09 februára 2009

Bohovia starých Keltov.

*** Rozbehli sme sa svetom a snažíme sa zapojiť do rozličných kultúr, alebo ich aspoň rozumieť. Vyrástli sme v slovanskej kultúre a svoje báje, legendy, dejiny, starých bohov, junákov... poznáme. Aspoň čiastočne. Keď sa však najdeme v spoločnosti gemanskej, keltskéj, alebo aj inej kultúry. Tu sme, ako ryba na suchom.

Mnohí krajania sa obracajú na nás s otázkamy práve z tejto oblasti. Chcú rozumieť minulosti národa, v ktorom sa našli, avšak to je „tvrdý oriešok“. Nedávno sa nás niekto pýtal na Valhallu, boha Odina, Tyra... ale ešte častejšie sú tu otázky krajanov, ktorí sa našli v krajinách s galo-keltskou kultúrou. Najčastejšie otázky dostávame z Írska. Íri hovoria, že toto je najkrajšia krajina na svete a svoj ostrov volajú „Emerald Island“ (smaragdový ostrov). Prečo? Nuž tá trávička je skoro vždy zelená.

S galo-keltskou kultúrou sa stretneme aj vo Walesi, čiastočne aj v Škótsku, Kornválsku, ale aj vo Francúzsku atď. ba ako kuriozitku môžem tu spomenúť aj jeden článok v melbourneskom denníku „The Age“.

Bolo to v čase „po nežnej revolúcii“, keď sa zvedavci zo západu rozbehli na, akože východ. Najčastejšie do Prahy. Bola tam aj nejaká mladá novinárka, írskeho (keltského) pôvodu a niekde sa dočítala, že táto krajina, Česká republika má aj paralelný názov, Bohémia, ktorý pochádza z mena dakedy tam žijúceho keltského plemena Bójov. Jeden, plus jeden sú dva. Pospájala si to a napísala krásny článok o Prahy, lenže odtiaľ „vyhodila“ Čechov, ako slovanský národ, „zabudla“, že Bójov z Bohémie vyklali germanské plemená atď. Vraj apeluje na všetkých Írov, Keltov vôbec, aby záväzne navštívili Prahu a spoznali  najväčšie skôsty keltskej kultúry.

Kde žili Kelti, ako ich nazývali Gréci, alebo Galovia, ako ich nazývali Rimania? Skoro všade v Európe. Od britských ostrovov, po sever súčasného Španielska, po Karpaty a čierne more, ba posunuli sa aj do Anatólie a tu sa spomínajú, ako Galáti (Biblia). Dnes sú z nich už len zlomky, kým tých „Galátov“ už vôbec nieto. Ich keltský jazyk počuť len v Írsku, Škótsku, vo Walesi, na „Isle of Man“ a čiastočne aj v Bretónsku. Zachovali sa len maličké jazykové ostrovíky V Kornválsku úplne zanikoli. Už v XVII. st.

O ich spôsobe žitia a nábožensve, bohoch, duchoch... najlepšie pamiatky nám zanechali Rimania, ktorí ich študovali a postupne zapájali do hraníc svojej ríše, ale mnohé materiály sú zapísané aj ich rukou. ***

==================

Bohovia starých Keltov.

Belenus.

V jazyku Keltov jeho význam je asi „žiariaci, osvietený, jasný a pod.“ Považuje sa za jedno z najstarších božstiev a jeho kult, spiaty s pastierstvom, bol široko zastúpený. Na jeho počesť sa konali aj veľké oslavy ohňa, zvané Beltane, alebo Beltine. Poriadanie osláv padalo na deň 1. mája. Neboli to však len obyčajné slávnosti, ale mali aj praktický význam. Stáda, hlavne rožný statok sa vtedy „čistil od zlých síl“, lebo nastal čas jeho vyhaňania na otvorené pasienky.

I keď Belanus je spiaty s ohňom, či aj slnkom, predsa toto nebol boh slnka. Aspoň nieto takých záznamov.

Bran.

Význam mena tohoto boha je „Havran“. Podľa welšských stredovekých legiend, Bran bol veličánsky a to v každom zmysle. Bol korunovaný za kráľa nad celým ostrovom (Británia), ale nikdy nemal svoj palác. Nikto nemohol vystavať takú budovu, aby sa Bran do nej vmestil. Musel bývať pod šiatrom.

Kelti verili v nezávislý život ľudskej hlavy, lebo v hlave je duša, ktorá je schopná žiť aj po tom, keď telo odumrie. Táto hlava bez tela má moc veštenia a bola im aj symbolom plodnosti, ale zároveň hlava bez tela mala aj úlohu zabávať zosnulých v ich záhrobnom živote.

Podľa známej legendy, keď Bran bol smrtelne zranený, od svojich druhov si žiadal, aby mu zoťali hlavu a vzali si ju so sebou na svoje potulky. Na týchto cestách ich bude zabávať. Všetko im pôjde na ruku, kým sa neodvážia otvoriť aj nejaké tajné (zázračné) dvere. Ak tie dvere otvoria, hneď sa najdu v realite a ťažskostiach pozemského života a spamätajú sa na všetky svoje žiale a utrpenia. Konečne, prikázal im, že hlavu majú pochovať na „Bielom kopci“, čo je dnes oblasť Londýna.

Všetko urobili, ako im Bran rozkázal. 80 rokov nanášali jeho hlavu a všetko bolo dobre. Po tomto ju pochovali a tu jeho hlava odhaňala každú inváziu z Európy. Raz sa však stalo, že niekto hlavu odhrabal a už tu bola pohroma. Prišli hordy z Európy. Sasi, Vikingovia... a od tej doby sa život Keltov podstatne zhoršil. Padli pod nadvládu iných.

Brigita.

Neraz sa stretneme aj s názvom Brigantia. Význam mu je niečo, ako veľká, vysoká, vysokopostavená... Patrí medzi najstaršie božstvá Keltov a jej pole účinkovania je poézia, umenie, remeslá, veštenie a predpovedanie budúcnosti. Vraj v mnohom sa podobala gréckej Aténe, alebo rímskej Minerve.

V Írsku, Brigita bola jedna z troch bohýň rovnakého mena, ktoré vlastne boli aj sestry, dcéry boha Dagda. Veľkého a silného boha celého Írska. Druhé dve sestry na starosti mali liečenie, hojenie rám a kováčske remeslo.

Tejto prvej Brigite sa klaňala hlavne skupina, ba až trieda vysokouctievaných bardov, básnikov, pevcov, ktorých sa nazývalo filid a týto okrem pevectva, bavili sa uj určitým druhom kňazstva.

Prvú Brigitu, pri prijímaní kresťanstva proste „okrstili“ a z nej sa stáva svätá Brigita. Avšak ani po tomto „krstení“, medzi ľudom nestratila svoje pastorálne úlohy. Jej deň sa oslavoval 1. februára, čo vlastne bolo aj dňom ľudových slávností, lebo vtedy už aj ovečky začínali dávať mlieko.

Sv. Brigita mala nejaké svoje sídlo v grófstve Kildare, v Írsku. Tu neustále horel jej svätý oheň. O tento večný oheň sa staralo až 19 jej kňažiek, neskoršie 19 mníšok a aj sama Brigita, ktorá ku ohňu dochádzala každých 20 dní. Jej pamiatka nezanikla ani v Škótsku, v ich ľudových tradíciach, legendách vystupuje aj ako pôrodná babica Panenky Márie. Tiež žije aj v názvach mnohých horských prameňov, studničiek, ba stala sa aj najuctievanejšou bohyňou Brigantov, starobylého keltského plemena v severnej časti Británie, ktoré konečne potlačil Antoninus Pius, akolo roku 155 n.l. Keďže táto bohyňa mala silnú konekciu s vodou, Rimania ju neraz nazývali aj „bohyňou nymfou“. Aj dnes, ako v Írsku, tak aj v Škótsku, až niekoľko vodných tokov nosí jej meno.

** Pozor! Táto Brigita, hoci aj bola „okrstená“ a stala sa aj „svätou“, okrem mena nema nič spoločného so sv. Brigitou švédskou, ktorú neraz stretneme aj pod jej švédkou podobou „Birgita“. Táto žila v rokoch asi 1303 – 1373.

*** Druhá sv. Brigita, írska, podľa tradćie, narodila sa vo Faugharte, asi roku 450 a umrela niekde medzi 524. až 528. rokom. Túto sa neraz nazýva aj „Máriou Galov“. O jej živote sa vie máličko a aj to len z legiend, ústneho podania Írov.

Cernunnos.

Meno tohoto starobylého a silného boha znamená „rohatý“. Klaňalo sa mu, ako božstvu „divokých vecí“. Keďže Kelti boli rozšírení po celej Európe, aj jeho meno malo rad variácií, ale charakter nepodliehal zmenám, variáciam. Keď si o ňom zapisovali Rimania, tak ho prirovnávali ku Apolónovi / Merkúrovi.

Cernunnos, ako už hovorí aj same meno, na hlave mal jelenie parohy, jelenie uši a často ho sprevádzal aj jeleň a ako ukazujú staré rytiny, bol tu aj had s rohatou hlavou barana, ktorý neraz vystupuje aj ako samostatné božstvo. Občas tu vidieť aj dvoch vôlov, dvoch levov a dvoch vlkov, ba v Dánsku objavili aj rytinu, kde je delfín, na ktorom sedí chlapec. Proste bol to silný boh. Boh, pán nad divokou prírodou súše a mora. Neraz vedľa neho vidieť aj koš s potravou, koláčmi, ba aj mincamy.

Nejaké rytiny boli objavené aj v Rumunsku, no podľa analýzy expertov, tu sa vraj už skorej podobá rímskemu Jupiterovi.

Nechýbajú vykopávky ani z Francúzska, ba čo viacej, v tejto oblasti je zopár lokalít, kde v ich názve jasne vidieť meno tohoto božstva. Napr. Cernay, v kombinácii s názvom oblasti.

Najstaršie podobyzne tohoto boha boli objavené v severnom Taliansku (Val Camonica), ktoré územie bolo dočasne okupované Keltami. Okolo roku 400 p.n.l. Podobné vykopávky sa objavili aj na severe Európy, v oblasti Jutlandu (Dánsko) a tieto siahajú niekde do I. st. p.n.l.

Cernnunosovi sa klaňali aj v Británii a nejaké pamiatky siahajú aj do Írska. Kresťanská cirkev tvrdo bojovala proti kultu tohoto božstva, lebo jeho vplyv na ľud bol silný a preto sa ho neraz dáva aj do súvisu s Antikristom a ako taký „krášli“ mnohé stredoveké cirkevné manuskriptá, najmä state s opisom pekla.

Dagda.

Keltský boh dobroty. Nazýva sa ho aj „Eochaid Ollathair“, kde Eochaid = všetkého otec, alebo ho stretneme aj pod menom „červený“ čiže silný, alebo aj „boh veľkej múdrosti“ (In Raud Ro-fhesa).

V keltskej mytológii, toto bol jeden z vodcov ľudu, či „Tautha Dé Danann“ = Ľud bohyne Danu, čo v írskych legendách predstavuje aj „spoločnosť bohov“. Dagda sa narodil s mnohými božskými vlastnostiami a vlastnil veličánsky kotol, ktorý sa nikdy neprázdnil, ovocné stromy, ktoré vždy rodili a dve svine, z ktorých jedna neustále žila a druhá sa neustále piekla na ražni. Tiež mal aj nejakú veľkú bakuľu, ktorá podľa potreby, jedným koncom mohla človeka zabiť, ale druhým koncom mŕtveho oživovala. Spomína sa nejaká harfa, ktorá hrala sama od seba a takto zvolávala ročné obdobia.

Dagda vstúpil aj do pohlavného styku s nedobrou bohyňou Morrigan (Macha).

Danu.

Občas sa stretneme aj s podobou písania Anu, Dana. V keltskom náboženstve toto bola bohyňa „matka zem“, bohyňa ženských vlastností a princípov a klaňalo sa jej šírom keltského sveta. Od Írska, až po východné oblasti keltskej Európy. Keďže mala takúto širokú oblasť, aj jej same meno podliehalo odchylkám, variáciam. Tak je aj s legendách týkajúcich sa jej osobnosti. Často sa navzájom popierajú, takže je to všetko nejak popletené, nestabílne.

Bohyne matky v rozličných iných kultúrach starobylých národov, neraz sa identifikujú aj s touto bohyňou, či približujú sa ku nej. Podobne, aj iné bohyne Keltov majú nejaké jej vlastnosti. Pravdepodobne toto bola bohyňa plodnosti, múdrosti, ale aj vetrov a mnohé legendy poukazujú, že práve ona kojila bohov. Jej meno sa zjavuje aj v mytologickom spoločenstve bohov, „Tautha Dé Danann“. Toto je však nejasné. Môže tu isť o bohov jednotlivcov, ale aj o nejakú extenciu samej bohyne Danu, ktorá aj dnes žije v írskych legendách, ako majstrovna mágie.

Dón.

V mytológii Keltov, Dón bol vodcom jedného z rodov bohov, čo sa spomína, ako „deti boha Dóna“, deti svetla, ktoré neustále boli vo vojne s rodom boha Llyra, lebo jeho deti boli deti tmy.

Náhľady znalcov sa rozchádzajú. Jedna skupina sa prikláňa k náhľadu, že aj tu máme narážku na odveký boj dobra, so zlom, lebo s týmto sa stretávame v skoro každom náboženstve sveta, ale menšia skupina zastáva náhľad, že tu vlastne máme „pamätanie“ si na potulky Keltov a ich nevyhnutné zrážky s domorodým obyvateľstvom určitého regiónu, zrážky ich náboženstva s náboženstvamy iných. Podobne vraj to zachytáva aj mytológia Germanov.

* Boh Dón sa zjavuje hlavne mytológii Welšanov a považuje sa za príbuzného írskej Danu, už welšskú mužskú podobu tejto írskej bohyne.

Deti Dóna sú: Gwydion, majster mágie, poézie a hudby, ale aj veľký bojovník. Aranrhod, bohyňa nebies a symbol plodnosti, ktorá bratovi Gwydionovi porodila dvoch synov, blížencov: Dylan(a), boha morí a Llew Llaw Gyffes (Llew šikovnej ruky), ktorého znalci považujú za welšskú podobu írskeho boha Lug.

Epona.

v keltskej mytológii sú zastúpené najmä rozličné zvieratá, lebo predsa, starí Kelti boli hlavne pastieri a poľovníci. Poľnohospodárstvom sa už menej bavili. Dominujú tu hlavne zvieratá, ako kravy, býkovia, ošípané, ale aj psi a hlavne kone. Bohyňa Epona bola bohyňou koní. Aj jej same meno znamená „božský kôň“, „koňská bohyňa“. Pre Indoeurópanov a menovite pre Keltov, kôň, vedľa býka, bol najuctievanejším zvieratom. Konečne, hlavne Íri aj dnes milujú svojich koníčkov. Kde sú konské preteky, tam sú Íri a to bez ohľadu na ktorom konci sveta. Keď idete vnútrozemím, aj v Austrálii, ľahko zbadať, kto je írskeho pôvodu. Okolo farmy musia byť koníky a psíkovia.Tých koníkov nepoužívajú na nejakú prácu. Proste sa tam pasú. Majiteľ ich podkúva a občas si aj zajazdí. Ak vidíte farmu, kde nieto koňa, ba ani psa, na mačku sa ani nepýtajte. To sú ľudia škótskeho pôvodu. Veď ak máte koňa, viete koľko by ste tam oviec napásli? Ak máte psa, alebo mačku, aj to je potrebné chovať.

Teda Epona je bohyňou koní, či konskou bohyňou. Poznali ju všetci Kelti, ba importovali si ju sami Rimania, ktorí ju potom zase exportovali medzi iné antické kultúry.

Vo welšskej mytológii jej charakter najdeme v osobe Rhiannon, medzi Írmi je to Édaín Echraidhe (echraidhe = jazdenie), alebo Macha, ktorá mohla predbehnúť aj najrýchlejšieho tátoša.

Esus.

Silný boh Keltov. Aj jeho same meno znamená „Pán“. O ňom a ešte ďalších dvoch keltských bohoch (Taranis a Teutates) zapísal si aj rímsky pevec Lucan, niekde v I. st. n.l. Údajne tento boh si vyžadoval aj ľudské obete. Poslušný ľud mu prinášal aj tieto obete, ktoré sa pekne podľa určeného poriadku, slávnostne prebodli a zavesili sa na strom,aby vykrvácali.

Pamiatka na neho je aj v katedrále Notre-Dame, v Paríži. Tam uvidíte nenápadný relief, kde je Esus drevorubač, ohnutý a tne do nejakej haluze vŕby. Tento a ďalší relief v Trier (Nemecko), dávajú ho do súvisu aj so „svätým býkom“ a vtákom žeriavom, ako volavkou bielou.

Goibhniu, vo Walesi Gofannon.

Význam mena mu je božský kováč, z čoho je jasné, že patrí do skupiny najstarších božstiev. V írskych legendách figuruje, ako jeden z trojice božských remeselníkov. (Druhí dvaja sú: Luchta a Creidhne.) Goibhniu bol aj zásobovateľom božských hostín. Vyznal sa v kvasení piva a robil ho také výborné, že kto sa z neho napil, ten bol nesmrtelný.

S nástupom kresťanstva, aj on si pozmenil meno, či „okrstili“ ho a stáva sa Gobbán Saer (Gobbán = stolár, tesár), legendárny stavateľ kostolov, chrámov, katedrál... a práve novšie írske legendy ho spomínajú už v tejto úlohe.

Welšským ekvivalentom mu je Gofannon, ktorého pomoc bola nevyhnutá pri čistení pluha na konci každéj brázdy.

Llyr.

Tento boh, podľa jednej legendy, bol vodcom rodu božstiev temnoty. Neustále, ako on, tak aj jeho deti, bojovali s bohom Dón-om a jeho deťmi. (viď)

Vo welšských legendách Llyr a jeho syn Manawydan , podobne, ako írsky Lir a Manannán, spájajú sa s morom a plavbou.

Ďalšie deti boha Llyra sú: Brán (Bendigeidfran), boh peózie a bardov, Branwen, manželka boha slnka, Matholwch, kráľa Írska a Creidylad (v starších legendách, dcéra boha Lludd).

Keď sa Llyr dopočul, že Matholwch maltretuje Branwenu, hneď tam vyslal synov Brán(a) a Manawydan(a), aby sa švagrovi pomstili. V boji čo sa strhol, Brán zahynul, avšak na žive zostali ešte siedmi jeho druhovia. Medzi nimi Malnawydan a Pryderi, syn boha Pwyll. Následne, Malnawydan sa oženil s matkou Prydera, znavou Rhiannon a od vtedy medzi nimi sú aj rodácke, pokrvné vzťahy.

Lugus, ale aj Lug a Lugh.

Toto je významný boh v mytológii a náboženstve starých Keltov. Predstavuje božstvo, ktoré aj Julius Caesar porovnával s Hermesom / Merkúrom. Jeho kult bol rozšírený po celom keltskom svete a preto pamiatka na neho žije aj dnes, hlavne v názvach lokalít, ako je mesto Lyon (Lugdunum), Laon (Aisne), Laudum (Gard), Laudon (Viedeň)... Leiden a Luguvallium („Silný vo viere v boha Lugusa“), čo je dnes Carlisle.

Hovoria, že tento boh nemal nejak štriktne vyhranené pole účinkovania, lebo bol výnimočne silný v každej oblasti.

Lugus bol synom Delbaetha, zloducha (Fomoiré) a Éri. Vyznačoval sa aj ako vojak, aj ako mudrc, majster všetkých remesiel, mág, muzikant a aj vodca v skorej spomínanom „Tautha Dé Danann“.

„Fomoirovia“ boli strašní a nebezpeční zloduchovia, ktorí na čas zaujali celé Írsko a  tamojšie obyvateľstvo strašne utláčali. Kráľ „Tautha Dé Danann“, Nuada, v týchto bojoch utratil aj roku, takže viacej už nebol úplne bojaschopný, čím sa podryla aj jeho autorita, ako vládcu. Aby si nejak získali priazeň zloduchov, „Tautha Dé Danann“ za kráľa si vyvolila Bres-a, jedného zo zloduchov, ale tento sa ukázal, ako pravý tyran. Po čase, Bres sa musel zrieknúť trónu.

Medzičasom, Dian Cécht, boh ránhojičov sa dal do roboty. Urobil striebornú ruku pre Nuada a táto bola taká, ako pravá ruka. Bres sa tohoto zľakol a hneď bežal k svojmu otcovi, kráľovi zloduchov a zozbieral silnú armádu. Zase zaútočil na Írsko. Bola tu ďalšia invázia.

Lug, Lugus šiel ku kráľovi Írov a tu sa predstavil nie len silou, ale aj umením. Na harfe zahral tri írske melódie, také prekrásne, že každému musela vypadnúť slza. Melódie, ktoré ľudí proste uspávajú. Na dovažok, schmatil „Lia Fail“, čo v preklade znamená „Kameň osudu“ (kameň, kde sa korunovali keltskí králi) a vrátil ho na svoje pôvodné miesto. Tento kameň bol taký ťažký, že mohol ho pohnúť jedine záprah 80. vôlov. Ak ani toto nestači, zahral si aj partiu šacha s kráľom a vyhral to. Kráľ sa presvedčil o schopnostiach Luga, že naozaj je najsilnejší a najmúdrejší, nuž vyhlásil ho za kráľa na dobu 13. dní. Za tento čas ,mal zorganizovať armádu a vyslať ju do boja so zloduchmi.

Lug všetko zorganizoval. Druidi mali pospájať všetky vody a tak zloduchom zahatať cestu. Čarodeji dostali za úlohu vymyslieť nové čarovné formuly a zariekadlá, remeselníci vyrobiť dostatok zbraní, najlepší junáci sa majú postaviť na čelo armády a ránhojiči majú byť pripravení na poskytovanie pomoci. Všetko tak klapalo, že zloduchov porazili a toho zlého Bresa zajali. Ušetrili mu život, ale len pod podmienkou, že im prezradí tajomstvo prosperity.

Sám Lug v celom boji mal len maličkú úlohu. Nechceli ho utratiť, nuž on sa menej, viac len díval na bitku a dával pokyny, kedy a kde robiť nátlak, aký manéver urobiť a pod. Predsa, niečím sa aj on vyznamenal. Lúčavkou zahodil kameň rovno na Balora a vybil mu jedno oko. Áno aj tento zloduch bol nebezpečný. Len ak sa na niekoho čo len trochu pozrel, hneď toho aj paralyzoval.

* O akých zloduchov ide, ťažko určiť. Britské ostrovy zažili rad invázií. Možno legendy siahajú do doby invázie Rimanov, na ktorú sa neskoršie nadväzuje invázia Sasov, Anglov, Vikingov...

Macha, alebo Morrigan.

V legendách Keltov sa tak nazývala jedna z troch bohýň vojny, ale zároveň je to aj spoločné meno pre všetky tri, ktoré poznáme hlavne pod názvom Morrigan. Macha, ako jedna z troch, mala aj iné mená: Dana a Badb („Vrana“, „Havran“). Macha bola veľká matka zem, ale aj veľká vrahyňa mužov, podobne, ako bola ďalšia z týchto troch sestier, Morrigan, alebo Čierna Annis, ktoréj meno sa zachovalo v legendách o kráľovi Arthurovi, ako Morgan le Fay. Tretia zo sestier sa nazývala Nemain.

Manannán mac Lir.

Írsky boh mora. Aj jeho same meno v jazyku Keltov znamená „Syn Mora“ a údajne aj ten ostrov pomedzi Anglicko a Írsko, „Isle of Man“ za svoje pomenovanie vďačí práve bohu Manannán. Tento boh, podľa tamošej legendy, vládol „rajským“ ostrovom, námorníkom poskytoval ochranu a zaručoval dobrú úrodu. On sa zaslúžil aj za nesmrtelnosť božstiev. Cestou svojej svine, ktorá po zabití a zjedení, vždy ožila a bohovia, čo si z nej zajedli, stali sa tiež nesmrtelnými. (Podobá sa tej legende o Valhalle a tamojšej svini.)

Manannán mal aj nepriebojný pancier a nepremožitelný meč. Takto, vo svojom kočiari si uháňal ponad morské vlny. On, či jeho podoba mena vo Walesi, Manawydan, bol bratom boha Bran a jeho existencia siaha hlboko do keltskej minulosti. Patrí medi najstaršie božstvá.

Ogmios.

Tento keltský boh sa veľmi zanáša na lepšie nám známeho Herkulesa. Konečne v jazyku Keltov aj Herkulesa nazvali Ogmiosom. Ich Ogmios bol starec so zváskavenou kožou. Bol plešivý a aj to trochu vlás, ktoré mu zostali, boli úplne biele, šedé. Na rytinách sa ho vždy znázorňovalo s jeho ohromných budzogáňom a lukom. Bol to hlavne boh výrečnosti, rétoriky a rytiny ho znázorňujú, ako sedí uprostred skupiny mužov, ktorých uši sú jemnýmy zlatýmy retiazkamy pripútané k jeho jazyku.

Toto bol aj boh symbolu moci rozličných rituálnych slov, zaklínadiel, ktoré neodlučne spájali smrtelníkov so svetom božstiev. V jeho mene sa žehnali obete božstvám, ale jeho meno sa vzývalo aj pri vyriekaní kliatbý.

V Írsku sa ho nazývalo Ogma a tu sa verilo, že práve on vynašiel „ogam“, systém magických znakov, ktorých moc bola toľka silná, že mohla paralyzovať nepriateľa, odporcu. Írske ogam skriptá siahajú niekde do IV. st. n.l.

V boji s nepriateľmi nebol najspoľahlivejší, lebo mlátil aj ľavo, aj pravo a že to bol silák, akého svet ešte nevidel, iní bohovia ho vždy museli držať v reťazách. Aby im tam neporobil zmätky. Pustili ho len v najprajnejšom momente, kedy zvyšok nepriateľov zmlátil a bolo po vojne. On bol skorej bohom pre individuálny boj, súboj, ako pre nejaké koordinované mlátenie sa s nepriateľom.

Pwyll.

Pwyll nie je žiadnym keltským bohom, ale legendárnym junákom, ktorý zdolal všetky prekážky. Legendy o ňom kolujú aj dnes.

Pwyll bol princom, nejakým kniežaťom oblasti Dyfed. Raz počas poľovačke, zabil krásneho jeleňa, ktorý bol už poriadne dokaličený. Nahaňali ho psi kráľa Arawn-a, kráľa krajiny Annwn, takže podľa nepísaných zákonov, ten jeleň vlastne patril kráľovi. Pwyll sa kráľovi prepačoval, až sľúbil, že mu bude k službe. Pôjde za odvekým nepriateľom kráľa, Hafgan-om a zabije ho. Kráľovi sa návrh zapáčil, takže hneď navrhol, aby si na dobu jedného roka vymenili úlohy. Pwyll bude spravovať v jeho oblasti, v kráľovstve Annwn a Arawn bude spravovať kniežatstvom Dyfed.

Pwyll bol drsný chlap a že kráľ bol slušne vychovaný, v celej jeho krajine bol podobný poriadok. Zdôrilosť, zhovievavosť a pod. Pwyll sa musel učiť bontónu. Prevychoval sa. Medzičasom, zabil aj Hafgan-a a to rovno tak, ako bolo určené. Jedným, jediným vrazom kópie. Po tomto, kráľovstvo vrátil zákonnému kráľovi a on sa vrátil domov, ale beda. Aj tu si už ľud zvykol na slušné chovanie, nuž musel sa prispôsobiť.

Po tomto, Pwyll a kráľ sa stali najlepšími prietľmi. Neustále si vymieňali dary, ako najlepšie koníky, najlepších psov a najlepších sokolov na poľovačku ako aj rad ďalších vzácnych vecí.

Bolo to počas jednej z častých vychádzok Pwyll-a, keď zbadal ako jedna krasavica uháňa na prekrásnom bielom tátošovi. Hneď sa mu zapáčila a začal ju nahaňať, ale dohoniť ju nemohol. Unavil sa aj kôn a aj jeho majiteľ. Zastal a začal volať za tou krasavicou. Zastala aj ona a pristúpila. Nebol to nik iný, ako chýrečná Rhiannon-a, dcéra Heveid Hen. Hneď sa mu aj priznala, že ho nesmierne miluje a že odmietla dosiaľ všetkých pytačov. Bola svadba. Na svadobnej hostine, Pwyll sa stretol aj s jedným z bývalých pytačov, zvaným Gwawl a aby sa ukázal, ako dobrý hostiteľ, opýtal sa toho pytača, že čo si želá. Splní mu každú žiadosť. Tento bezočivec si pýtal ani menej, ani viac, ale samu mladú nevestu, Rhiannon-u. Nič, musel ju prepustiť. Gwawl si ju odviedol domov, no a po čase, bolo tu aj dieťa, syn, ktorého nazvali Pryderi, lenže, aby rozprávka mala svoje zvraty, jednu noc toto dieťa zmizlo. Slúžka hneď obvinila Rhiannon-u. Gwawl to uveril a potrestal ju. Pred mestkou bránou musela vysedávať, žobrať a každému rozpovedať, ako si zmárnila syna, ba čo viacej, na vlastnom chrbte musela nanášať všetkých návštevníkov mesta.

Medzičasom, na majetku Teyrnon-a, vazala Pwyll-a, dialo sa niečo podobné. Tento mal krásnu kobylu, ale ako sa táto ožrebila, žriebä hneď aj zmizlo. Niekto ho uniesol. Teyrnon sa rozhodol, že zlodeja prichytí. Cez noc sedel, strážil pred maštaľou, keď tu zlodej. Uťal mu ruku, nahaňal ho, ale ho nezlapal. Keď sa po tejto nahaňačke vrátil domov, odrazu má čo vidieť. Ten údajne zamordovaný chlapček Pryderi stál pri dverách maštale. Hľa, takto sa zakončila záhada. Rhiannon-a sa vrátila a spolu s Pwyll-om žili, žili, kým Pwyll neumrel.

Rhiannon-a.

Legendy sa tvorili na spôsob, že ľud sledoval hlavné črty, diania, ale sem, tam niečo vynechal, priložil, vymeniť, „okrášlil“... takže presne vedieť, ako to vlastne bolo, je ťažko. Poznáme to aj u nás, v naších rozprávkach.

Rhiannona v keltskom náboženstve, hlavne vo Walesi, je hrdinkou, ktorá v sebe má črty keltskej bohyne koní, Epony a írskej bohyne Macha.

V legende o Pwyll sme videli, ako sa dej rozvíjal. Tu môžeme pridať toľko, že po roku sa Pwyll preobliekol na žobráka a šiel „na dvor“ Gwawla. Na chrbte nosil nejaké vrece plné magických maštrancií, ktoré mu pri nútenom odchode stihla Rhiannona dodať. Pwyll nebol sprostý a nejak sa mu podarilo toho Gwawla oklamať a zviazať do vreca. Gwawl musel prisahať, že Rhiannonu prepustí a tak sa aj stalo.

Nazadlho sa Rhiannona zase porodila a zase tu bol syn.

Keď Pwyll umrel, jeho syn Pryderi si vydal matku za svojho kamaráta Manawydena. Raz, keď tak boli všetci spolu, odrazu, ako nejakým zázrakom, celý kaštiel a okolité polia sa prepadli. Našli sa v neznámom svete. Na púšti. Aj tu prešli celou škálou utrpení, hladu, väznenia atď. atď. Všetko im to „zapražil“ ten nepoctivý Gwawl. Po čase, zase zázrakom vychrámali sa aj z tejto biedy. Kaštieľ a okolité polia sa zázrakom vrátili späť a bol pokoj. Hádam aj tak dlho, kým nepomreli.

Sucellus.

Jeden z najsilnejších keltských bojov. Jeho symbolom bolo mlato, ktoré predstavovalo jeho moc, kým v druhej ruke mal nejakú nádobu, vraj prešírenú vázu, „roh hojnosti“, odkiaľ ľuďom dával, či zaisťoval dostatok potravy.

Bol to muž, v najlepšom veku, s hustou bradou a na hlave nosil kožušina z vlka. Bol oblečený podľa „módy“ svojho ľudu. Manželkou mu bola Nantosuelta, bohyňa riek, ktorá tiež mala povinnosť zaručovania plodnosti.

Sucellusa sa neraz komaprovalo s rímskym bohom Sylvanusom, lebo aj tento, boh lesov, mal na starosti rozdávanie darov.

Caesar ho „povýšil“ na celonárodného boha Galov, otca galského národa a komparoval ho s rímskym Jupiterom.

Taranis.

Jeho meno v jazyku Keltov znamená „Hromovník, Hromobijec“. Z ničoho nič, občas zaduňal, vrhol hrom, ale vedel byť aj jemnejší. Vtedy rozsieval tichý daždík, aby rastliny mohli rásť. Aj on bol muž v najlepších rokoch, bradatý a v ruke mal nejaké koleso, ktoré symbolizovalo duňanie, hrmenie, hromobitie.Obyčajne ho vidíme, ako si jazdí na koni, premáha obrovskú obludu s hadím chvostom, ba bojoval aj s obrami.

Taranis však bol tyran. Od národa si žiadal aj ľudské obete. Tieto obete sa dalo do nejakých drevených klietok a podpálili. Ak určitá osoba , obeť mala čo len trochu šťastia, odsekli jej hlavu a táto sa potom, podľa všetkých poriadkov, obetovala.

Z vykopávok vidno, že kult Taranisa bol rozšírený po celom keltskom svete. Artifaktá sa našli vo Francúzsku, Belgicku... Nemecku, Maďarsku, po celom Balkáne a na ostrovoch Veľkej Británie.

Teutates.

Jeho meno v jazyku Keltov znamená „boh ľudu“. I keď mal takúto nálepku, predsa aj toto bol ukrutný boh, ktorý si vyžadoval ľudské obete. Nešťastníka sa ponorilo hlavou do vody, kým sa neutopil. Súčasní znalci o tomto akte hovoria, že určite to malo „vôňu“ keltského „kúpeľa nesmrtelnosti“. Takto vraj keltský bohovia vojny svojim junákom dávali „kúpeľ nesmrtelnosti“.

Jeho kult bol rozšírený hlavne medzi Keltami, ktorých poznali Rimania. Najviacej záznamov o ňom nám nechali práve oni a aj vykopávky ukazujú, že si ho ctili tí, čo žili na území súčasného Nemecka, Francúzska, Belgicka, Británie.

Teutates bol vodcom armády Keltov. Bol dobrý orátor, dobrý inštruktór vojnových zručností a hlavne dobrý inšpirátor piscov, ktorí písali o dejinách ľudu Teutatesa.

Na zodpovednosti mal ochranu „čestného slova“, ochranu prísahy, ktorá sa skladala slovami: „Prisahám na meno boha, na meno toho, na ktorého meno prisahá môj rod“. Konečne aj jeho meno znamená: ľud, plemä, rod, národ.

Na rytinách tej doby sa ho znázorňovalo v spoločnosti s bohyňou vojny, ktorej jeden prsník bol odhalený.

=============

Tara.

V jazyku Írov toto znamená miesto zhromažďovania, zhromaždenia. Takto sa volá jeden kopeček, asi 154 m. vysoký, v grófstve Meath, v Írsku. V ich národných legendách a dejinách, toto je asi najvýznamnejšie miesto. Vykopávky ukazujú, že na tomto mieste sa ľudia, vtedajší praobytelia Írska, schádzali už asi 2100. roku p.n.l. V jazyku starých Írov, miesto sa nazývalo aj Dumha na nGiall (Kopec rukojemníkov).

Okolo kopca sa našiel počet pamiatok z doby bronzovej, lebo predsa, toto nebol len nejaký obyčajný koopec, ale okolo sa nachádzal aj rad rozličných ceremoniálnych stavieb, avšak asi najdôležitejší je tu jeden kamenný balvan, vraj v podobe nejakého stĺpa, na ktorom sa, podľa podania legiend, korunovali králi Tary.

Areál okolo kopca sa neustále rozširoval, adaptoval ku potrebám doby, takže sú tam pozostatky, ktoré teraz nazývajú, akože kráľov hrad, slávnostná sieň, Cormakov dom atď. Posledné úpravy areálu sa vraj konali niekde medzi I. a IV. st. n.l. avšak niekde v VI. st. na areál sa zabúda.

Tara je spiata aj s legendamy na sv. Patrika. Tento chlapík, po tom, ako z Írska vyhnal hadov (nikdy tam ani neboli, ale iní tvrdia, že tu nejde toľko o hada, ako zviera, ale o kult tamojšieho obyvateľstva klaňaniu sa hadu – aj toto je otázne, lebo žiadne legendy o tom nehovoria a potom, ako by sa ľud klaňal niečomu, čo tam nejestvuje?). Tiež sv. Patrik vraj „posvätil“ ten čierny kamenný balvan, Taru na služby Trojjedinému a presvedčil tamojšieho „najvyššieho kráľa“, že Boh je jediné spasenie. Keď mu vysvetľoval Boha Trojjediného, vraj použil lístok ďateliny a od toho času, tento ďatelinový trojlístok sa stáva symbolom Írska.

* Poznámky.

Písmo Keltov v Británii je pomerne ľahké. Samohlásky sa vyslovujú rovnako, ako aj u nás.

A = a

E = e

O = o

U = 1/ sev. Wales = u; 2/ južný Wales = i.

W = u (welšský)

Y = 1/ jednoslabičné slová, alebo ak je Y na konci slova = u

2/ všade inde, výslovsnosť je ako v ang. fun, čiže nečistá samohláska pomedzi „u“ a „a“.

Ch = ch, ako aj u nás,

Dd = d

Ff = f,

Ll = l (nie toľko čisté, ako u nás),

Ph = f

Th = rovnaké ako aj v angličtine

C = c, k, ale občas počuť aj podobu, ako v ang. „s“, alebo aj „ts“.

Literatúra použitá pri keltských a germanských legendách/ bohoch.

„Dictionary of Mythology“ – Fernand Comte – Wordsworth Edition – 1994.

„The Druids“ – T.D. Kendrick – Senate Publishers – London – 1994.

„The British“ – M.I. Ebbutt – Senate Publishers – London – 1994.

„Middle Ages“ – H.A. Guerber – Senate publishers – London – 1994.

„Teutonic“ – D.A. Mackenzie – Senate Publishers – London – 1995.

„Encyclopaedia Britanica“

„Encyclopedia International“ – Grolier - New York.

„Concise Dictionary of English Etymology“ – T.F. Hoad - Oxford University Press.

„Irish Dictionary“ – Séamus Mac Mathúna – Harper Collins Publ. 1995.

„Welsh Dictionary“ – Dr. David A. Thorne – Harper Collins Publ. 1992.

pripravil Ján Kulík

Žiadne komentáre:

V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com