Naše putá.

 Slováci žijúci v Melbourne, hlavne tí, čo sem prišli z bývalej Juhoslávie, osadili sa prevažne v západných predmestiach. Svojho času bolo tu až zopár hostelov na prichytenie prisťahovalcov a hlavne bolo tu aj veľa pracovných možností, kde sa nevyžadovali skoro žiadne kvalifikácie. Človek potreboval len dobré svaly a už sa zapojil do života. Ani jazyk nebol nejakou prekážkou. Fabriky, sklady, bitúnky, mäsiarne, kožiarne, kameňolomy atď. boli plné prisťahovalcov z Poľska, Ukrajiny, bývalej Juhoslávie, nuž dohovoriť sa, vôbec nebolo ťažko. Ba aj sami majitelia takýchto podnikov boli prevažne prisťahovalci.  Odtiaľto, z týchto podnikov a aj predmestí, ako Altona, Brooklyn, Footscray, Sunshine, Laverton.... postupne sa prenikalo aj do vzdialenejších.  Na druhom konci, v predmestí Springvale tiež jestvoval podobný hostel a aj sem prišiel počet naších rodín. Aj tu boli podobné podniky, hlavne v predmestí Dandenong. Aj tu bola možnosť rýchle sa zamestnať, takže dnešná situácia je taká, že jeden „ostrov“ Slovákov máme na západe a druhý na juhovýchode. Kým na západe máme až niekoľko stoviek rodín, zatiaľ na juhovýchode len niekoľko desiatok a keďže naše nové spoločenské strediská vznikali na západe (Laverton), kde sa vybudoval slovenský dom, cirkevné stredisko ev.a.v. cirkvi, ba jestvovali aj dva futbalové kluby atď. občas, k vôli udržiavaniu kontaktu s krajanmi, robili sa akcie aj na tom druhom konci. Robili sa výlety do okolia, ba rokami tam fungovala aj akože filiálka cirkvi. Po službách v Lavertone, p.farár a zopár cirkevníkov sa previezli do Dandenongu, aby aj tam vykonali služby. V prvé mesiace, ba aj roky, to fungovalo. Bol dosť počet akože veriacich, ale postupne farár kázal prázdnemu kostolu, či tým niekoľkým čo prišli s nim z Lavertonu, až všetko úplne zaniklo.   Pred nedávnom cirkevný zbor Krista Pána (Laverton) sa rozhodol zriadiť si matriku. Popísať mená tam žijúcich krajanov. Jeden cirkevník dostal za úlohu počas niekoľkých víkendov ponavštevovať tieto roztrúsené rodiny. Navštívil aj rodinu jedného nášho petrovčana a tu prekvapenie. Vieme, že jeho brat žijúci v Petrovci bol veľmi aktívnym straníkom. Až takým, že počas jednej z mojich zriedkavých návštev kraju, nechcel sa so mnou ani rozprávať a hlavne nie po slovenský. A poznali sme sa od mladi. Spolu sme boli feriálnikmi, spolu ako feriálnici sme boli v Taliansku, lenže... no chlebík mu bol dôležitejší, ako stará známosť. Tento jeho brat žijúci v Dandenongu nie je o nič „zatvrdilejším“ Slovákom. V kostole asi nikdy nebol a v spolku tiež. Stal sa členom, ba aj funkcionárom tamojšieho „juhoslovanského“ spolka. Keď videl kto mu zaklopal na dvere, to ho rozpálilo: „My nie sme Slováci a ani nikdy sme ani neboli. Dosiaľ sme boli Juhoslovania a od teraz sme Srbi. Dajte nám pokoj so všetkým slovenským“. Farára to trápilo, nuž išiel za nim sám. Neprešiel o nič lepšie. Hneď na dverach sa na neho vykričal a vystŕčal ho na ulicu.  Jeho dobrí kamaráti, ba aj príbuzní, tiež z Petrovca sa nevyjadrili takto ostre, ale chvála Bohu, že sa necítia byť Slovákmi. Z týchto by sme mali len hanbu. Takto sa ale širšia slovenská verejnosť nedozvedela, že tu máme petrovčana o ktorom, pred niekoľkými rokmi písali všetky tunajšie noviny.  Tento náš petrovčan, spolu so svojimi švagrami, Malťanmi dal sa do podnikania. Hneď vedľa rýchlocesty (freeway), tesne pred Dandenongom, do zeme nazakopávali lodné kontajneri. Z blízkej elektrickej siete a vodovodu, pravda na čierno, previedli si prúd, vodu a inštalovali si zariadenia na pestovanie marihuány. Vo veľkom. Keď to odhalili orgány, údajne to bola do vtedy najväčšia výrobňa tejto drógy vo Victorii, ba možno aj širšie. Odsúdili ich na dlhé väzenie. Nech som nevedel o koho tu ide, tak nikdy by som neprišiel na to, že sa tu jedná o Slováka a navyše petrovčana. Novinári, nezvyknutí na naše mená, jeho, Ondreja „prekrstili“ na Onreé, takže z neho vypadol nejaký Francúz so slovenským priezviskom. O všetkom som zatiaľ mlčal. Naši krajania bežnú tlač v angličtine nečítajú, , takže im to „ušlo“ a v ich tlači, v srbských novinách o tom sa nepísalo. Aj im „ušlo“, že sa tu jednalo o Slovákovi, petrovčanovi.  Tá naša „spolupráca“ s políciou, či aj bežnou tlačou sa tu nekončí. Sem, tam, v rozvrhu práce súdnych siení, zjavý sa aj slovenské meno a dobre známe priezvisko, či v „iskričkách“ zo súdnych siení prečítate si aj „skvelé sprostosti“. Najmä keď tu ide o súd „páleničiarov“, čiže o domácu pálenicu. Zatiaľ sme tam nemali petrovčanov. Nie sme reprezentovaní ani v policajtnom „katalogu“ lúpežníkov západných predmestí, čo ale neznamená, že tam Slováci nie sú.  Jedného nášho krajana vykradli. Šiel to zahlásiť polícii: „A videl si kto to bol? Poznal by si aspoň jedného? Krajan prisvedčil, že si ich dobre všimol a vedel by ich identifikovať. Dali mu „katalóg“ najaktívnejších lúpežníkov z okolia. Tu ich vraj určite najde.  Listoval sa krajan v „katalogu“, keď tu odrazu aj známe tváre. Až niekoľko chlapcov, Slovákov, ktorých dobre poznal zo stretnutí v slovenskom dome. Striaslo ho však, keď na jednej z tých fotiek uvidel aj synovca.  Od vtedy tiež prešli roky a chlapci dorástli. Poženili sa. Majú svoje rodiny a už nie sú v tomto kriminály. Teraz ich skorej láka kasíno. Tam urácajú peniaze a nejedna rodina sa rozpadne.  Teda, sme už úplne integrovaní. Máme svojich reprezentantov ako pri samej špičke spoločnosti, tak aj v šľame tunajšej spoločnosti, ba máme aj svojich „teplých“. Zopár péderov (jeden aj z Petrovca) a až niekoľko lezbičiek. Žijeme si „moderným“ životom.  =======================================================  Neraz sa mi aj vytkne, že prečo píšem o tomto, keď je toľko aj pekných tém, či prečo to aspoň trochu „nezosanitujem“. Prečo? Dobrý chýr ide ďaleko. Každý si rodine v starom kraji píše len to najlepšie, čim sa celkový obraz skresľuje. Ja som sa odvážil napísať aj to, o čom sa mlčí. Napísať, či perom zachytiť aj také korunované sprosti, ba až aj tmavú stránku nášho žitia.  Ako nespomenúť fakt, že naší chlapci počas Veľkej noci, keď išli na oblievačku, vodou obliali aj policajtov, aby im ukázali čo je to za zvyk, tá oblievačka?  Ako nespomenúť našu starkú z Kysáča, čo si v domácej záhrade pestovala mak? Niekto ju zahlásil na políciu a týto veru prišli ten mak vytrhať, lebo tu je jeho pestovanie zakázané. Kým oni ten mak trhali, starká rýchlo prihriala makové pirohy a ponúkla ich policajtom, že vraj nech ochutnajú. Toto nie je dróga, ale výborné jedlo. Policajti jej hneď zhabali aj pirohy a vyleteli z domu, ako keby ich naháňal aj sám diabol.  Ako nespomenúť aj tú „slávnu“ svadbu, kde sa naší, za sprievodu hudby vydali uliciami mesta. Mali namierené do kostola a potom, podľa poriadku, pekne s muzikou aj späť domov. Zastavili premávku aj na hlavnej diaľnici, zapríčinili zopár dopravných nehôd, až dobehla aj polícia a oni, celá svadba začala utekať. Schovávať sa, kto kde vedel. Utekal ten so saxafónom, aj ten s trúbou, ba aj ten s gitarou, ba uháňal aj ten s veľkým bubnom. Jeho však zachytili a poď rovno do stanice. Tu si celú svadbu odsedel a keď sa svadobníci zišli u mladého, svadba bola bez muziky.   Ako nespomenúť tú, čo keď chcela kúpiť šunku. Rovno tam v mäsiarni si vyhrabala sukňu, začla sa capkať po stehnách a kvičať, ako prasa? Alebo tú, čo sa k vôli sprayu na muchy, dostala do nemocnice? V obchode sa hodila na zem, začala syčať (ako spray) a otriasať nohamy, ako keď mucha zdochýna. Prestrašení predavači si mysleli, že dostala „z tej biede“.  Nespomenúť toho, čo v obchode išiel od priepravky, ku priepravky a snoril? Obchodníčka sa ho opýtala, že čo by si prial, na čo on začal vysvetľovať, že med, med. Med, v agličtine znamená blázon. Aj sa vyslovuje, ako med, lenže písanie slova blázon je mad. Aj on si celý víkend odležal v nemocnici.  Nespomenúť ako sa jedna naša mladá ženička chválila, že je už v treťom stave? Všetci okolo vypučili okále, že vraj ako? Taký stav nejestvuje. Oná však stála na svojom. V prvom stave bola vtedy, kým sa ešte nevydala. V druhom stave bola, keď sa jej malo narodiť prvé dieťa, nuž a teraz čaká druhé, čiže je v treťom stave.  Ako nespomenúť aj Kresťanskú Teroristickú Organizáciu Slovákov, KTOS, čo sa rozhodla, že podmínuje kostol a ohlásili to aj predsedovi cirkevného výbora, že vraj „zajtra, presne o desiatej ráno, kostol letí do neba“. Neodletel.  Je tu celá písanka poznámok, čo som nazbieral za tieto roky. Raz to hádam aj zriadim a bude z toho pamiatka, ako sme sa vynachádzali v cudzom svete. Predsa, aj toto sú „dokumenty dní“.