Orfeus – grécky junák, prototyp umeleckej duše.
Ako najslávnejšieho poetu a pevca, antické dejiny spomínajú Orfeusa, syna kráľa Trácie, Oeagrusa a Calliope / Kalliope, najhlavnejšia zo všetkých múz. Orfeus vedel krásne hrať na lýre a citare, ale ešte krajšie spieval. Bol to dokonalý hudobník a poeta. Jeho hudba a spev očarili aj samych bohov Olympu, obyčajných smrtelníkov, zvieratá, ba aj rastliny, kamenie, ba celé hory načúvali jeho hudbe. Nemohli mu odolať ani divé zvieratá. Všade ho sliedili a kadial prešiel, tam sa počul aj šelesť lístia.
Orfeus patrí do skupiny, akože starších junákov, lebo aj on bol členom posádky lode Argus, čiže bol argonautom. Jeho úlohou, ako člena posádky, nebolo veslovať a pod. lebo nevyznačoval sa nejakou nadľudskou silou a preto mu dali za úlohu udierať na bubon, aby udieral do taktu veslovania.
Úlohou mu bolo aj umením zakročiť tam a vtedy, keď sa ukazovalo, že samotnou silou sa nič nedokáže. Hudbou zjemňoval situácie, donášal pokoj všetkým a na všetko. Utišoval bohov, čím chránil posádku od ich nástrah. Hudbou a spevom prehlásil spev sirén. Márne sa tieto obludy usilovali zvábiť junákov. Nemohli. Tu bol Orfeus.
Orfeus sa oženil s nymfou Eurydikou: Žili si v najlepšej zhode, kým na scénu neprišiel pastier stáda oviec, Aristaeus. Múzy ho zamestnali, ako pastiera ich stáda. Jedného dňa Eurydika šla chodníčkom vedľa rieky a tu ju uzrel Aristaeus. Hneď sa mu zapáčila. Okamžite sa do nej zaľúbil a začal ju prenasledovať. Utekala. Pri tom behu stupila na hada a ten ju uštipol na lýtko. Umrela.
Orfeus bol úplne zničený a rozhodol sa, že si ju vyhľadá. Hoci aj v podsvetí, v samom pekle. Vybral sa tam. Vzal si svoju lýru a na jeho hudbu a spev začali duchovia zosnulých vychádzať až zo samého dna Erebusa. Priesvitné tiene sa začali vznášať, ako vtáci medzi lístím lesa. Aj týchto očaril svojim spevom a hudbou, ba očaril aj samu Persephónu / Proserpínu, ktorú nesmierne dotkla jeho láska vôči Eurydiky. Sľubila mu, že Eurydika sa vráti z podsvetia, z pekla, ale hneď dala aj podmienku. Orfeus musí kráčať napred a počas cesty domov, nesmie sa ani obzrieť a ani ju osloviť. Pristal.
Prepustili ju z pekla. Orfeus šiel napred a sledovala ho manželka, ale cesta domov bola dlhá. Po čase ho začalo trápiť a rozmýšľal. Splnila si sľub tá Persefóna? Čo, ak ho oklamala? Čo, ak mu tu podhodila niekoho, iného? Zaťal zuby a kráčal, avšak myšlienky sa rojili, až sa pozrel, koho má za sebou. Bola to Eurydika, ale ako na ňu pozrel, hneď sa aj rozplynula. Znovu umrela.
Rozžialený Orfeus sa vybral späť, ku Erebusu, ale tu na bráne stál sám Charon, syn Erebusa a Nox. Boh pekla. Boh, čo sprevádzal duše zosnulých do podsvetia. Prevážal ich cez rieky Styx a Acheron. Rovno ku pekelnej žiare. (Pamätajme, že v tom čase Gréci svojich mŕtvych nepochovávali, ale upaľovali.) Eurydiku si už nemohol vyslobodiť. Musela zostať v Erebuse. Musel isť domov sám. Musel sa vrátiť do sveta živých. Toto ho úplne zronilo, lebo jeho zvedavosť ho pripravila o lásku.
Plakal, nariekal a nikdy viacej nepozrel na inú ženu, hoci sa mu aj núkali. Okolo seba nazhŕňal len chlapcov a začal kolovať chýr, že sa stal „pedophiliakom“, homosexuálom, čo preferuje chlapcov. (Mnohí „umelci“ majú tento sklon aj dnes.) Táto jeho láska ku Eurydike, preferovanie spoločnosti chlapcov, dopálila ženy Trácie. Nemohli sa zmieriť s jeho ignoranciou ženskej pôvabnosti, až jedného dňa to puklo. Schmatili ho a usmrtili. Telo mu rozsekali na márne kúsky a kus, po kuse, hádzali do rieky, ktorá ho odnášala do mora. Povráva sa, že ešte aj hlava bez tela, spievala na vlnách. Kus, po kuse ho aj hľadali, ale našli len jeho hlavu a lýru. Patrične to aj pochovali. Rovno na Lesbose, v Tesálsku. Tu sa však rozprávka nekončí, lebo „svetom“ sa rozšírilo, že akonáhle jeho popol „uzrie“ svetlo dňa, svine zničia to mesto, kde je jeho hrob. Tak hovorila veštba, proroctvo Dionysia. Na takéto povedačky nikto nedával žiadny dôraz. Kto sa bojí obyčajnej svine? Nikto. Akokoľvek, ale počas jednej „siesty“ (poludňajšieho odpočinku), jednému pastierovi oči sa zatvárali a „rozložil“ sa priamo pri hrobe Orfeusa. Vo sne začal prekrásne spievať. Všetky najkrajšie piesne od Orfeusa. Počuli to aj sedliaci, čo neďaleko robili a zbehli sa. Nechcelo sa im veriť, že to pastier spieva len tak, zo sna. Musel to byť sám Orfeus a otvorili jeho hrob. Cez noc sa strhla ukrutná búrka, rieka sa „zdula“ a zaplavila celé mesto. Táto rieka sa nazývala Sys, čo znamená nič iné, ako sviňa. Proroctvo sa splnilo.
Sám Orfeus sa klaňal bohovi Dionyziovi. Po ňom prišli ďalší umelci a všetci si za svojho boha volili Dionyziusa. Počet jeho nasledovateľov neustále vzrastal, lebo ľudia sa snažili premôcť hranice životnosti, vyhnúť sa smrti... a túto snahu najdeme v nesmiernom počte piesní, v básnickej tvorbe, vôbec v literatúre a v každej sfére umenia, nuž nie div, už v VI. st. p.n.l. zrodilo sa hnutie „orfeistov“. Boli to hlavne vagabundi, ponevári, bohémi... čo sa potulovali z mesta, do mesta a hlásali univerzálne odpustenie hriechov a spasenie. Ich filozofia žitia sa dá zhrnúť do niekoľkých paragrafov:
Budeš nosiť biele rúcho;
Nebudeš jesť mäso;
Nedotkneš sa tela mŕtvoly.
Toto sa náramne priečilo spôsobu žitia v mestách. Na tú dobu to bol vyložený ateizmus. Ako sa budeš klaňať bohom, prinášať im obete, keď sa nesmieš dotknúť tela mŕtvole? Zavrhneš bohmi. Privoláš si skazu. Skazu nie len osobnú, ale aj skazu celého mesta, ba aj krajiny. Bohovia sú dobrí, ale svoje si žiadajú. To vie každý.
Len v pomätej pamäti sa môže zrodiť myšlienka, že smrť je vlastne vyslobodením sa z časnosti. Časnosť je život a smrť je smrť. Koniec všetkého. Nebudú tu žiadne elyzejské políčka, ale večná tma. Toto hlásanie takého svetonázoru sa ako požiar rozšírilo v celom Grécku a veru mocipáni mali hodne starostí. Vyložený ateizmus. Ruhánie sa bohom.
............................................píše J.Kulík
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára