speváci – Raineroví“, ktorí si urobili zájazd do U.S.A. Kedy sa s ňou spoznávajú aj Slováci, ťažko povedať (nedostatok prístupných materiálov), ale určite to bolo v čase jej šírenia sa Rakúskom. V nových Spevníkoch ju máme zaradenú pod číslom 60, kde sa ako autor uvádza len meno F.Grubera. Podobne je to aj v starých Spevníkoch , v Tranosciuse. Tam ju najdete v I. Časti prídavkov nových piesní duchovných. Aj tu ako autor je jedine F.Gruber, ale ako autor slovenského textu, udáva sa aj meno Leštinský. Tento text v evanjelických Spevníkoch nie je však jediný slovenský text. Za tieto roky som mal možnosť spoznať viacej rozličných slovenských textov. Aj u nás, v slovenskom evanjelickom chráme v Austrálii, keď sme tu mali misijného kňaza z U.S.A. p.f. Michala Brondoša, spievali sme to inak. On tvrdo stál na verzii „Noc tichá, noc tmavá“ a vždy nám na Vianoce rozmnožil tento text a museli sme to tak spievať. Nešlo to najhladšie. Celý text je trochu „hrbolatý“ a akonáhle nás opustil, prešli sme na „normálny“ text. Slovenskí katolíci to tiež majú trochu inak. Inú verziu si spievajú aj slovenskí baptisti v bývalej Juhoslávii. Mali sme, či aj máme celý rad slovenských verzií, čo len nasvedčuje o popularite tejto vianočnej piesni, koledy. Koľko ich je po celom svete, to asi nikto nespočíta. V čase Vianoc sa však jej hlas nesie celým svetom. Obíde zemeguľu. Každý si ju spieva v svojej reči. Počuť ju aj po japónsky, čínsky, kórejský, ba aj v Pissin tok (pidžin anglíčtina v Pacifiku, hlavne na N. Guineji) atď. V čase Vianoc, aj my tunajší prisťahovalci zo všetkých krajín Európy, sveta, cestou tejto pesničky, aspoň v mysli sa vraciame do rodných, snehom zaviatych chotárov. Pred sebou máme vidinu zasnežených kopcov, vidinu žírnej roviny, ako si oddychuje pod snehovou perinou. Počujeme zvončeky záprahu saní a vraciame sa domov. Vraciame sa do rodnej dediny, do rodičovského domu, ku teplej peci detstva. Vtedy je jeden z nás na Karpatoch, iný v Alpách, ďalší v Panónsku, kým ten vedľa stojaci je možno vo Švédsku, Fínsku, Nemecku, Estónsku, Francúzsku. Proste každého jedného táto pesnička vráti domov, do detstva.

.............píše Ján Kulík............... ......................................