Kyslé ako...

Kyslé, kyslosť, kvas, ocot, octovíňa, syr, srvátka, vôsťa, kosť.....acid... asencia..

Na „blogu“ som našiel, že niekoho zaujíma aj slovo „kyslosť“ a to tam nie je. Pochopte, že celý etymologický slovník tam nemôžem dať. Príčina? Tak, máme tu hodne „expertov“, čo si odkukávajú a potom to publikujú, ako svoje štúdium etymológie. Zatiaľ tam máme len akože archaizmy, poťažne zatiaľ nesprávne, chybne vysvetlené slová. Kyslosť, kyselina... je celkom bežným slovom a etymológia je jednoduchá. (I keď ju nenajdete v českom et. slovníku – V. Machek.) Konečne náš etymologický slovník je úplne deravý, učňovský, plný komplexu podradenosti a pod. Ako keby sme aj my neboli národom. Neboli národom v „srdci“ slovanských jazykov. Blízky sme ako ku južným, tak aj východným Slovanom. Konečne, aj moje priezvisko Kulík, podľa profesora linguistiky na Karlovej univerzite, nie je slovenské, lež ukrajinské. Na Slovensko sme sa vraj dostali len v XIX. st. nuž neviem pochopiť, odkiaľ to prišli moji predkovia. V Petrovci a v Kysáči boli už v XVIII. st. a pochádzali z Terian (Hontianska stolica). Aj tu museli žiť už hodne rokov, lebo prímeno máme Vahan, čiže niekde od Váhu. V Teranoch nás už nieto. Bol som tam koncom 80-tých rokov. Nieto nás ani na Slovensku, ale Dolná zem je plná Kulíkovcov. Časť rodu sa osadila v Čabe, časť v Komlóši, v Aradáči, Pazove, Petrovci, no najviacej je v Kysáči. Boli sme tam už pri zakladaní osady (ako slobodníci, ba až sedmislivkári) a vtedy,písal sa iba 1773. rok. Prví prisťahovalci boli Maďari (zopár rodín) na čo prichádzajú už Slováci. Vtedy to bolo panstvo grófa Andreja Hadíka (de Futak). Osada sa sformovala z prisťahovalcov až z 55 dedín. Môj pra-,pra-... bol Benjamin Kulík, z Hontianskej stolice. Odtiaľ, z Terian prišlo vraj najviacej rodín. Až 42. Benjamin splodil Juraja, Juraj Jána, Ján Pavla.... až som tu aj ja. Slovák žijúci mimo vlasti už nejakých 250 rokov. Mimo? Ani nie tak. Do 1918. roku predsa sme boli v spoločnej vlasti. My sme boli len nejakým slovenským „Texasom“, dolnozemským divokým juhom. A veru tu bývali (a aj sú) krásne pračky. Ako na Balkáne. Nikdy nevieš kto ti dá pod rebrá. Či Turci, či Maďari, či..... no vždy vyhybíš. Nejednému to zunovalo a po I. sv. vojne nastalo húfne sťahovanie sa „domov“, na Horniaky. Kto mal šťastie, ten sa dostal k Nitre a kto ho mal menej, ten sa dostal na Žitný ostrov. Bol koniec aj II. sv. vojny a nastala horúčka repatriovania. Najmä z Maďarska, ale nezaostávala ani Vojvodina. Na zozname bola aj naša rodina. Už som bol na svete. Išli sme, akože domov a predstavte si, dostali sme sa do Pod. Biskupíc. Z gazdovského domu sme dospeli na menší gazdovský a aj tu sme boli tri rodiny. My, rodina Černotová a rodina ich švagra z Rumunska. Adresa bola Hlavná 92. Bol som tam v 80-tých rokoch a vystráchal som tam žijúcu rodinu. Na túto dobu, i keď 3 ročný, dobre sa pamätám a ešte lepšie na útek „z vlasti“ koncom 1948. roku. Mať volala, ale macocha neprijala. Tak sa hovorilo. V tom čase Dunaj bol nízky a Malý Dunaj bola len barina, nuž utekali sme, lebo pán Černota nám prezradil, že „zajtra si prídu aj po vás“. Išlo to hladko? Nie. Zachytila nás pohraničná stráž a veru bolo cikania do gatí. Nič to, lebo pohraničný strážnik prevrátil golier rovnošaty a ukázal nám odznak „Hlinkovej gardy“ a dal svoje požehnanie. Boli sme v Rakúsku. V utečeneckom tábore. Zberba z celej Európy. Pýtali sa nás, kam chceme. Mať trvala na tom, že len „domov“, do Petrovca, do Juhoslávie. Vypúčali na nás okále, ale o pár týždňov už sme boli „doma“, v osade Begeju, Vrbary.... Bolo nám dobre? Horkyže. Aj tu boli následky vojny, prázdne žalúdky a holá r.... Späť cesta nemožná. Napred sa ísť musí a išli sme. Aj tu prišlo ku nacionalizovaniu, rabovaniu „kulakov“... a zostali sme na mizine. Vymykali sme sa aj z toho. Tý, čo nám brali, ani dnes nič nemajú, no a ja, ja som šiel do zahraničia a mám tu skoro toľko, ako mal aj starý otec, ba možno aj viacej. Boh ma požehnal. Požehnal moje mozole. Teda, otázka bola kyslosť. Keďže je celý živoz trpký, kyslý, nejak som si otvoril dušu, ale nech. Aspoň ma spoznáte aj po tejto stránke. V slovenčine máme kyslé, kyslosť, kyselina, kysnutie, vykysnutie...syr, srboch. sirće = ocot, ale v slovenčine aj ocot, octovíňa, vôsťa a pod. Všetko spolu súvisí. V et. slovníku mám spracovaný každý termín, pojem zvlášť (hádam raz uvidí aj svetlo dňa), no dnes sa tu orientujeme na „hrubé“ vysvetlenie. Keď si v jeseň nakladáme kapustu do suda, čo robíme? Kvasíme ju, aby sa skyslela. Keď do cesta dáme droždie (kvások), čo sa stane? Vykysne. Kyslé, kysnutie... priamo súvisí so slovom kvas. Slovanské kvas je v príbuzenstve s lat. caseus = syr, alb. kos = kyslé ovčie mlieko atď. atď. ako aj sanskritovým Kvath = vrieť, kvathá- = kysnutie, lahnda karhan = vrieť, dvíhať sa atď. Slovenské „ocot“ sa nám snaží pretisnúť, akože výpožičku z latiny, latinského pôvodu, kde by znamenalo „pichľavé“, lenže tým pádom by sme si nevedeli vysvetliť octovína (druh bodliaka), ani ostnu, ani vôsťa a následne, ani kosť atď. Teda, základom kyslého je „kvas“ a toto súvisí s ie. pojmom pre vrenie, dvýhanie sa, kysnutie a pod. .......................JK .....................................