Mario - osobné meno.

 Mužské osobné meno Mário predstavuje len variantu staršieho Márius. V súčasnosti je pomerne frekventované, ale len v Taliansku. Vyskytuje sa aj medzi Slovákmi, hlavne katolíkmi. Jeho pôvod je v starom Ríme, avšak dlho bolo "zabudnuté". Zjavuje sa nám len v dobe renesencie, kedy sa stáva populárnejšie, až začiatkom XX. st. je pri špičke talianských mužských mien. Každý Talian bol Mário a každý Mário bol Talianom.   Kde mu je etymológia?  Hádky o pôvode a význame mena trvajú aj dnes.   A/ Môže predstavovať mužskú podobu ženského mena Mária. (Viď Mária.)  B/ Bude odvodené zo slova marius = morské, z mora, lenže v takom prípade, skorej by sme mali Marínus, nuž v tomto "tábore" prevláda mienka, že Mário bude len talianskou variantou Marínusa a v takomto prípade, ako príbuzné mená sú mu: Marian, Marína a pod.  (Viď Marius.)  C/ Väčšina však zastáva mienku, že Mário a Márius majú spoločné východisko v názve rímskeho boha vojny, ohňa... Marsa, čiže bude vyložene talianskou podobou Mareka, Markusa a pod. derivátov.  Antické dejiny, dejiny rímskej ríše spomínajú (koľko mi je známe), len jedného Mária a tento bol otrokom v rodine Cicera. (Ako otrok, môžeme predpokladať, že pochádzal z Grécka.)  Podobné meno, Marion najdeme zaznamenané, ako meno kráľa mesta Tyre, v čase Alexandra Macedónskeho.  Márius je už častejšie meno aj v dejinách starého Ríma. Mal ho aj významný Riman, veľký generál, Marius Caius, ktorý bol skromného pôvodu, negramotný, ale svojou, ako šikovnosťou, tak aj manželstvom s Júliou, z rodu Caesara, stal sa konzúlom. Na túto funkciu bol zvolený až šeťkrát, kým 7. mandát mu bol darovaný. Umrel v roku 83. p.n.l.   Vynikal v bojoch s barbarmi, ktorí neustále dobiedali na hranice ríše a dejiny ho spomínajú, ako veľkého generála, ale aj najväčšieho tyrana v dejinách Rímu. V krutosti nezaostával ani jeho syn, tiež zvaný Marius, ba ani jeho strýko, ďalší Marius.   V Ríme bolo ešte niekoľko Mariusov, ale už nie takých veľkých tyranov. Boli trochu "skromnejší", ba spomína sa aj jeden spisovateľ s menom Marius Maximus.   Ako Marius, tak aj Mário nejak neprekračujú hranice Talianska. Ak sa vo svete (Amerika, Austrália...) najde nejaký, bude to určite len potomok prisťahovalcov.  **************************

Jazyk44(Nechápem to, nie nechápem tomu)

  Nedávno sme zachytili chybné spojenie nechápem tomu.   Pozrime sa, ako k tomuto došlo. Nazrime do Krátkeho slovníka slovenského jazyka a prečítame si, čo sa za heslom chápať píše. Po prvé prichádzať na zmysel niečoho, rozumieť, uvedomovať si; ponímať, napríklad: rýchlo, správne chápať; chápať význam slova; nechápem, čo tým myslíš neviem; chápal to ako kritiku... Po druhé mať porozumenie, napríklad: chápať ľudí, chápať ťažkosti.  Ako vidno, na prvý význam máme okrem iných príkladov aj spojenie chápať význam slova. Nás tu bude zaujímať väzba chápať význam, čiže v ktorom páde je podstatné meno význam vedľa slovesa chápať. Ako vidíme, ide o štvrtý pád či akuzatív. Teda so slovesom chápať sa viaže podstatné meno v akuzatíve! Preto aj v príklade zo začiatku textu nechápem tomu väzba s datívom zámena (to) tomu sa má vystriedať akuzatívom to. Teda Nechápem to.   Ak chceme odpovedať na otázku, prečo k tejto chybe došlo, môžeme povedať, že hovoriaci chcel použiť spojenie nechápem to, avšak v poslednej chvíli počas hovorenia asi pod vplyvom myslenej a významovo podobnej nerozumiem tomu, mysliac že sa lepšie vyjadrí, zmenil väzbu na nemožnú, chybnú – nechápem tomu. Čiže prekrížil väzby. Jazykovedci túto chybu nazývajú kontaminácia či skríženie väzieb – nahradenie správnej slovesnej väzby chybnou väzbou, ktorá sa využíva pri významovo príbuznom slovese  V jazyku sú tieto chyby pomerne časté. Predísť im môžeme, sústredením, prípravou pred verejným vystúpením, pravda, ak ináč ovládame jazyk.  Nakoniec ešte zopakujeme správne príklady: Nechápem to a Nerozumiem tomu.  ..........................................píše Ján Širka  

**************

Jeseň 2008

Evolúcia písma II

Téma „Evolócia písma“ (č.I.) nejak zaujala našich návštevníkov. Občas sa stretávame s vyhľadávaním, kde si žiadate viacej tých poznatkov. Pravda, nemôžeme vám vyhovieť v úplnosti, lebo táto vedecká disciplína je obsiahla, avšak môžeme vám dodať nejaké základné dáta, aby ste mali predstavu o písmach sveta a kto sa „zohreje“, tomu môžeme dodať aj nejaké bližšie informácie, kde a ako si zohnať potrebnú literatúru.

Začneme to s písmom, ktoré sa používa, alebo lepšie povedané, používalo v Európe. Áno, aj tu sme na čas mali nejaký samostatný vznik písma, na ktorý sa už dávno zabudlo.

Kelti, ktorí sa osadili na kontinete, už v II. st. nášho letopočtu dobre vedeli písať a to, ako po grécky, tak aj po latínsky. Tieto písma poznali aj Kelti, čo sa osadili na britských ostrovoch, menovite v Írsku, avšak paralelne používali aj svoje vlastné písmo, svoju vlastnú „alfabetu“, zvanú „Ogham“. Ich nezvyčajná „abeceda“ poznala 20 hlások, ktorých písanie bolo celkom jednoduché. Čiarky. Čiarky kolmé, alebo kosé.

Pôvod tohoto písma nevieme. Časť znalcov zastáva mienku, že sa vyvinulo z tajného „prstového jazyka“, tajné znaky druidských kňazov. Opierajú sa hlavne na stredoveké manuskriptá, kde sa podáva opis „prstového“ jazyka.

Germanské písmo „Runi“ sa tiež vyvinulo niekde v prvých storočiach n.l. Asi v treťom. Aj pri letmom pohľade je zrejmé, že základ mu je v písme Rimanov, v latinskom písme. Používali ho hlavne Vikingovia, ale bolo známe aj medzi Gótmi... ba aj na britských ostrovoch. V použití je ešte aj dnes, ale už nie v zmysle písma, lež ako „pracovná pomôcka, rekvizít“ pri veštení. Na rozličné kamienky si namaľujú symboli, písmená, toto hádžu na stôl... a ako niekdajší šamáni, čo „čítali“ z kostičiek, oni teraz čítajú osud z tých kamienkov.

Aj Slovania vedeli písať a to hodne skorej, ako na Veľkú Moravu prišli solúnski bratia. Veď, ako by napísali ten list do Carihradu?

Solúnski bratia nám urobili písmo podľa našich potrieb, hlaholiku, z ktorej sa neskoršie vyvinula aj „oblá“ hlaholika a už s vlastným umom sme si urobili cyriliku, ktorá sa zase vyvinula v písmo Rusov, Ukrajincov, Srbov, Bulharov, Macedóncov... ba prenikla i v jednotlivé ázijské jazyky.

Európa svoje písmo dostávala od Grékov (týto od Feníčanov....), takže v Európe môžeme spomenúť Etruskov, či aj oskánske, umbrijské atď. písma. Variácie sú malé.

* Skoro každý systém a jeho impakt, už či na latinské, alebo aj naše písmo, podávame v „Evolúcii I.“, ale hlavne v úvodnej časti jednotlivých hlások „Etymologického Slovníka“. (Zatiaľ je to tam len naznačené, či vysvetlili sme len zopár hlások.)

Egypt, tamojší Kopti, kresťanstvo prijímali od Grékov, takže aj ich písmo odzrkadľuje tieto diania. Na hieroglyfi zabúdajú a v písaní preberajú, či adaptujú si grécku alfabetu.

Písma Európy a písma juhu Ázie (vyjmúc „Ďalekého východu“), v základe majú prvky, z ktorých sa vyvinulo písmo Grékov, Arabov.... a a j naše. Ťahá sa to po Indiu a odtiaľ, cestou sanskritu (budizmu...) aj východnejšie. Na tejto ceste, písmo „narazilo“ na Arménsko a Grúziu. Krajiny už tradične na periférii vplyvu Helénov, Rimanov, ale tradične, aj kresťanské. Aj týto si urobili svoje písmo, kde tiež badáme vplyv Grékov a Rimanov.

„Späť cesta nemožná, napred sa isť musí“, nuž aj písmo išlo napred. Do Indie. Tu sa zase adaptovalo, akomodovalo ku podmienkám, chápaniu a vzniklo niekoľko systémov (v podstati rovnakých) a táto podoba zase emigrovala ďalej na východ. Vektorom bol hinduizmus a budizmus, hybrídny budizmus... atď. a vznikali písma Oriya, Kanada, Sinhalese, Tibetské, Kambodžské, Lao atď. V Indii primát získalo písmo „devanágari“, v ktorom máme väčšinu diel písaných v sanskrite, v druhom najstaršom zázname Indoeurópanov v ich jazyku.

Euroázia nebola však najmúdrejšia. Aj ten človek v Amerike prišiel na ideu, že nejak si zapíše svoju ideu, nápad... a aj tu vzniklo písmo. Aké? Na čo bol schopný. Podľa tamojších podmienok. Koleso nevymyslel, ale písmo, áno. Kontinent(y) zývali prázdnotou. Nebolo „barbarov“, čo klepali na brány ríše, takže kultúra sa vyvíjali menej, viac izolovane. Okolo hraníc ríš bolo vákum a toto poznačilo ich vývoj. Predsa nebola tam aj kultúrna prázdnota. Vynikli v astronómii a aby im to vyšlo, museli si tie poznatky aj nejak zaznačiť, zapísať. Robili si uzlíky na nitke, túto namotávali do klbka a „vymysleli“ niečo, ako morzeovu abecedu. Maľovali, podobne, ako Egypťania, lenže ich piktografi sú „slabičné“, alebo aj širšie, takže ani dosiaľ sa nám nepodarilo v úplonosti rozlúštiť ich písmo. Ďakujúc Španielom. Týto páni za sebov ničili všetko. Všetko, čo nebolo v súlade s ich predstavou. Rovnako, ako aj ich predkovia, Visigoti.

* Písmo Majov. Zatiaľ ešte vždy záhadné.

Keď si pozeráme filmi z „Divokého západu“, vidíme tam Indiánov, ako najspodnejších barbarov, dravcov... ale historická pravda je trochu iná. Boli divokí, lebo si bránili svoje územie, ale neboli barbari, vandali, primitívci.... Pochopoli, že na prežitie, potrebujú aj vlastné akomodovanie. Akomodovanie sa ku novej spoločnosti, novým poriadkom. Potrebujú stať sa národom a na to potrebujú maťaj svoj spisovný jazyk. Aký? Tak bola tu anglická abeceda a siahli tam. Prevzali si „latinské“ písmo, či vlastne len jeho symboli a dali mu vlastnú imaginárnu hláskovú hodnotu.

D = a; R = e; T = i; I = v; Y = gi; A = go; J = gu; E = gv @ = ka; W = la; G = lo; M = lu;

H = mi; Y = mu; Z = no...

Podobne konal aj určitý pán James Evans, na začiatku XIX. st. keď vymýšľal písmo pre indiánske plemeno Cree (Krí), v oblasti západnej Kanady. Anglické písmo, latinku už poznali (aspoň čiastočne) aj Indiáni, ale jemu neprekážalo, aby im vyhotovil niečo zvláštne. Pri tomto „zvláštnom“, nesiahol po už hotovom, storočiami osvedčenom, ale chcel tam dať niečo svoje. Vymýšľal im nejaké „esperanto“ a vypadla z toho sprostosť.

O písmach Ďalekého východu, hlavne o čínskom písme, zmienili sme sa už v prvej časti „Evolúcie písma“. Čínske charakteri si prevzali Japonci, prispôsobili si ich ku vlastnej reči, trochu pozmenili a toto písmo zase vyemigrovalo do Kórei. Tam podľahlo ďalšiemu akomodovaniu, ale po čase, tu vzniká už vlastný spôsob písania.

* Kým kórejské písmo, už v akomodovanej podobe predsa pripomína písmo Číňanov, zatiaľ mongolské písmo je už cele iné. Viacej cítiť vplyv indického písma, devanágari.

******************

Použitá literatúra:

„A Dictionary of Urdu, Classical Hindi and English“ – John T. Platts, M.A. Clarendon Press, Oxford – 1884.

„The Book of the Dead“ – The Hieroglyfic Transcrip of the Papyrus – E.A. Wallis Budge – Bell Publishing Company – University Books, Inc. New Yotk, New York.

„First Steps in Egyptian Hieroglyphics“ E.A. Wallis Budge; Dover Publications, Inc. Mineola, New York.

„China – Empire of written symbol“ – Cecilia Lindqvist – Harvill – Harper Collins Publishers.

„The Enchanted Alphabet“ – Dr. James M. Peterson; The Aquarina Press; Northamptonshire; Great Britain.

„The Book of Runes“ Ralpf Blum – Angus & Robertson; London.

„Atlas of Languages“ – ABC Books; Sydney, Australia.

Rozličné „Slovníky“, „Encyklopédie“, periodiká, magazíny a pod.

* Každého možného autora sa kontaktovalo a požiadalo o povolenie použitia dát, keď sa jednalo o citovanie a pod.

Diamant.

Najvzácnejší a najtvrdší drahokam. Diamant je vraj najlepším priateľom ženy. Aspoň tak hovoria zlé jazyky. Možné je aj to, ale utekaj od tej ženy, ktorá sa na svet chce, alebo aj díva cez prizmu diamanta. O svete nema reálnu predstavu. Vidí len trblietanie sa svetelných lúčov a nie aj realitu žitia.

Diamant, ako kamienok čo láme, štiepa... slnečné svetlo, človek spoznal už v predhistorickej dobe. Obdivoval ho. Obdivoval jeho vlastnosti, ako to lámanie svetla, tak aj jeho tvrdosť a práve tu aj spočíva sám názov tohoto kamienka. Na toto poukazuje aj grécky názov (z ktorého sme dostali dnešné diamant). Str. lat. diamas, diamant- sa vyvinulo z lat. adamas = oceľ, tvrdosť, neohybnosť... a toto tam prišlo od Grékov, kde ádamas / άδαμας = oceľ, lenže pôvodný význam východiska bolo nepremožitelný, neprekonatelný, kde ako koreň funguje daman = krotký, poddajný + je tu predpona a-, či v konkrétnom prípade dia-, v zmysle negácie, v zmysle nie, ne-.

Diamant a grafit sú mineráli čistého uhlíka (carbon). Jeden je najtvrdší minerál na svete, kým druhý je mäkký, nuž robia, či robili sa z neho aj ceruzky. Tvrdosť diamantu sa meria tzv. Moth stupnicou, kde diamant má číslo 10. Na druhom mieste podľa tvrdosti je corundum. Jeho tvrdosť je č. 9, avšak toto nie je lineárna stupnica. Keby sa ich komparovalo na lineárnej stupnici, tak tvrdosť diamnta by bola 42.

Nie každý diamant je „šperkovej“ kvality (ang. gem). Asi 80% diamantov je „priemyselnej“ kvality. Pre svoju tvrdosť, využívajú sa v rozličných odvetviach, ako pri obrábaní kovov, pri vŕtaní skál... a pod.

Do prednedávna, až 99% dimantov, ťažilo sa v Afrike, hlavne v Južnej Afrike, v Kongu, Namíbii, Ghana, Sierra Leone, Tanzania, Botswana... a v ďalších krajinách „čierneho“ kontinentu, lenže tieto diamanty sú mladšieho dátumu. Kým sa „nezjavili“ v Afrike, hlavný zdroj diamantov bola India.

Keď sa v Južnej Afrike objavili ložiská zlata, po tomto aj diamantov, svet sa tam hrnul a Austrália bola „bokom“. Nikoho nevábila. Ľahšie sa zbohatlo pri zlatých a diamantových potokoch, takže vtedajšia koloniálna vláda Austrálie mala starosti. Ako sem prilákať nových osadlíkov? Vypísal sa inzerát, že kto najde produktívnejšie „zlaté a diamantové polia“, čaká ho bohatá odmena. So zlatom to bolo ľahšie. Bolo ho všade. Skoro v každom potoku, avšak diamanty unikali. Nie a nie ich objaviť. Ak sa aj niečo objavilo, ako napr. v štáte N.S.W. bolo to „chudobné“. Kamienky malé a kvalita len „priemyselná“. V tom čase, vláda osamostatnenej kolónie Victoria, použila aj podfuk. V blízkosti vtedajšieho Melbourne, do skál brehu potoka zacvikali kamienok diamantu a čakali na „objav“. Nezadlho sa to „objavilo“ a nastala horúčka. Kopalo sa, hľadalo sa, ale okrem toho jedného kamienka, nikto nič nenašiel. Predsa, táto oblasť, dnes už predmestie Melbourne, nazýva sa „Diamond Creek“. (Rieka Diamantína – v oblasti západného Queenslandu, z drahokamom má len toľko spoločného, že bola pomenovaná podľa manželky prvého guvernéra Queenslandu lorda Georgea Bowena. Jej meno bolo Diamantina Roma, nuž máme tu rieku Diamantina a mestečko Roma.)

Diamanty sú vraj v horninách zvaných kimberlite, čo zase dostlalo názov podľa juhoafrického pohoria Kimberley. Takýto druh hornín je aj v Austrálii, na severe Západnej Austrálie, ale ani tam nebolo diamantov. Nebolo ich ani v rokoch 70-tých XX. st. Veĺké banícke kompánie vŕtali, hľadali a konečne aj našli. Zatiaľ najbohatšie ložiská dimantov na svete, lenže podľa kvality, nie sú špičkové. Tunajší diamant je žlkavej farby a aby to na tržisku malo aj cveng, nazvali ich „šampanskej“ farby. Veď šampanské a diamanty idú ruka, v ruke. Dnešná situácia, podľa ťažby diamantov je podstatne inšia, ako v rokoch 70-tých.

Krajina ťažba v karátoch % svetovej výroby

pre rok 1991

Afrika

Angola 1.500.000 3,1

Botswana 13.000.000 27,0

Centrálna Afrika 300.000 0,6

Namibia 900.000 1,9

Južná Afrika 3.800.000 7,9

Zaire 2.700.000 5,6

Sev. a Juž. Amerika

Brazíl 350.000 0,7

Ázia

Čína 200.000 0,4

Austrália 17.300.000 36,9

Zvyšok sveta 8.129.000 16,9 (Sem sa zaraďuje Rusko, Amerika atď.)

Celkove vo svete 48.179.000 100,00

Najväčšie ložiská diamantov v Austrálii sú bane Argyl, kde svojho času chŕlila sopka a v jej „hrdle“ sú koncentrované kamienky, lebo predsa, diamant sa vraj formuje pod veľkým tlakom a na vysokých temperatúrach. Niekde na hĺbke až 120 km. Časom tieto kamienky vyšli na povrch a vo svete ich najsť aj na aluviálnych poliach, ale v súčasnosti, najmä v Austrálii, ešte sú len v „cievach“ bývalých sopiek.

Najdrahšie diamanty majú jasno-modrasté prifarbenie a práve tieto sú v Afrike. Austrálske sú ružovo-žlté, takže aj cena im je nižšia, ale tunajší šperkári neustále robia na propagovaní tohoto druhu, nuž „zdvihla“ sa im aj cena. Ináč diamanty môžu byť rozličného prifarbenia a to v škále od čierného, cez modrý, jasno-modrý, zelený (najzriedkavejší), pomarančový, žltý, zeleno-žltý (najčastejší), kým priemyselné diamanty sú sivé, alebo hnedé. V šperkárstve sa kladie dôraz aj na „klaritu“. Ten kamienok musí byť priezračný, priesvitný, kým v priemysle to nevadí. Tu sú tie kamienky nepriesvitné, „mliečnej“ farby.

Keď sa Mongoli vydali na rabovanie sveta, prírodná cesta ich viedla do Európy, lenže tu mohli kradnúť len kovy (zlato, striebro...). Tých lesklých kamienkov nebolo. Počuli, zbadali, že to má India. Vydali sa smerom na juh a zaujali. Lesklých kamienkov tam našli neúrekom. To sa len tak lesklo, nuž zaujali Indiu a... no zaviedli tam aj islam (s čim sa spoznali v Perzii...) a žilo sa im. S ich prenikaním do Indie, priamo je spiata aj migrácia európskych cigáňov.

Našli tam aj diamanty, lenže ak si postavíme tabuľku najvzácnejších (v karatoch najťažsích diamantov) súčasná situácia je iná.

Najväčší dosiaľ objavený diamant vo svete je „Cullinan“. Také veľké drahokamy majú aj svoje mená. Tento kamienok, v neobrobenej podobe, vážil až 3.106 karátov.

Čo je karát? Podľa súčasného štandardu to predstavuje 200mg. Takto sa merá čistota drahých kovov, váha perál, váha diamantov.... Slovo je francúzsko-talianského pôvodu (carato), lenže tam prišlo z jazyka Arabov „kirat“ = váha 4. grán (ang. grain – v imperiálnom systéme, najmenšia jednotka váhy) = 0,006 g. a východiskom všetkých je grécke slovo kerátion / κεράτιον = „Svätojanský chlebík“, „Pánbožkovo chlebíka“, či v Banáte, pod vplyvom srbčiny, to je „Rogač“. Všade máme grécky koreň „kéras“ = roh, paroh a v konkrétnom prípade tu ide u váhu jeho zrnka.

Teda, aké mená majú „naslávnejšie“ diamanty?

Cullinam: vážil 3.106 karátov. Našli ho v Transvále (Južná Afrika), v roku 1905. Rozšiepili ho (štiepanie je ľahké, lebo je poddajný) na 9 väčších drahokamov a 100 menších. Dnes sú tieto kamienky v kráľovskej korune britského monarcha. Dva najväčšie kamienky dnes poznáme pod menom „Star of Africa“, alebo „Cullinam I.“. Jeho váha je 530.2 karátov, vybrúsený je do podoby hrušky a umiestnený je v žezle monarcha Británie. Druhý diamant váži 317 karátov a je v kráľovskej korune britského monarcha. Bežný názov mu je Cullinam II. alebo aj „Star of Africa II“.

Najslávnejšie diamanty.

Tak, v prvom rade je tu „Cullinam“ a dáta sme podali.

Na druhom mieste je „Excelsior“. Našli ho v Južnej Afrike, v roku 1893. a jeho pôvodná váha bola 995,2 karátov. Brusiči ho rozštiepili na menšie kúsky.

„Veľký Mogul“, či my by sme to nazvali „Veľký Mongol“ objavili v Indii, ešte v XVII. st. Jeho váha bola 817 karátov. Rozštiepili ho na jeden kus o váhe 287 ½ a zopár menších. Posledný záznam o ňom máme z roku 1666, takže sa predpokladá, že sa niekde „stratil“.

Koh-i-noor, objavený v Indii vraj vážil 800 karátov a jeho objav sa kladie na najmenej 5000 rokov p.n.l. „East Indian Campany“, ktorá sa zmohla, darovala ho kráľovnej Victorie a vtedy sa ho rozštiepilo na hlavný kameň o váhe 191 karátov, ale že nastalo aj ďalšie štiepanie, tak dnes váži „len“ 108.9 karátov. Je ozdobou kráľovskej koruny Británie.

„Jubilee“ je tiež z Južnej Afriky. Našli ho v 1895. roku a pôvodne vážil 650,8 karátov. Rozštiepili ho. Dnes jeho najväčší kamienok váži 245,35 karátov.

„Reagent“, alebo „Pitt“ našli v 1701. roku a jeho váha bola 701 karátov. Svojho času bol v korune francúzskeho kráľa. Dnes je v múzeu v Louvre.

„Orlov“. Tento diamant svojho času bol skôstom v ruskej cisárskej korune. Váži 200 karátov, ale jeho pôvodná váha vraj bola 300 karátov a podľa legendy raz bol aj okom v určitej soche v brahmanskom chráme v Mysora. Odtial ho ukradol nejaký francúzsky dezertér. Iní tvrdia, že toto bude vlastne chýrečný mongolský kameň, ktorý bol raz aj v korune Nader Šaha, kráľa Perzie. Keď ho zabili, kameň sa nejak našiel v rukách arménskeho milionára, ktorý sa nazýval Šaffrass a odtiaľ, ale legálnou transakciou prišiel do rúk grófa Grigora Grigorijeviča Orlovho a tento ho daroval carine Kataríne II. Táto ho dala umiestniť do svojho imperiálneho žezla. Teraz je v štátnom trezore v Moskve.

Tmavo-modrý diamant zvaný „Hope“ vraj bol ukradnutý z nejakej sochy v Indii, takže tá skorej spomenutá legenda súvise s „Orlovom“ sa vlastne vzťahuje na „Hope“. To je „nešťastný“ kameň. Mal už hodne majiteľov, ale každý z nich zle prešiel. Konečne ho kúpil určitý Harry Winston z New Yorku (1950.r.) a dnes je umiestnený v tamojšom múzeu. Váži 44.4 karátov.

Ďalšie chýrečné diamanty sú: „Jonker“ o váhe 726 karátov (našli ho v Južnej Afrike ), „Vargas“ a „Star of Brazil“, ako aj 137 karátový „Florentine“ (z Indie), 287 karátový „Tiffany“ (J. Afrika), „Excelsior“, ktorý do 1905. roku (po Cullinan) bol najväčší nebrúsený kameň na svete. Našli ho náhodou. Robotník pri nakladaní kamióna v baniach De Beer v Jagersfontein (Orange Free State) ho zbadal v mase odpadového kameňa. Bolo to 30. júna 1893.r. Neobrobený vážil až 995 karátov. Po dlhšom študovaní, v 1904. r. majster I.J. Asscher a Co. z Amsterdamu, rozšiepili ho na 21 kúskov o váhe od menej, ako jeden karát, až po vyše 70. K týmto kamienkom občas pribudnú aj ďalšie.

„Surový“ diamant je nič zvláštne. Aby z neho bol šperok, potrebné je ho rozštiepiť a vybrúsiť. Takú robotu dostane len pravý majster (obyčajne z Amsterdamu) a aj tento ho študuje, prezerá, rozmýšľa, aj pol roka. I keď je diamant tvrdý, predsa je aj krehký a ľahko ho je rozštiepiť. Po tomto procese, kamienky idú na brúsenie, aby sa diamantu dal „oheň“. Tradične, tu máme až 6 spôsobov brúsenia. Najpopulárnejší stýl je briliantový.

Ukážka brúsenia briliantového štýlu. Okrem tohoto je tu ukážka aj štýlu „marquise“, „emerald “ „square“, „baguettr“ a „oval“. Viď nasledovné.

Briliantový „rez“ sa robí na okrúhlom diamante.

Ten pravý briliant má až 58 malých plôch, ale jednoduchší tzv. „single cut“ má len 18 plôch.

Os tat né spôsoby znalci nazývajú, akože len ozdobné.

Tradične, najväčším svetovým strediskom brúsenia a aj obchodu s diamantami je Amsterdam.

Sem sa prinášajú „surové“ diamanty. Tu sa brúsia a sem si po vybrúsené kamienky prichádzajú obchodníci s klenotamy. Nejaké štriktné zákony nejestvujú. Najlepším zákonom je vlastná česť a na tú si ľudia dbajú. Stačí len trochu nepoctivosti a už si na celý život von z kruhu. Väčšina obchodníkov, priekupníkov... sú Židia a preto, po prospešne uzavretom obchode, zaželajú si „Mazák“ – šťastlivo.

Africké krajiny, bohaté na diamanty, z tohoto nebohatnú. Podívajte sa. Všade, kde sú diamanty, tam je aj vojna. Je to podobná kliatba, ako aj olej. Máš bohatstvo, ale z neho nebohatneš. Bohatnú iní a preto, v poslednej dobe aj týto páni z Amsterdamu sa dohodli, že „krvavé diamanty“ nebudú vykupovať, brúsiť, predávať.

Niekde v roku 1960. prišlo sa na stopu, ako vyrobiť umelý diamant. Grafit, čistý uhlík vystaví sa účinku tlaku a vysokej temperatúre a tu je diamant. (Skúšali sa aj iné spôsoby.) Na oko a svojimi vlastnosťami sa vôbec nelíši od pravého. Musí to byť veľký expert, aby zbadal, že pred sebou má nie pravý, ale umelý diamant. Šperky z umelého diamantu sú podstatne lacnejšie a v bežných obchodoch vás začas oklamú. Vraj toto je pravý diamant a na to vydajú aj stvrdzenku, certifikát, lenže na takéto niečo sa nemôžete spoľahnúť. Aby ste vedeli, či pred sebou máte, či kupujete naozaj pravý diamant, najlepšie urobíte, keď si to dáte ohodnotiť v nejakej solídnej samostatnej inštitúcii, v špecializovanom laboratóriu a pod. Predavači klenot to nemajú najradšej a budú sa vás snažiť odradiť, lebo vraj prečo by ste platili nepotrebne. Verte mi, opláca sa. Ak máte na prsteň nejakých 2 – 3.000 alebo aj viacej dolárov, „naškrabete“ ešte aj nejakú stovku a máte pokoj. Neraz sa stáva, že takýto falošný prsteň má len asi desatinu hodnoty, akú od vás pýtajú.

*Keďže aj menejhodnotné lesklé kamienky “majú” rozličné “nadprirodzené” vlastnosti, určite to bude mať aj diamant. A pripisuje sa mu toho naozaj dosť, hlavne medzi prívržencami “New Age”. V prvom rade, diamant je vraj kameňom ľudí narodených v apríli. Keďže je tvrdý, tak predstavuje „tvrdosť“, pevnosť lásky a manželského zväzku, lenže potom, ako si vysvetliť tie “slávne” rozvody filmových hviezd. Považuje sa, že vplýva na manželskú vernosť a medzi akože spoločenskou špičkou, tej je málo. Tiež je aj symbolom bohatstva a ak máte jeden diamant, ten priláka aj ďalší a čím ich je viacej, tým rýchlejšie budú pribúdať. Ak je kamienok malý, bude lákať hlavne malé kamienky, ale ak je veľký, tak priláka sebe rovný. Diamant je vynikajúci prostriedok na blokovanie geopathického a elektromagnetického stresu a hlavne sa osvedčuje pri blokovaní lúčov mobilných telefónov. Pravda, v takomto prípade to musia byť diamantové naušnice.

Diamant je aj amplifikátorom energie a sám po sebe nepotrebuje dodatočné nabíjanie energiou. Keď sa použije v kombinácii s inými kryštálikmi, aj tieto nabíja energiou a zvlášť sa osvedčuje pri celení rán. Zapcháva aj diery v aure človeka, avšak v ňom je skrytá nie len pozitívna energia. Má aj negatívnu a preto je potrebné vedieť s nim zaobchádzať. Zvlášť je potrebné vedieť vyčítať, kedy človeka upozorňuje na potrebu „oprávky“ vlastnej aury. Vedieť kedy vám radí transformačný zákrok.

Diamant vplýva na redukciu strachu, neistoty, na liečbu emócií, duševných boľastí a zároveň toto je aj nadmieru kreatívny kryštáľ. Štimuluje kreativitu majiteľa, jeho imagináciu a inventivitu. Je spojkou madzi intelektom a vyššou úrovňou umu. Prináša majiteľovi čistotu, klaritu mysle. Vplýva na evolúciu duše, aktivizuje čakru a posúva ju na božské svetlo.

Pomáha pri glukóme, čistí zrak, pomáha mozgu, zjemňuje alergie, zjemňuje chronické boľasti, pomáha na metabolizmus a storočiami sa používal aj ako prostriedok proti rozličným jedom.

.............................píše Ján Kulík

Perla

Perla je jediný, ak to môžeme tak nazvať, „prírodný drahokam“. Zlato, striebro... sú kovy a že nehrdzavejú, majú krásny lesk. Svojimi vlastnostiami zvábili človeka už v predhistorickej dobe. Diamant, lesklý kamienok, tiež nás vábil. Slnečné svetlo rozštiepi na celú škálu dúhových farieb. Pekné je to, vábivé, ale pravej perle sa nič nevyrovná. To je jediný šperk, klenot organického pôvodu. Nie je kov, nie je kamienok a predsa jeho krása sa nie len vyrovná, ale aj predbehne všetky iné klenoty. Je unikátom. Krásna perla, prírodná, nálezcovi prinesie aj vyše 200.000 dolárov. Prečo? Nie v každej mušli, v každej ustrici najdete perlu. Najdete ju len keď vyberiete aspoň 100.000 mušlí a to je veru robota. Potápanie, žraloky, krokodíli, morské hady, silné prúdy... no vymenuj, čo len chceš, to je tam. Pečené holuby, nepadajú do huby. Perlu sme poznali od nepamäti. Nepriamo sa nám vsunula aj do jazyka. Viete význam mena Margareta, Margita, Gita..? To je perla. Kým Margareta prišla ku nám, vzalo to hodne času.Vznikla v Perzii, v tamojšom jazyku Farsi a znamená „dieťa svetla“. Od Peržanov, slovo prišlo do Grécka, v podobe Margarités a pod nim sa už chápalo perlu. Od Grékov, perla , či teraz Margarités, prišla k Rimanom a tu sa jej podoba ustálila ako Margareta, no a odtialto, z latiny sa už rozšírila na všetky jazyky. V staroveku, ba aj dnes, najkvalitnejšie perly sa nachádzali, či aj nachádzajú, rastú v Arabskom mori. Peržania verili, že perly sa rodia v čase mesačnej noci. Vtedy mušle perlorodky vychádzajú na povrch, aby sa kochali v kráse mesačného svetla. Vo svojej samopašnosti, hre... niektoré mušle sa roztvoria a práve vtedy do nich padne krása oparu, hmloviny a táto sa zmení v krásnu perlu. Rimania sa domnievali, že perly sú vlastne slzamy bohyne Venuše, Afrodity.... lebo mnohé, či väčšina z nich nie sú okrúhle, ale naozaj sa podobajú slze. Spomína sa, že keď Caesar prišiel do Egyptu, keď vypúčal oči na nesmierne bohatstvá krajiny, Kleopatra rozbila, rozmrvila aj jednu krásnu perlu, vlastnú naušnicu a tento prášok si vysypala do pohára s vínom a už tu vznikla legenda. Vraj perlový prášok je najlepším elixírom na povzbudenie pohlavnej vášne. Vo svete máme dvojaké perly. Morské, ktoré odborníci nazývajú aj orientálne a sladkovodné. Tieto najdete aj v miernom klimatickom pásme. Pestujú sa hlavne v potokoch Bavorska, ale aj v Mississippi, ba aj v potokoch Austrálie. Aj tieto majú krásnu cenu. Opláca sa ich pestovať. Číňania na to prišli už pred 3000 rokmi. Tiež prišli aj na to, ako perlorodky umele „oplodniť“ a v tom čase do nich vkladali maličké podobyzne Búdu. Mušľa to obalila a bola tu nezvyčajná a veľmi drahá perla. Na tento čínsky vynález sa zabudlo, avšak Japonci to znovuobjavili, lenže tento objav držali v najväčšej tajnosti. Len v 1974. roku túto technológiu vyviezli aj do Austrálie a dnešné najväčšie farmy na pestovanie perlorodiek sú práve tu. V meste Broom (Západná Austrália). Dosiaľ sa muselo otvoriť aj 100 tisíc mušlí, aby si našiel jednu kvalitnú perlu. Dnes perlu najdete v skoro každej ustrici a asi každá stotá má aj perfektnú perlu. Keď sa ustrica „naočkuje“, perla tam rastie až tri roky. Po tomto sa ju vyberá, vyberie sa perla, naočkoje sa ju zase, takže počas svojho života jedna ustrica vyrobí aj tri perly. Tie mušle, čo zahynú, sa tiež využívajú. Skorej technológie výroby gombíkov z plastickej masy, gombíky sa robili z mušlí perlorodiek. Využívalo, či aj sa ich využíva aj v nábytkárstve, kde sa z nich robia rozličné ornamenty, no v súčasnosti, asi najviacej ich využíva kozmetický priemysel. Mušle sa zomeľú na jemný prach a tento sa primieša do ženských rúžov na pery. Tých drahších. Bežný rúž v sebe obsahuje len zomleté šupiny rýb. Najčastejšie vidíme, že perla je mliečno bielej farby, avšak v prírode najdeme aj čierne, modré, žlté, fialové, zelené atď. Medzi protestantmi Anglicka, veľmi častým ženský menom je aj „Pearl“ = perla, kým v Amerike môžete stretnúť aj muža s týmto menom. Kde je etymológia tohoto slova? V latine. Tam najdeme slovo perna, ktorého význam je „noha, šunka, jahňacia nôžka, mušľa čo má dve prikrývky“, ako napr. ustrica. Medzi Srbmi a Chorvatmi, veľmi častým menom je aj Biserka, Biserko. V ich jazyku biser = perla. Dostali ho ešte z cirkevnoslovanského jazyka. Podobne aj Rusi, Ukrajinci, Bulhari. Toto slovo sa tam dostalo z tureckého „büsrä“ = perla, avšak aj Turci si ho vypožičali od Arabov, kde je podoba „busra“. *Prívrženci „New Age“ perlu si nejak neobľúbili. Možno preto, že to nie je kryštáľ, alebo možno, že dobrá perla je aj veľmi drahá, avšak cez celú históriu bola veľmi vážená. Kým neprišli kultivované perly, bola aj nesmierne drahá. Vyrovnála sa aj diamantom. Mohli si ju dovoliť len tí najbohatší a preto aj dnes, perlu najdete len vo „vyberanej“ spoločnosti a pravda, aj tu vznikol rad legiend. Vraj perla pomáha majiteľovi byť úplnou, balancovanou osobou, i keď aj trochu romantickou. U majiteľa budí jeho pohlavnú potenciu, vplýva na zrak osoby, čiže lieči oči a pod. ................................píše Ján Kulík

Archanjel

Pred nejakým časom, niekto si u nás hľadal informácie o „archanjel Ruth“. Také niečo nejestvuje a preto sa pokúsim podať nejaké základné informácie aj o tomto. Čo je archanjel? Podľa SSJ je to anjel vyššieho stupňa. U nás, ale aj v iných rečiach, to je zložené slovo, kde v prvej časti máme arch- a v druhej, anjel. Arch-, Arci- = grécka predpona s významom „hlavné“. Po grécky άρχός = vodca, líder, princ..., άρχω = byť prvý, byť na čele, viesť, vodiť.... άρχή = začiatok, pôvod, vládnuť, spravovať a pod. Latina si to adaptovala v podobe aerce-, arce-, erce- a v starofrancúzskom sa sem prikladá aj hláska „h“, takže dostávame arc(h)angele, nuž a z tohoto v slovenčine vzniká archanjel. Anjel, podľa cirkevného učenia, je krásna okrídlená bytosť, prebívajúca v raji. Po gr. ággelos / άγγελος = hlásnik, zvestovateľ, posol, anjel... Z tohoto vidíme, že význam slova archanjel je niečo, ako „hlavný posol, hlavný anjel...“ Prečo tu nemôžeme mať „archanjel Ruth“? Tak v prvom rade, v slovenských Bibliách je to postava Rút, žena, Moábka, ktorá žila v čase sudcov. Aj jej same meno, jeho etymológia hovorí, že je „spoločnica“. Tiež v slovenských vydaniach Biblie, v časti „Historické knihy“, najdeme si „Rút“. Stačí prečítať si túto časť a hneď je jasné, že Rút nemôže byť archanjelom. V prvom rade, má „ženské“ meno a v druhom rade, toto meno sa nekončí s –el. Mená všetkých archanjelov však majú toto zakončenie, čo vlastne predstavuje skrátenú podobu hebrejského Elohim, Eloh = Boh, Hospodin... (U Arabov, z čoho v islame vôbec, počujeme slovo Alah. To je nič iné, ako ich termín pre Boha, Hospodina, Pána… atď.) V „západných“ náboženstvách, ako zoroasterizmus, judaizmus, kresťanstvo a islam, všade máme zastúpených aj anjelov, ktorí na na strosti majú komunikácie medzi realitou, tuzemskosťou a „vyššou“ silou. (V gréckej a rímskej mytológii niečo podobné konal boh Hermes / Merkúr.) V náboženstvách „východu“, v náboženstve hindu a budizmu, niečo podobné konajú „avatari“, resp. „bodhisattvasi“. Počet týchto nebeských bytostí sa pohybuje medzi 4, 7 alebo aj 12 a tu jasne badať vplyv planetárnej teórie Helénov a iránskej astrológie. Zoroaster, peržský cirkevný reformátor šiestého st. p.n.l. „zredukoval“ ich na 7 akože archanjelov, či „ameša spentas“, alebo „ štedrých nesmrtelníkov“ božstva Ahura Mazda : Spenta Mainyu (duch svätý), Vohu Manah (dobrý um, myseľ), Ašu (pravda), Armaiti (správne rozsudzovanie), Khšasthra Vairya (kráľovstvo), Haurvatat ( celistvosť) a Ameretat (nesmrtelnosť). Judaizmus si štedre preberal z náboženstva Peržanov, nuž pribudli tam aj „nebeské zástupy“, alebo „spoločníci Božskej bytosti“ (St. zákon), čo sú vlastne anjeli, ich hierarchia a pod. ale ako ich úlohy a hlavne počet, nie je presne definovaný. V postbiblickom judaizme, najmä v apokalyptickej literatúre (kde Boh zasahuje do dejín ľudstva) zjavuje sa 7 archanjelov, ale v Talmude ich počet ešte vždy sa udáva len, ako „nespočetný“. Sedem archanjelov sa zjavuje v „Knihe Enocha“ (u nás je preložený, ako Henoch), kapitola 20. a udávajú sa mená: Uriel, Rafael, Raguel, Michael, Sariel, Gabriel a Remiel (neraz sa ho nazve aj Jeremiel). Z napočítaných, St. zmluva spomína len Michaela a Gabriela a ďalší dvaja, Rafael a Uriel sa spomínajú v Apokryfe, ako aj v rozličných iných spisoch. V iných spisoch (rabínskych), anjeli sú rozdelení do dvoch skupín. Do vyššej a nižšej skupiny, na cherubínov a serafímov – okrídlené bytosti zodpovedné o stráženie Božieho trónu atď. (Anjeli vyššieho stupňa sa delia na anjelov svetla, tmy, deštrukcie a svätosti.) Kresťanstvo si „zdokonalilo“ svoju hierarchiu anjelov na podklade judaizmu, ich tradície. Okrem spomínaných anjelov, archanjelov, serafímov, cherubínov, pribudlo tam ešte 5 kategórií, (Spomínajú sa v Novom zákone, v listoch ap. Pavla) a cirkev IV. st. ich aj prijala. Aj islam si urobil svojich anjelov a aj ich rozdelil do kategórií. Najvyššie postavení sú štyria, čo na pleciach nosia trón Alaha (hamalat al-arš), ktorých symbolizuje človek, býk, orol a lev („zlovilo“ sa ich v Zjavení Jána). Potom sú tu cherubovia = karubyumi, ktorí slúžia Alahovi, štyria archanjeli (Džibril = Gabriel, Mikal = Michael, Izra`il = anjel smrti a Israfil = anjel posledného súdu), ba tu sú aj hafazahovia = ochrancovia anjelov. Aj iné „západné“ sekty si narobili svojich anjelov, archanjelov… a stojí spomenúť sektu Druze, gnostikov, mai… Spoliehali sa na judeo-grécko-kresťanské tradície, astrológiu – jej znaky atď. Zo všetkého vidno, že archanjel Ruth nejestvuje a kto by mal ešte nejaké otázky, všade po ruke má kňazov, nech si pýta vysvetlenie. Po ruke má Bibliu, nech si ju prečíta. Najde si tam, čo hľadá. ...................................píše Ján Kulík

Selenča Fest 2008

SelenčaFest - Zlatý klúč 2008 bol 19. 10. 2008

 neoficiálne výsledky:

1.cena poroty

Strážca snov, autor hudby Zare Govorčin. Táto skladba dostala aj cenu za text, ktorý napísali David Stojanović a SlovenkaBenková

2.cena

Kým viem snívať, autor hudby Ondrej Pavčok.

3.cena

Očakávanie autor hudby DominikTuranský.

-Cena za interpretáciu: Miroslav Hemela,

-Dve ceny obecenstva. -Pekne, autora Juraja Súdiho a Kým viem snívať Onreja Pavčoka...

******

Jazyková príloha(predložka na či v)2(<<)

Predložka na v miestnej a účelovej funkcii (II.) Vážení, ako sme sľúbili v minulom jazykovom okienku, aj v tomto sa budeme venovať chybám a ich náprave pri používaní predložky na v miestnej funkcii.  Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka predložka na v lokálovej väzbe po prvé označuje miesto na povrchu alebo prostredie: sedieť na stoličke, žiť na dedine, na Kysuciach, byť učiteľom na vysokej škole, mať na mysli, ležať na slnku... takže sa už, ako píše Ján Findra "ustálili predložkové spojenia študovať na gymnáziu, na vysokej škole, pretože tu k miestnemu významu pristupuje aj účelový význam. Pod vplyvom týchto väzieb však dochádza k nespisovnému používaniu predložky NA namiesto predložky V", napríklad: na izbe, na internáte, na spálni. Spisovne správne má byť: Niečo je v izbe. - Bývam v internáte. - Oddychujem v spálni, byť v študovni.   V spojeniach (ísť) na súd, na obecný úrad, na poštu nemá predložka "na" čisto miestny význam, lebo naznačuje odtienok cieľa (účelu), to jest ísť niečo vybaviť. Práve preto sa pociťujú ako nesprávne spojenia typu (ísť) na internát, na študovňu, (byť) na internáte, na študovni namiesto správnych spojení (ísť) do internátu, do študovne; (byť, bývať) v internáte, v študovni.   Keď ide o názvy stredných škôl, pripúšťa sa dvojakosť: ísť, chodiť do gymnázia, na gymnázium. Pri názvoch vysokých škôl sa ustálilo spojenie s predložkou "na": (študovať) na univerzite, na technike, na právnickej fakulte; (chodiť) na univerzitu, na techniku, na právo, na medicínu.   Nakoniec namiesto záveru prečítame správne použité predložky nielen na na: ísť, chodiť do gymnázia, na gymnázium, na univerzitu, na techniku, na právo, na medicínu; študovať na gymnáziu, na vysokej škole, na univerzite, na technike, na právnickej fakulte, (ísť) do internátu, do školy, do študovne; (byť, bývať) v internáte, v škole, v študovni.  Toľko nadnes z jazyka.    ..................................................................píše Ján Širka

Sliepka-Holohrlka

  „Holohrlka“, alebo širšie známa Transylvánska sliepka.  Dvojužitkový vták, ktorý sa dalo vidieť aj v naších dedinských dvoroch. Je to veľmi starý druh sliepok, ktorý sa vyvinul práve v našich priestoroch, v strednej Európe. Keďže má holý krk, ľahšie znáša stredoeurópske letné horúčavy, z čoho je i rentabilnejšia, lebo nepotrebuje toľko potravy, aby odolávala stresu. Práve pre toto, „holohrlky“ sa lahko dostali aj do pásma Blízkeho východu, kde sa pestujú ako samostatný druh, alebo ich využívajú na kríženie s inými odrodamy. Vyznačujú sa pokojnosťou, nie sú vyhľadovné, sú veľmi odolné na klimatické výkyvy a hlavne sú to dobré nosnice. Farba vajíčok je modrastá. Ich mäso nezaostáva za inými druhmy.

.................................píše JK

Hus

 Africká: nepochádza z Afriky, ale z Číny. Je to pomerne veľký vták s celou škálou hnedého prifarbenia. Dopestovalo sa ho domestikovaním ázijskej odrody labute. U nás sme túto odrodu zvykli nazývať „japónske“, vlastne tak sme nazývali už len ich skrížené potomstvo. Do Európy sa dostala priamo, cestou námorných výprav a nepriamo, postupne, cestou Ruska, kde sa na ceste hodne vykrižovala.  Čínska: Sú hodne menšie od svojich rodákov, „Africkej“ husy, i keď zdieľajú rovnaký pôvod. Je to inteligentný vták, pokojný a najmä dobrý strážca, takže sa ich hodne využíva pri strážení skladov liehovín, hlavne whiskey. Na stôl sa nehodí, ale keď sa skríži s druhom Embden, nadobudne výborné vlastnosti aj ako mäsová odroda. Práve túto odrodu poznáme ako „japónky“.  Embden: Asi najčastejší druh na našich dvoroch, ale aj veľmi zriedkavý vo svojej čistej podobe. Tento druh vznikol v Nemecku a predstavuje vôbec najväčšiu hus vo svete. Je biela, vzpriamená, aristokratického vzhľadu, odolná, rýchle rastie a vraj je to jediná hus čo má modré oči. Negatívnu stránku má len jednu. Všade chce rozkazovať a v čase párenia sa, gunár vie byť aj agresívny. Túto ich vlastnosť dobre poznali všetky deti. Nejedno gunár aj poštípal. Embden je vynikajúci vták na stôl. Aby sa mu kvalita ešte viacej zlepšila, najčastejšie sa ho kríži s francúzskym druhom Toulouse.   Pilgrimka: U nás tento druh asi nejestvuje. V U.S.A. je celkom bežný, lebo si ho tam priviezli hneď na prvej lodi, na Mayflower. Pôvod im je v Anglicku. Rozlíšiť pohlavie je celkom ľahko. Gunár je biely, kým húska je hnedá, s bielym krkom a hlavou. Pilgrimky sú menšie, ale ešte vždy sa hodia aj na stôl.  Pomeránky: Pestrá húska, strednej veľkosti, ktorú dopestovali v Nemecku, skrížením bielej a čiernej husy. V XIX. st. bola hodne rozšírená po celej Európe, ale dnes ich už skoro nieto. Hlava a krk sú im čierne, telo biele, ale na chrbte majú čierne „sedlo“ a aj stehná sú im čierne.  Rímska: Tento druh spomínajú už aj antické dejiny, kde údajne v roku 350. p.n.l. ich ostražitosť, gáganie, zachránilo Rím. Je to menšia „nabitá“ húska, rýchlo rastie a z toho, aj rentabílna. Rozličným krížením, Američanom sa podarilo dať im aj chochol, čapicu. Na našich dvoroch nebola celkom neznáma.  Sebastopolka: Zaujímavý vták, lebo táto hus strednej veľkosti sa skorej považuje za okrasného, ako užitkového. Perie má biele, ale okrem hlavy a krku, je to „roztrasené“, či vypadá, ako neupravená, kučeravá. Známa je aj pod svojim paralelným menom, Dunajská kučeravá hus.

 Toulouse / Tulúzka: Franzúsky druh, ktorý sa pestuje hlavne pre ich vynikajúce mäso. Práve z tohoto druhu Francúzi vyrábajú svoje svetoznáme husacie pečeňové paštety. Jestvujú dva druhy. Bežný, komerčný druh, strednej veľkosti a veľká, masívna hus, ktorú sa pestuje hlavne pre hydinárske výstavy. Hodia sa najmä na „pchanie“ (štopkanie). Zafarbenie majú prevažne sivohnedé. Keď sa skrížia s druhom Embden, aj z komerčného druhu sa stáva veľký vták a kvalita mäsa sa nezníži.

............................................................píše Ján Kulík

Etymologický slovník Jána Kulíka ( H 3.)

Hala 1° Veľká prikrytá predsieň alebo miestnosť, dvorana, veľká továrenská miestnosť. Prevzaté cestou st.h.n. halla, hol. hal, nem. halle, ang. hall, germ. *xallo (challo), východisko je germ. xal-, xel- (chal-, chel-) s významom pokryť, skryť, schovať, príbuzné ku nášmu haliť.   Hala 2° Nár. expr. Búrka, nečas, víchor, krupobitie. Stojí tesne vedľa nem. a hol. hagel, ang. hail = ľadovec, krupobitie, ktoré podľa ox.et.slov. v príbuznosti má gr. káchlex / κάχληξ = štrk, kamienky (súvis s naším kachle). Slovenské hala má však aj širší význam (búrka, nečas, víchor...) a približuje sa ku sans. hala = rýchly nečakaný pohyb, trasenie, otras, výkrik, z čoho v jaz. pali nadobúda aj význam rev, revanie, zavýjanie a v iných ind. jazykoch aj nepokoj, nekľud, zmätok, blesk atď. Koreňom je hal / hall = hýbať, triasť.  S týmto súvisý aj robiť ako hala = robiť veľmi rýchlo a šikovne. Halabala Hov. expr. Povrchne, nedbanlivo. Tu najskôr ide o spojenie slov hala 1° s významom pokryť, skryť (haliť) + bala s významom baliť. Viď Baliť 1°a 2°. Možná súvislosť i so sans. khala- = nezbedník, chytrák, podliak, klamár, klamstvo. Halali Poľovnícky popevok, alebo trúbenie oznamujúce koniec poľovačky. Východiskom je cit. na upútanie pozornosti, haló. (Viď.) Halapartňa Stredoveká bodná a sečná zbraň, kópia so sekerou a hákom; zast. zbraň hlásnikov. Prevzaté z nem. Hellebarde = r/v, kde v slove –barde máme názov pre sekeru, baltu, bavtičku. Viď Balta. Halas Hurhaj, krik, huk, hrmot. V čes. halasiti, halas, halasný, poľ. halasić, halas. Východiskom je tu slovo garázdiť. Viď Garazda.

Halát

Náčinie, náradie (halát obuvnícky, krajčírsky, kováčsky, stolársky...). Zaužívané v slovenskej enkláve vo Vojvodine a tu najskôr predstavuje výpožičku zo srbch. alat = r/v. Do srbch. sa dostalo buď cestou tureckého halat = povraz, lano, ale ešte skorej z peržského jaz. V peržskom alat = náčinie, náradie, zariadenie, stroj, výstroj, výzbroj, uzda, máre a pod. Údajne tu ide o pôvodne arabské slovo (F.Steingass), avšak spoliehajúc sa na iné pramene, toto slovo sa medzi Arabov dostalo z latiny a to cestou „výzbroje“ lodí. Rimolatínske altiare, lat. altus = vysoko a hlavne rímska podoba sa ujala vtedy medzi vtedajšími námorníkmi v zmysle povraz, lano, lanové zariadenie na plachetnici, predná časť lode, kde sa pripevňovali laná a povrazi držiace stožiar a pod. Z tohoto sa potom vyvinulo starofr. haucier, súč. hausser = dvíhať, ang. hoist, dolnonem. hissen, heissen = výťah, dvíhanie, vztýčenie a pod. staronór. háls = predná časť lode atď.

Halavý Nár. expr. (vo Vojvodine) pažravý, pachltný, rýchlo jediaci. Vypadá, že slovo predstavuje výpožičku z cig. Súvisí so sans. khádati- = žuvať, hrýzť, z ktorého sa vyvinulo arménsko cigánske xaliv (chaliv) = mäso, európske cig. xalo (chalo) = jesť.  Halda Hovor. Hromada, kopa. Prevzaté z nem. Halde = r/v. Príbuzné ku nem. haufen, ang. heap = kopa, hromada, hŕba.  Haleluja V cirkevnej literatúre, prepis hebrejského liturgického zvolania hallelu – jah = chváľte Hospodina, kde Jah predstavuje skratku z Jahve, Jehova a hallel = chváľte. Halena Voľný mužský súkenný kabát v ľudovom mužskom odeve, huňa, guba, širica. Halenka, časť ženského odevu. Srbh. haljina = odev, ženské šaty, kućna haljina = domáce šaty, župan. Ako k nám, tak aj do češtiny preniklo z juhu, od južných Slovanov. V srbh. výslovnosti haljina sa vyslovuje, ako (c)haljina a u nás nastáva posun na halena, podľa príbuzného slovenského haliť. Do srbh. jazyka slovo preniklo z tureckého, kde hali = koberec, pokrovec. (Čes.et.slov. V.Machek) Halengať Nár. Opálať sa, natriasať, kývať. Starobylé slovo. Príbuzné ku sans. halati = hýbať sa, kývať sa, triasť sa. Viď Hala 2°. Halič Územie v juhozápadnom Poľsku, ktoré sa počas Rak.-Uh. nazývalo aj Galícia, avšak tu nejde o názov odvodený od Galov, lež o praslov. koreň gal- = holé. Ukr. galicja = holota. Halier Stotinka z koruny (mena skorej Eura). Čes. haléř. Prevzaté zo str.h.n. haller (súč. Heller), ktoré je odvodené z názvu mesta Hall (neďaleko Stuttgartu), kde sa svojho času razili mince, haliere. Halit Hornina sedimantárneho pôvodu, v ktorej prevláda kamenná soľ. Medzinárodné. Vzniklo kombináciou hal- + -it(e). Hal- tu predstavuje variantu z halo- = slovný element s významom soľ (napr. halogén). Gr. άλς , άλός = soľ, slaná voda, more. Druhý elemnt, -it(e), predstavuje grécku príponu, ktorá sa využíva na bližšie označenie asociácie, v tomto prípade minerálnych elementov , chemických zlúčenín, hlavne solí kyselín ...  Haliť Kryť, prikrývať, zakrývať, zahaľovať. Haliť je slovo novšieho dátumu. V starších materiáloch ho nachádzame, ako od-, roz-, za- haliť. Podobne sa vyskytuje aj v ďalších slovanských jazykoch, napr. čes. roz-, za-, od-, haliti, srbh. -galiti = -haliť, ukr. progálina = čistinka v lese, rus. progálina, nár. aj progál, progáľ , progáliť = oholiť, vyčistiť (od kríkov, chrástia, porastu).  Celkove sa považuje, že východiskom bude slovo holé, kor. gal-, gol-. (Vasmer, Bernecker, Sobolevski atď.) Skorejší predpoklad o príbuznosti ku gréckemu χαλάω = slabnúť, popúšťať, nechať, ponechať, prestať... nebude mať žiadny súvis. Celkove tu máme opozit slovu heliť. (viď) V príbuzenstve má slovo Hala 1° (viď).  Sem patrí aj nárečové rozheliť = čiastočne obnažiť, vyheliť = obnažiť. Hálka Okrúhla strieška nad štítom domu, alebo studne; guľa na streche domu, alebo veže; guľovitá hrčka na rastline; veterník; proste slovo na označenie niečoho guľatého.   U Macheka najdeme vysvetlenie, že čes. a slovenské hálka, poľ. gala, halka = guľa, praslov. gala z galiti, čo znamenalo hádzať a prirovnáva ho ku gr. vállo / βάλλω = hádzať, lúčať, váľať a pod. U Slovanov je paralelné interatívum guol-ei-ti.   V ruskom et. slovníku (Vasmer) pod gálka 2 najdeme vysvetlenie, že tu ide o výpožičku z neskorej str.h.n. galle = opucheľ, púčok, vred.   V ukrajinskom et.slov. pod gal 2 , gálka = guľočka, guľka, guľovitá hrča na rastline, veterník... má poznámku, že slovo sa považuje za prevzaté z germanského jazyka, avšak tu je aj lat. galla = nárast, výrastok. Toto sa zase dáva do súvisu so sans. gúlma- = hrča na strome, napuchnutie (zápal) žliaz, napuchnutie brucha. Slovo vo svojích rozličných variáciach prešlo aj do súčasných jazykov Indie a tu, na podklade spoluhlások čo nasledujú priamo po sebe, mb ~ mm < lm R.L.Turner predpokladá, že slovo nebude mať ie. ale „non-Aryan origin“ pôvod.   V takomto prípade, ak sa jedná o neindoeurópsky pôvod, vynára sa nám súčasné peržské slovo (arabského pôvodu), falka, falkat = okrúhle, guľaté, klbko, guľatý kopec v púšti, halqa, halqat = prsteň, obruč, kruh, koleso, kruh priateľov, okruh atď. Toto slovo v podobe halka nachádzame v tur. jazyku a tu znamená kruh, krúžok, okrúhle, ľud, národ atď. Odtiaľ sa dostalo do srbh. kde alka = kruh, krúžok, „garíčka“, karička, prsteň, ohnivko a pod. // Možné je však, že slovo bude nejak súvisieť aj s gr. χαλκ - , χαλκεια = bronzové, kováčske, vykované, skované a tu sa asi jedná o praeurópsky základ, alebo aj tu predstavuje starobylý import z jazyka Semítov ?//  Medzi Slovákmi na Dolnej zemi máme bežne zaužívané slová falka, halka na označenie stáda, kŕdľa, čriedy oviec, alebo iného dobytka. Podobne, aj medzi tam žijúcimi Srbmi a Chorvatmi, stretávame sa s halka = r/v. Z pôvodného významu pre niečo guľaté, okrúhle, nastal posun aj na označenie stáda, čriedy, kŕdľa. Podobne ako je to aj v maď. jaz. kde gulya = stádo, črieda. Viď Falka, Guľa, Guláš, Haluška.   Halma Druh hry so skalkami na šachovnici. Čes. halma. Z gréckeho άλμα = skok. (Šmilauer) Hálňa Hromada kamenia pred baňami, odval, halda. Viď Halda. Halo Farebný kruh okolo slnka, alebo mesiaca, tmavý kruh okolo prsnej bradavky, kruh okolo hlavy svätých. Str.lat. halo, lat. halos, z gr. (h)álós, άλώς = kruh, disk okolo slnka, mesiaca, štít. Chet. hali- = košiar (ovčí), obor pre dobytok, hila- = okruh, dvor, halo okolo slnka. V súč. peržskom hala = halo = r/v. Halawar = cirkulárne, okrúhle, ako halo. Rozšírenejšiu peržskú podobu halat, hala v zmysle tiež kruhu okolo mesiaca, F. Steingass v Persian – English Dictionary priraďuje už ku arabskému pôvodu. Asi mýlne. Pomýlilo ho meno manželky Abdu ‘l-mutaliba, ktorá sa spomína v tamojších dejinách.  .....................................pokračovanie nasleduje

Foto new3

Dôkladný servis, dohovor s manažérom..., potom nasleduje nastavenie GPS, rozlúčka s milou

a chytanie smeru do Európskej únie. Na fotografii Ondrej a Taňa z Petrovca pred jednou z mnohých ciest do sveta.

Etymologický slovník Jána Kulíka(H3)

~~H2 ~~H

Hajdúch

 Ozbrojený úradný, alebo panský sluha v bývalom Uhorsku, dráb, strážnik; druh uhorských žoldnierov v XVI. a XVII. st. Čes. hajduk, hejduk. Poľ. slovín. srbh. bul. ukr. hajduk. V poľ. a ukr. sa pod hajduk chápe aj valašský (zbojnícky) tanec. Všetko z maď. plurálu hajdú = žoldnier pre hraničnú službu, pešiak, súdny sluha, dráb. (Šmilauer) Slovo sa dostalo i nemčiny, ako Haiduke, Heiduke. V srbh. jazyku slovo má význam hlavne ozbrojeného gerilského bojovníka proti Turkom počas tureckého panstva v týchto priestoroch. Z rovnakého prameňa je i tur. haydut = lúpežník, bandit, kradľoš.   Odtialto máme hajduchovať, hajdúsiť / hajdúšiť = potulovať sa, potĺkať sa, márniť čas. Hájiť Chrániť, brániť, strážiť, obhajovať, zastávať sa. Viď Háj, Hať. -hájiť (za-) Otvoriť, začať schôdzu, zhromaždenie, slávnosť, činnosť. Vypožičané z češtiny, kde je zahájiti, poľ. zagaić a údajne tu ide o pôvodne nemecké hegen = ohradiť, pestovať, chrániť. Porovnaj aj Hajnal. Hajka Nár. expr. (vo Vojvodine). Hon, naháňanie, lov s honelníkmi; rázia. Srbh. hajka = r/v, sans. hánati, RV hanti = udierať, zabíjať, čiže stojí tesne vedľa hnať, honiť (k vôli uloveniu, zabitiu, získaniu potravy).   Hajla Nár. expr. Kurva, prostitútka. V SSJ nie je, ale na Dolnej zemi je bežné. Dostali sme ho buď od Srbov, alebo Turkov, avšak tu ide o pôvodne arabské slovo fa`ila = r/v. V tejto podobe je zastúpené aj v peržskom jazyku. Hajnal Nár. V jednotlivých osadách kde bol väčší maďarský vplyv, ešte vždy živé slovo s významom deň po svadbe ísť po domoch a budiť svadobníkov so spevom a hudbou, kde častou atrakciou býva "drdák". Poľ. hejnal je obdobný "budíček" hraný z kostolnej veže, ranné zvonenie, na "otváranie dňa". Všetko z maď. hajnal = svitanie, brieždenie, úsvit. Občas sa možno stretnúť i so ženským osobným menom Hajnalka, ktoré vo voľnom preklade by sa rovnalo našej Zore. Maď zornička (hviezda) = hajnalcsillag. *Etymológiu maď. hajnal nepoznám. Domnievam sa, že bude mať nejaký súvis so slovom zahájiť = otvoriť. Hajno Kniž. zast. kŕdel, množstvo, zástup. Súvisí s hájiť, strážiť, ochraňovať. Čes. hejno = r/v. Viď Háj. Hajov : Nár. čln, väčší čln, loď(ka). Prevzaté z maď. hajó = loď.    Pod hajov ľud skorej chápe vlečnú loď, vlečniaka, bárku, šlep, ako loď všeobecne. (V slovenskom krajčírskom slangu šlep = vlečka, kým v námorníckom slangu šlep = vlečný čln.) Toto slovo tesne súvisí so sans. kśepa = posielať, z čoho v následných jazykoch Indie sa význam posúva aj na loď, loďku, čln, lodný tovar a v jazyku bengali vzniká kheya (cheja) = kompa, prievozný čln. Viď Ahoj.  Možný je však aj súvis so slovom Ahoj. V súčasnosti sa to chápe ako pozdrav, hlavne námorníkov, športovcov a študentov a k nám sa dostalo cestou českého ahoj, ale aj čeština si to prevzala z dolnonem.   Podľa ox.et.slovníka, ang. ahoy predstavuje spojenie slov ah+hoy, ktoré má funkciu upútania pozornosti cestujúcich na inej lodi: Ship ahoy. Podľa doterajších bádaní, tu je súvis s holandským hoei, čo je vlastne len variantou slov hoede, heude = malé plavidlo, hajóv, malá loďka. O týchto slovách môžeme predpokladať, že súvisia s vývojom v sanskrite. Kśepa > kheya. Hajšovka(ť) Hajda, hojda, hojdačka, kolísať atď. V príbuzenstve bude i nem. Hitsche = hojdačka, hin. hindol = hojdačka, hajšovka, hindola, handola = hojdačka, hajšovka, kolíska, kde máme sans. koreň hind = hýbať, pohybovať, z čoho vzniklo hindola = kolísať, hojdať, kolíska. Viď Hojdať, Gondola. Hajtman Náčelník, veliteľ ozbrojenej jednotky, vodca, strážca. Čes. hl. hejtman, poľ. hetman, rus. getman, ukr. ataman. Všetko prevzaté z češtiny, kde malo podoby haj(p)tman, hajpman, hýtman, hútman... Čeština si slovo vypožičala z nem. hau(p)tman > haj(p)tman, ktoré predstavuje kombináciu slov Haupt + Mann = hlavný, predný muž, veliteľ, predák. (Čes.et.slov.) Hák Kvačka, predmet s ohnutým koncom slúžiaci na vešanie, zachytávanie, pripevňovanie niečoho. Hák, háčik, ako slovo pre niečo ohnuté, patrí ku "základným" slovám indoeurópštiny. Zo základnéj podoby vyvinuli sa nám slová ako kvačka, uhol, hánka, srbh. kvaka, kuka, okuka, rus. kp?k, ukr. kígoť, ba aj krivé, zákruta a celý rad iných. Všetko závisí len od toho, koľko mienime ísť do minulosti, ku koreňu jednotlivých slov s významom niečoho ohnutého, prehnutého, vyčnievajúceho, s hrbolom atď. atď.  Všetky et. slovníky sa zhodujú, že hák sme si prevzali zo str.h.n. hake(n). Nevykľučuje sa možnosť, že praslov. kvaka = hák nepodľahla vplyvu germ. jazykov, lebo si stoja celkom blízko a to ako fonetický, tak aj významovo. Hák sa vyskytuje ako u nás, tak aj v češtine, poľ. hak, ukr. rus. belorus. gak, avšak chýba medzi južnými Slovanmi. Tam je kuka, kvaka, okuka.  V ger. jazykoch toto slovo nachádzame, ako st.h.n. hako, nem. haken, ang. hook, str.d.n. a str.hol. hok, hol. hoek, kde má aj význam uhla, výbežku pevniny do mora, kým hol. haak = hák. Všetko je v príbuznosti s ruským коготь =  pazúr, či praslov. kvaka a sans. anká- = hák, bedra, ohnutá čiara, znak, značka.   Odtialto máme haklica, hákliť sa, háklivý, hákovať, hačkovať atď.

Haky - baky

Ťažko čitatelné písmo, čmáranica, čarbanica. Vzniklo spojením hák(y) = kvačky + baky = bakoľa , viď Bakaný.

... pokračovanie nasleduje...