.Meno.
V slovníkoch slovenského jazyka meno je definované, ako: „Slovné označenie niečoho, pomenovanie, názov a sú: osobné, rodinné, miestne atď.“
Hneď na druhej strane Biblie, 1M 2:19 – 20 najdeme:“Vtedy Hospodin Boh utvoril zo zeme všetkú poľnú zver i všetko nebeské vtáctvo a priviedol ich k čvloveku, aby videl, ako ich pomenuje; každý tvor mal sa menovať tak, ako ich pomenuje človek. A človek pomenoval všetok dobytok, nebeské vtáctvo i všetkú poľnú zver...“
=====================
Už na úsvite ľudskej civilizácie, človek mal potrebu, životnú potrebu, všetko okolo seba pomenovať. Dať nejaké meno všetkému. Boli to najskôr zvukomalebné „slová“, ale z nich sa postupom času vyvinuli také, aké v podstati máme aj dnes. Niekde v XIX. st. keď sa etymológia stala populárnou, keď sa horúčkovite študovali všetky možné jazyky, nejeden etymológ poznamenal, že každú súčasnú reč sa dá zredukovať na nejakých 200 základných onomatopeických zvukov, slov.
Evolúcia reči trvá aj dnes. Každý živý jazyk má potrebu hľadania si nových výrazov, nových pojmov a stačí sa podívať na oblasť telekomunikácií. Tu sa to zmenilo na pravú riavu. Pravda, dominuje tam angličtina, ale aj ona má svoje starosti a preto, hlavne pri počítačoch, neraz sa stretneme aj s absurdnými pomenovaniami. Napr. je tu „mouse“, i keď súčasný „mouse“ už nema chvostik. Tá šipka na monitore sa skorej podobá včeličky. „Chip“, ako ang. slovo, dosiaľ sa vzťahovalo na triesku, úlomok, stružlinu, íver a dnes pod tým chápeme aj ten, pre obyčajných smrtelníkov, nepochopitelný vypínač, prepínač...
A zase, podľa Biblie, prvý muž dostal meno Adam a prvá žena sa menovala Eva.
Adam v hebrejskom jazyku môže znamenať, ako muž, tak aj „z hliny“, ale aj červený. (Z prachu si a na prach sa obrátiš.)
Eva v hebrejštine znamená život. Týmto pomenovaním sa vystihuje jej základná biologická funkcia, funkcia reprodukcie ľudského rodu a práve preto, v prvých prekladoch Biblie do gréčtiny (robilo sa to v Alexandrii), jej hebrejské pomenovanie sa vystriedalo s adekvátnym gréckym slovom a dostali sme aj meno Zoa, Zoe, Zoja, čo tiež znamená život.
Za každým osobným (krstným) menom, skrýva sa ľudská bytosť a v podvedomí, aj jej spoločenská funkcia, „osud“, a charakter. Keď si rodičia vyberajú meno svojmu potomkovi, obyčajne chcú, želajú si, aby to meno nejak udávalo, či predurčovalo jeho životnú púť, budúce postavenie v spoločnosti atď. a práve tu, pre neznalosť významu jednotlivých mien, dopadne to nie najšikovnejšie. Neraz aj konfliktne. Decko tmavej pokožky, tmavých vlás dostane meno Albín, Albína, Belo, či opačne decko plavých vlás, bielej pokožky... „obdaria“ menom Móric, Melánia a pod.
O osobných menách Slovanov, či v našom konkrétnom prípade aj Slovienov, z predkresťanského obdobia, dozvedáme sa hlavne z cudzích prameňov. Z obdobia Veľkej Moravy už máme aj vlastné písomné pamiatky.
S príchodom Cyrila a Metóda, začínajú sa nám zjavovať už pôvodne aj grécke a hebrejské mená.
Po zániku Veľ. Moravy, zvyšuje sa frekvencia pôvodne germanských a románskych mien, ale v čase renesancie, ako v celej Európe, aj u nás sú pohyby, ba nezadlho aj cirkevné vrenia, náboženské (protestantské) vojny a zjavujú sa nám mená z času rozkvetu klasickej kultúry, oprašujú sa hebrejské mená z Biblie a badať tu už aj návrat ku starým slovanským menám, alebo aspoň poslovančovaniu pôvodne cudzích, či neraz sa vymýšľajú aj nové, slovanské. Tento proces sa stupňuje s nástupom „národnej“ renesancie.
Každé obdobie malo svoje mená. Z predveľkomoravského obdobia máme napr. Vojnomíra, Sama... až tu prichádza Pribina, Mojmír, Svätopluk.... Gorazd, Naum...po nich na rad prišli aj súčasné „hollywoodské“ mená a tak to pôjde aj ďalej. Väčšina z nich nie je ani v kalendári.
Tu máme zahrnutých niekoľko stovák osobných mien a najdete si tam aj ich etymológiu. Všetky pospomínať sa nedá. Najmä tie súčasné, cudzokrajné, ako napr. Aba = narodená vo štvrtok (Ghana), Abena = narodená v utorok (Afrika), Akela = šľachetná (Havajské ostrovy), Dakota = priateľka (Sioux indiánske), Kogara = miesto, kde rastie trstina (aust. domorodecké), Kokohoko = nočný vták, sova (indiánske), Lahela = srnka (Havajské ost.), Malana = svetlo, žiarivý (Havajské ost.), Sakae = bohatá (Japonsko), Fudo = podľa japonského boha ohňa a múdrosti, Goro = po rade piaty syn, Jazz (Džez) = miluje džezovú hudbu (Americké meno), Jela = pri narodení, otec bol v žalári (Swahili), Mamo = žltý, šafrán (Havajské ost.) atď. atď.
Vždy, v každej dobe, ľudia si vymýšľali, tvorili nové mená pre svojich potomkov a veru, nedopadlo to vždy aj najlepšie.
Aj v súčasnosti rodičia sa proste predbehávajú vo vymýšľaní mien a občas im to vyjde aj sproste. Hlavne, ak sa rozhodnú pre nejaké budistické meno, cudzokrajné, alebo urobia si aj špatnú kombináciu.
Pred nedávnom (2008. roku) herečka Nicol Kidmann , ináč Austrálanka zo Sydney a jej nový manžel, tiež Austrálan z Brisbane, vítali na tento svet svoju dcérku. Nazvali si ju Sunday Rose a ako americká, tak aj austrálska tlač boli plné uštipačných komentárov. Sunday znamená nedeľa a Rose je ružička. Celkom pekne, lenže v bežnom hovore z toho vypadne Sunday Roast, čiže nedelná pečienka. Na dovažok, dieťa sa nenarodilo v nedeľu, ale v pondelok.
Sunday = nedeľa, je celkom bežným menom, ale medzi protestantmi a Nicol Kidmann je katolíčka. Svedčilo sa im tú dcérku nazvať menom Dominica, ak tam chceli mať „Nedielku“ narodenú v pondelok.
Pamätajme si, že ten náš potomok so svojim menom má žiť celý život. Ak dostane nejaké „sprosté“, nešikovné meno, bude mať aj nepotrebných problémov. Všade. Na každom kroku. Koho radšej zamestnáte? Osobu, čo sa volá Jano, alebo osobu s menom Zadok? Mimochodom, aj toto je biblické meno a už som stretol niekoľkých Zadokov, či Zadkov.
Divne zvučí, aj keď stretnete krajana zo zámoria, ktorý má rýdze slovenské priezvisko, ale krstné meno mu je napr. Scott, Duogal, Douglass, Lachlan, Jenniferka, Jessica, Joyce, Jade, Tyler, Tiler... atď. Krajanská Amerika a Austrália je plná takýchto mien.
Ak sa podívame na svoj jazyk, aj tu je možnosť utvorenia nového mena, ako napr. Slovenka, Srbinka, Žilina, Nitra..., Sova, Slávik, Havran... ale sotva by niekto siahol po Spišiakovi, Revúcej, Pipíšky a pod. Takéto meno hneď vyvolá nežiadúcu asociáciu.
Mnohí si vyhľadávajú, akože americké mená. Také niečo nejestvuje. V Amerike, medzi potomkami Európanov najdete kresťanské mená, v podobách, aké sú v Británii, v Nemecku, Taliansku, Španielsku... a občas stretneme aj niekoho s nezvyčajným, „novým“ menom, ale aj to sú európske, hlavne anglícke, puritánske korene, ako je Pearl, Rubi, Ruby, Esmeralda, Diamantina, Jacynta, Heather... alebo sú to „moderné“ mená, ako napr. Tiger-Lily, Red, Green, alebo spomeňme aj Sarah Palin-ovú, ktorá sa uchádza o miesto viceprezidenta. Má päť detí a všetky majú divné mená: Bristoll, Willow, Piper, Track a Trigg. Ich význam? Tak prvé si nazvala nie podľa názvu mesta v Anglicku, ale tu, ako východisko, využila súč. ang. bristle, ktoré v stredoangličtine malo podobu brüstel, bristle, brestel a význam mu je naježiť sa, ukazovať, „pointovať“ (pointer je názov aj rasy loveckých psov). Meno druhého neznamená nič iné, ako „vŕba“. Tretie je Piper = gajdoš, cievka, rúrka... a pod týmto termínom (v kombinácii s inými) poznáme aj zopár druhov vtákov, ktoré vydávajú prenikavý hlas. Štvrté je Track = stopa, šľapaj, „čapáš“, či z neho vyšlo aj Tracker = sliedič. Piate je Trigg, čo by sme pochopili, ako vyparádený, lenže zároveň predstavuje aj skratku slova trigger = kohútik, spúšť na puške. Predsa, Sarah je poľovníčka, strieľa všetko živé, nuž aj deti dostali podľa nej, primerané mená.
Mnohí Američania, akože „patrioti“ deti si okrstia menom svojho štátu, takže tam nič nechýba, od Tex(asu), cez Arizonu, Nebrasku, Nevadu, Alabamu... až po Ohio.
Tí „modernejší“ siahajú po menách, akože indiánskeho pôvodu a najdete Dakotu a pod. Sú tam však aj černosi a týto, v závislosti koľko je kto „hrdý na pôvod“, dávajú si deťom aj africké mená (napr. Kinta, Kunte, Tupak), ale je tam aj hodne Vietnamcov, Číňanov... takže aj ich mená sú dnes už americké. O menách Indiánov, ani hovoriť. Aj oni majú svoju zásobu, takže, ktoré to mená môžeme zahrnúť pod plášť „americké“? Kresťanské? Moslimské? Gemanské? Románske, Indiánske?... Všetky sú tam.
Meno, ako slovo, pre linguistov je veľmi zaujímavé. Skupina paleolinguistov ho zaraďuje ku nejakému fiktívnemu protojazyku, prajazyku. Vo svojich najrozličnejších podobách, variáciach, sústavne sa zjavuje aj v tých najodľahlejších, najizolovanejších rečiach, ktoré ako historický, tak aj geografický, vonkoncom nemajú a nikdy ani nemali nič spoločného. Všade je to krátke slovo a obsahuje buď obe spoluhlásky (M a N), alebo aspoň jednu z nich. V semítskom asýrskom jazyku je to šemmah, v arabskom onwan, turecký isim, maď. név, nevem, vietnamský těn, čínsky méng, míngzi, míngyú, míngcheng, jap. na-ma-e, mongolský nameg, kým v jazykoch austrálskych domorodcov sú podoby: arrainya, mitye, nakame, arritnye, kwementyaiye, miki, murrinh, namp, narri, ney, nyari atď.
Páči sa nám exotický „cveng“, aby to naše novorodeniatko nebolo len púhym Paľom, Janom, Mišom, Ďurom... ale pozor! Rozmysleme si s akým menom obdaríme svojho potomka. Aby nemal „školské prestávkové pračky“, lebo má sprosté meno. Deti to rýchle objavia.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára