...pripravuje J. Kulík
V moslimských krajinách a najmä na severe Afriky, to dnes vrie. Vidíme, ako tam ľud repce vôči svojim pánom, vládcom, ktorí si zatiaľ pokojne vládli desaťročiami. Za ten čas, samozrejmé, aj niečo vykonali. Cena ropy neustále stúpa, peniažky sa hrnú, nuž odkvaplo niečo aj pre „nevyvolených“. Viacej pre „vyvolených“. Bankové kontá v zahraničí rástli a pravda, rástli aj výdavky pre „ľudovú armádu“. Kupovali sa zbrane a peniažky z ropy sa zase presúvali do vrecka tých, čo od nich ropu kupovali. Zbrojenie „ľudovej armády“ bolo nutné. Nie toľko proti „vonkajším“ nepriateľom, ako proti vlastnému ľudu. Veď hádam aj preto boli „ľudové armády“.
Ríšam Európy tieto krajiny severnej Afriky nikdy „nedali pokoj“. Muselo sa bojovať proti Egyptu (aj ho „naučiť poriadku“), muselo sa bojovať proti Kartágu (Hanibalovi), lebo ani tento „nedal“ Rímu pokoj... až sa ich úplne vyhubilo a územie sa zaľudnilo občanmi Ríma. Provincie prekvitali. Stali sa zásobovateľmi Ríma pšenicou, olejom (vtedy ešte len olivovým), vínom... a exotickými zvieratami, ktoré teraz v arénach ríše bojovali s gladiátormi. Všetko fungovalo, kým sa na obzore nezjavili Germani, hlavne Vandali v spojenectve s Alanmi. Tí si tam veru vystrájali. Konečne, prešli na sever Afriky, práve tam, kde boli rímske provincie, dnešné Maroko, Alžírsko, Tunis, Líbya... Medzičasom prijali aj kresťanstvo, tzv. árijské (viď Árijské náboženstvo) a zase sa zem hnojila krvou. Kým tam „nezakročil“ Carihrad a germanské africké kráľovstvo mizne z dejín. Zase bol relatívny pokoj, kým sa oblasťou neprehnali hordy islamu. Teraz sa Afrika vzdiaľuje od Európy, ale len dočasne. Prichádzajú nové ríše a zase sa bojuje o územie. Teraz s Francúzmi, Španielmi a aj s Talianmi. Nikto však z nich tam dlho nebol, lebo keď sa podívame do dejín, tie najstaršie ríše trvali tisíce rokov a postupom času, ich životnosť sa kráti na storočia, ba až len desaťročia.
„Chudáci“ Rimania to mali asi najhoršie. Nikto im nedal pokoj. Vždy im niekto ohrozoval hranice, nuž vždy ich aj museli posúvať vo všetky strany sveta a zase im ani tam nedali pokoj. Vždy si museli chrániť vlastné zaujmy. Podobne museli konať aj novšie koloniálne mocnosti, ba aj najnovšie.
Aj „chudák“ Hitler musel takto konať. Nedali mu pokoj ani najbližší susedia, nuž musel zaútočiť na Poľsko...
V čase II. sv. vojny, Líbya bola talianskou kolóniou a jej chrabrá armáda sa dala do boja so spojencami. Z Líbye sa pohli na Egypt (ktorý bol „protektorátom“ Británie), v úmysle dostať sa na Suez, zatvoriť cestu do Indie... a ako sa dnes vysvetľuje, dostať sa ku ruským naftovým poliam. Sotva im to bol plán, keď ropu mali v Rumunsku (ich spojenci) a odtiaľ ku ruskej rope je bližšie, ako z Afriky. Nič, zase sa na severe Afriky zvádzali krvavé boje.
Minula sa II. sv. vojna a tí, čo do včera bojovali za svoju slobodu, zabudli na slová J. Kollára: „Kto slobodu iných vážiti nezná, sám slobody nie je hodeň“. Zase sa zvádzali boje. Domáce obyvateľstvo nebolo spokojné so stavom, aj ďalej byť kolóniou. Postupom času, kolónia, za kolóniou sa stávala samostatnou, suverennou krajinou. Ľud sa búril, bojoval a nádejal, že keď si sami budú riadiť krajinou, určite bude lepšie. Dovčerajší páni utekali späť do materských krajín a lepšie časy nenastali. Vystriedali ich noví páni, vlastní, ale o nič lepší od starých. Rast populácie sa neustále stupňoval, hospodárstvo klesalo... nuž kam odbehli včerajší páni, pôjdeme aj my. Postupne sa presúvali do krajín bývalých kolonizátorov. Išli za prácou... až zaplavili tieto krajiny. S nimi cestoval aj islam.
Svojho času, islamské vojská s mečom v ruke chceli si podrobiť, pokoriť Európu, no pri Viedni sa ich porazilo. Vraj ďakujúc kresťanskej armáde. Sotva. Ďakujúc pomoci, ktorú poskytlo Poľsko. Iné maličké skupiny z kresťanskej Európy by to nedokázali. Rozpínavosť Turecka, islamu, zastavili Slovania. Rozpínavosť ázijských moslimských hord zase blokovali Rusi. Dnes, ďakujúc chladnej vojne, krátkozrakej politiky západu, islam sa dostal a aj zakorenil v kresťanskej Európe. S ním sa tu zakorenil aj extremný islamizmus. Slovania boli izolovaní a ich priezieravosť sa ignorovala. Ešte počas najväčšieho zúrenia chladnej vojny Rusi upozorňovali, že oni nepredstavujú nebezpečie, ale islam. Extrémny. Nikto si to nebral k srdcu, ale cestou arabských krajín, cez Pakistán... extrémna ideológia, zbrane a aj inštruktóri sa šmelinovali. Len aby sa podryl ZSSR. Podrylo sa ho a zanikol. Extrémistom narástli rožky a dovčerajší „priatelia“ sa stali nepriateľmi. Ciev pušiek sa obrátila.
Hádam zatiaľ posledná vojna sa konala na Balkáne a zase sa pomoc poskytovala chybnej strane. Hoci aj chybná, len nech nie je slovanská. Nuž dopadlo to tak, ako dopadlo. Nič sa neriešilo. Len storočné rany sa otvorili.
Moslimský svet vrie. Ešte sa nezakončila ani vojna v Iraku, ani vojna v Afganistáne a hľa začína aj v Líbyi, vrie to v Jemene, v Egypte ešte nenastal kľud, pokrývka sa dvíha v Pakistane... Všade sa „intervenuje v zaujme ľudu“. Veď tam je ropa. Nie? Len mi je divné jedno. Prečo sa „neintervenovalo“ aj v Sri Lanke, v Indonézii (Ače, Timor...), v Sudáne... nikde, kde nemajú ropu, alebo ju majú len trochu. Tieto „intervencie“ sú však veľmi nebezpečné, lebo podľa príkazu proroka Mohameda, povinnosťou každého moslima je moslimskú krajinu brániť pred vonkajším nepriateľom. Kto zahynie na bojisku (za islam), tomu sa hneď otvoria brány až siedmeho neba. A tam sa po smrti dobre žije.
Hľa, blížia sa nám aj olympijské hry. Podľa antických pravidiel, olympiády sa nemôže zúčastniť ten štát, ktorý v tom čase vedie vojnu a ešte menej má morálne právo také hry organizovať. A hľa, hry budú v Londýne, kým ich armáda je v Iraku, v Afganistane, bombarduje Líbyu...
Ľud moslimských krajín nema v krvi demokraciu. Nepozná jej zákony, výhody, ale aj nedostatky. Áno, nedostatky, o čom poznamenal aj W. Churchill: „Demokracia nie je perfektná, ale keďže nemame nič lepšie, aj túto budeme brániť, ochraňovať, do poslednej kvapky krvi“.
Pred pár dňami na TV sme videli jedného moslimského extremistu, vlastne Austrálana, čo prešiel na islam a tento pán veru mal čo povedať: ...ako ja, tak aj každý moslim demokraciu nenávidí celou svojou dušou, lebo ona sa prieči učeniu Mohameda. Potrebné je zaškrtiť nie len demokraciu, ale aj jej podporovateľov, propagátorov, celý svet priviesť na „pravú vieru“ a všade zaviesť „šaria zákon“. My v Austrálii na tom robíme a aj to dokážeme...
Po tejto vyhláške tohto pána, prekvapuje ma, že občania krajín islamu si žiadajú akože demokraciu a odhodlaní sú za ňu obetovať aj vlastné životy, alebo žeby sa svetu toto len predstieralo? Keď si vybojujú demokraciu, zotrvajú pri nej?
Národná vlajka Líbye.
Súčasná úradná vlajka Líbye.
V rokoch 1911 – 1942, kedy Líbya bola talianskou kolóniou, nemala svoju národnú vlajku a následne, pod správou už či Británie, alebo Francúzska, dvíhala sa vlajka týchto krajín. Paralelne, silná moslimská sekta Sennusiya, už tradične sa zoskupovala okolo čiernej zástavy, na ktorej bol (po arabský) napísaný citát z Korána. Po II. sv. vojne, v 1947. roku, vodca tejto sekty sa stáva kráľom oblasti Cyrenaica, ktorá spolu s Tripolitániou oblasťou Fezzan sa zlúčili v jednu krajinu, kráľovstvo Líbye.
Čierna vlajka (s polmesiacom a hviezdou) kráľa a oblasti Cyrenaica pripojeným dvom oblastiam nevyhovovala, takže sa na ňu pridávajú dva horizontálne pásy, zelený a červený. Bolo to v 1949. roku. Táto podoba trvala až do 1969. roku, do zvrhnutia monarchie a nástupu Gaddafiho. On sa rozhodol, že národná vlajka bude mať vodorovné pásy, v zložení červená, biela a čierna farba. Bola to vlastne kópia, imitácia egyptskej vlajky. Na vlajku sa však priložil aj zlatý erb.
Keď egyptský prezident Anwar el-Sadat šiel do Izraelu na rokovania a následne aj podpísanie mierovej zmluvy z Izraelom, toto Gaddafiho strašne rozhnevalo. Pretrhol diplomatické styky s Egyptom, šmeril vlajku o zem. V 1977. roku ustanovil novú národnú vlajku. Čistú zelenú v rozmeroch 1:2. Táto vlajka teraz, okrem islamu, reprezentuje aj „zelenú revolúciu“, jeho sľub ľudu, že zastaví sa rozširovanie púšte, privedie sa voda a krajina ozelenie, zúrodní sa a zase, ako bola počas Ríma a stane sa opravdovou záhradou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára