Aj toto je svojdruh pomníka. Svedči o prehrmenom požiari. Takýchto „pomníkov“ je v každom tunajšom lese. Čakajú na ďalší oheň.
Dnes, v nedeľu 22. februára 2009, presne o 11. hodine, zo všetkých kostolných veží, šírom celej krajiny, rozzvonili sa zvony. To si krajina spomínala na zatiaľ 209 identifikovaných obetí, ale je tu ešte počet neidentifikovaných zhorených ľudských tiel a aj v tomto čase blčia ešte štyri „divé“, nesputané požiare.
O 11 h. celá krajina vyslovovala vďaku požiarnikom a všetkým čo pomáhali. Na podiv, požiarnici tentoraz stratili len jedného svojho člena. Prišiel sem až z Canberry a jeden deň skorej odchodu domov, pri ukrutnej borbe, padol na neho starý hrubý horiaci eukalypt. Nebolo mu pomoci. Hovorím, že na podiv. Áno, lebo obyčajne ich hynie viacej. Niekedy aj celé ekípy, spolu s ich autami. Zhoria, zahynú. Boj je nerovný a ukrutný. Viete si predstaviť odhodlanosť toho dobrovoľného požiarnika? Asi nie. V tejto pohrome až dvaja z nich utratili vlastné rodinné domy. Vedeli, že rodiny sú už v bezpečí a videli, ako horí susedný dom, kde si bezpečie hľadali ich priatelia, rodáci... nuž radšej zachraňuj životy, ako majetok. Zachránili všetkých. Srdce im pukalo, keď videli, ako im plameň žerie nie len púhy príbytok, ale dom. Dom, kde si planovali ďalší život, budúcnosť. Dom, v ktorom dosiaľ bol kľud, detský smiech, spomienky na mladosť... Zahynul len jeden požiarnik. Aj to len nešťastnou náhodou, avšak zranených je viacej.
Kto sledoval „Australia open“, tunajšie medzinárodné turné v tenise, ten určite pozná aj „Rod Lavern Arena“. Pre túto príležitosť, celá aréna bola pozmenená v nejakú katedrálu. Tu sa konali ústredné pietné služby. Aréna môže pojať asi 100 tisíc ľudí. Čakalo sa hlavne na občanov zo zhorených mestečiek, osád, ale mnohí neprišli. Nechceli si opustiť svoje zhoreniská. Nechceli sa spamätávať na tie hrozné chvíle. Suché oko už nemá sĺz. Veď hovoria, že keby tie vyliate slzy padali priamo na oheň, zadusili by ho. Prišli však, ale len ich predstavitelia, ako aj predstavitelia požiarnikov z každého štátu Austrálie a zo zahraničia, predstavitelia polície, zdravotných a pohotovostných služieb, predstavitelia armády, „Červeného kríža“, radu ďalších humanitných organizácií, predstavitelia „najnovších“ etnických skupín, predstavitelia cirkví, ako katolíckej, anglikánskej, „Uniting Church“, budistov, moslimov, koptov, pravoslávnej cirkvi (bol tam aj srbský kňaz)... a pravda, nechýbali ani politici a to ako z vládnej strany, tak aj z opozície. Boli tu premiéri všetkých štátov Austrálie, guvernéri, federálna guvernérka a priama predstaviteľka kráľovny Elizabethy II. princezná Anne.
Celú túto pietnú slávnosť začali zvonením „umieráčika“, hlasom „didžuridú“ (domorodecký hudobný nástroj, na ktorom hral predstaviteľ domorodcov), po čom na pódium vyšla predstaviteľka plemena, ktoré svojho času žilo v priestoroch súčasného Melbournea a okolia. Spomenula ich tisícami rokov získavané vedomosti o žití v oblasti eukalyptov. Tieto sa musia občas, v čase chladných a vlhkých dní zapáliť, čiže „vyčistiť“. Tunajšia príroda, lesy, nutne potrebujú požiar a to nie len kvôli „čisteniu“, ale aj regenerovaniu sa. Mnohé druhy musia mať občasný požiar, lebo inak ich semiačká nevzklíčia. Požiar, kontrolovaný požiar je súčasťou tunajšej prírody a žitia.
Krásne tu zapadla aj hudba melbourneského symfonického orchestra a sprievod vyše sto členného spevokola.
Šírom mesta, na veličánskych obrazovkách, slávnosť sledovali ďalšie tisíce občanov. Prenos sledovali aj v Sydney, Brisbane, Adelaide a v Perthe, ako aj vo väčších regionálnych strediskách a pravda, postarané bolo aj o spoluobčanov, čo zostali pri zhoreniskách vo svojich bývalých dedinách a mestečkách. Keď sa zakončila ústredná slávnosť, oni pokračovali so svojimi lokálnymi. Všade sa konali aj ďalšie dobrovoľné zbierky a tu môžem poznamenať, že dnes ráno, skorej slávnosti, v pokladni „Červeného kríža“ bolo už vyše 153 milionov dolárov. Aké sumy nazbierali iné humanitné organizácie, zatiaľ nevieme.
Na návrh ministerského predsedu Austrálie (Kevin Rudd) a za súhlasu premiéra Victórie (John Brumby), už či v Melbourne, alebo v postihnutej oblasti, postavý sa pomník obetiam požiarov a každý rok, na deň 7. februára, všetky vlajky budú na pol žrde a minútou ticha, tichou modlitbou, spomenieme si nie len na túto pohromu, ale aj na tie minulé a rozpamätáme sa, že toto je oblasť „prírodných“ požiarov. Požiare sú súčasťou žitia, regenerovania prírody.
To nie je oblak dažďu, ale oblak dymu.
Dym, dym, všade len dym. Nejaké dočasné bezpečie poskytuje aj táto čistinka.
Keď pozriem na tento stromík... strom, vždy sa budem pamätať na tieto dni úžasu. Dúfam, že nikdy nezbĺkne.
Ako je v Queenslande? Práve sa mi hlásil M. Kizúr a hovorí, že teraz majú už „len“ normálny monzúnový lejak. Záhrada je raz pod vodou, raz sa ukáže a niekedy vidíš aj, ako prudko sa regeneruje táto tropická príroda. Všetko rastie, „ako z vody“. Dažde sa „spustili“ nižšie na juh, do severného N.S.Walesu a tu si to vyčíňa. Zaplavuje. Mestečko Bourke, na okraji púšte, v priebehu pár hodín dostalo viacej dažďu, ako čo im je ročný priemer.
V okolí mesta Normanton, Queensland, v zátoke „Gulf of Carpentaria“, keď sa podívaš či na sever, alebo na juh, či na východ, alebo na západ, nič nevidíš, len „more“, krokodílov a telá zahynutých kráv. Predpokladá sa, že ich zahynulo asi jeden milion.
Zaplavené sú aj severné oblasti Západnej Austrálie. Mnohé tamojšie povrchové bane sa naplnili vodou, takže práca v nich je prerušená. Keď prejdu letné monzúny, bude roboty. Čerpať vodu z baní, oprávať železničné dráhy, cesty, mosty... Veľká časť infraštruktúry je zničená, alebo v najlepšom prípade len poriadne poškodená.
Sever má nadbytok dažďu a juh trpí smädom. Ak to „spúšťanie“ sa dažďových oblakov potrvá, hádam niečo príde aj sem. Zem je spálená, všetko suché. Všade (aj v mestách) je nedostatok vody, lebo nikde nič nespŕchlo. Posledné spŕšky sme mali len stredom decembra. Od vtedy nič. Blíži sa však marec, jeseň a tradične to znamená začiatok vlhších mesiacov, lenže ako veriť, keď pre január a február, mali sme dostať aspoň 70 mm. Nejaké záplavy by sme aj tu potrebovali, lebo predsa, ani táto oblasť nie je imúnna. Aj tu vie zaplavovať, topiť a po takejto dlhej suchote, určite bude ďalší extrém, lebo Austrália je krajinou extrémov.
Cestou tohoto nášho blogu, niekto sa pýtal: „Kedy ísť do Austrálie“? Ako odpovedať? Všetko záleží na tom, kam chceš ísť. Ak na sever, tak určite nie v čase letných monzúnov a tieto trvajú obyčajne od novembra, do mája.
Ak na juh, tu je najlepšie v lete, čiže od decembra a až do mája, lenže pamätaj, že vtedy tu bývajú ukrutné horúčavy. Najmä vo vnútrozemí. V pobrežných oblastiach je to lepšie. Výkyvy zmierňuje vplyv mora. Marec však býva najpríjemnejší. Počasie je stabílnejšie, dni sú príjemné, všetko sa začína zelenať, proste vypadá to, „ako v máji“.Na výnimku, že importované listopadné stromi, ich listy, začínajú žlknúť, červenať sa. Niekde koncom mája, v júny, vôbec v čase zimných mesiacov, opláca sa ísť aj na sever, do subtropického, až tropického kraja. Vtedy je tam, ako v rajskej záhrade. Bujná príroda, všade vôňa ovocia a aj kúpanie sa v mori je podstatne bezpečnejšie. Vtedy je už po sezóne záplav jedovatých medúz.
..............pripravil J.Kulík
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára