Božstvá starých Germanov.

Ako čo mi máme neúplný panteón, lepšie nestoja ani Germani. Ani oni nevedia o všetkých svojích bohoch, ich funkciách, doménoch a pod. Ak my habkáme, habkajú aj oni, i keď na tom dlhšie robia, ba čo viacej, mnohé legendy sú im zaznamená aj písmom. Hlavne v ságach Islanďanov. Týto pomerne neskoro prijali kresťanstvo. Čím si bol bližšie k Rímu, tým skorej si sa stal kresťanom a zabudol si na „svojich bohov“.

Všetky mytológie, už či grécke, rímske, germanské, slovanské, indické ... majú mnoho spoločného. Hlavne spoločný prameň. Prameň indoeurópskej kultúry a svetonázoru.

Germani si svoje legendy nejak rozdelili na akože severné (škandinávsko, Island...) a európske kontinentálne, ale majme na zreteli, že tu ide v podstati o rovnakú mytológiu, lebo aj tí, akože kontinentálni Germani, neraz ich nazývajú aj južnými, predsa sem dovandrovali zo severných oblastí. Napr. len čo sa týka Gótov, vieme kde im bola pravlasť. Ostrov Gotland. Ako oni, tak aj ďalšie plemená vandrovali Európou, hlušili sa s Keltami, medzi sebou, s Rimanmi, ale pred ešte dravšími Hunmi, rozutekali sa. Opustili celé oblasti a svojími vpádmy, z časti zapríčinili aj rozklad rímskej ríše.

Nezaškodí spoznať sa aj s ich mytológiou, bohmi... lebo v literatúre sa s tým stretávame.

===========

Asgard.

Asgard, alebo v starom jazyku severných Germanov, Ásgardr, znamená sídlo bohov, niečo podobné gréckemu Olympusu. Tento Asgard je rozdelený na 12, alebo aj viacej oblastí, či kráľovstiev, alebo aj ríš. Jedno z týchto kráľovstiev je aj Valhalla, sídlo boha Odina, kde prebývajú dorúbaní junáci. Boh Thor má tiež svoju ríšu, kráľovstvo, ktoré sa volá Thrudheim a boh Balder vraj má tiež nejakú ríšu, ktorá sa volá Breidablik. *Nie je jasné, aká je tá jeho ríša, keď je predsa v pekle. Viď Balder.

Konečne, každý významný boh má svoj palác v Asgarde a mnohí veria, že tieto ich paláce sú také isté, aké majú ich živí šľachtici. Do Asgardu sa dorúbaní hrdinovia dostanú mostom Bifrost, čo je vlastne dúha.

=========

Valhalla, Walhalla, staronórsky Valhöll.

Valhalla je nejakým rajom germanských junákov, čo zahynuli v boji. Má podobu paláca, kde steny sú z krásnych kópií a povala je z krásnych zlatých štítov junákov. Najväčšou túžbou každého bojovníka bolo, jedného dňa vstúpiť do Valhally, lebo nie každý tam mohol vojsť. Len najlepší, najväčší hrdinovia mali česť prebývať v tomto paláci, kde sídlil sám boh Odin. Tento palác má až 540 vstupných brán, z ktorých jedna je taká veľká, že cez ňu môže prejsť aj 800 jazdcov. Nie za sebou, ale vedľa seba. Najväčšieho hrdinu víta sám Odin. Vstane z trónu a privedie ho ku stolu, kde sa junáci hostia. Tu sa vám ale žilo – po smrti. Stôl sa prehýnal pod hojnosťou veprového mäsa, ktorý sa nazýval Schrimnir. Áno bol to zázračný diviak. Každý deň ho junáci lovili, upiekli, zjedli a zase on každý deň ožil, aby ho mohli zase loviť a zjesť.

Medovinu im dávala zázračná koza, Heidrum. Ju sa neustále dojilo a pila sa medovina.

Keď sa junáci nasýtili, bola tu aj zábava. Vyšli na dvor a tu sa prali, rúbali medzi sebou. Do milej vôle. Všade boli len kúsky mäsa dorúbaných junákov. Tu dorúbaní „oddychovali“ do ďalšej hostiny. Keď nastala čas sadania si ku stolu, všetci ožili. Nikde si nevidel žiadnej rany a zase sa prežieralo, ožieralo... a tak do nekonečna.

Ako bolo s tou inou „zábavou“, znásilňovaním paničiek? Nikde sa nič o tom nepíše, ale určite mali aj tento druh „zábavy“. Veď predsa, vo Valhalle, na dvore Odina, bol aj počet Valkyriek.

========

Valkyrky.

Nepoškvrnené panny boha Odina. Všetko krasavice, ktoré denno denne jazdili na tátošoch a do Valhally prinášali telá hrdinov. Na hlavách mali lesklé prilby. Ozbrojené boli lesklými štítmi a v rukách držali krásne kópie. Tieto sa ale narobili. Neustále behali po bojiskách a tých nebolo málo. Tam prezerali pobitých junákov a rozhodovali, ktorý z nich je hodný miesta vo Valhalle. Týchto potom odnášali pred Odina. Keď vychádzali z Valhally, to vám bola krása. Všade trblietajúci sa lesk na severnej oblohe. Ich jazdy trvajú aj dnes, lebo ešte vždy je tu aj polárna žiara.

Kedy, ale časom sa vyvinuli dva druhy valkyriek. Tie, od prírody s nadprirodzenou mocou a tie, ktoré vyšli z ľudu, z rodín obyčajných smrtelníkov, ale predsa mali nadprirodzenú moc a pravda, boli krasavice. V nórskej mytológii, aj slávna Brynhilda (Brunhilda) vraj mala všetky atribúty valkyriek.

Veľký nemecký hudobný skladateľ Richard Wagner bol tiež očarený germanskou mytológiou, hlavne valkyrkamy, nuž aj niečo zkomponoval: „Die Walküre“, kde vyniká „Jazda valkyriek“. Toto pozná asi každý. Hlavne to spoznali Vietnamci. Keď sa do vzduchu vzniesli americké vrtulníky (helikoptéri), posádka hneď pustila pásku s nahrávkou „Jazda Valkyriek“, až sa to ozývalo celou džunglou a údajne, Vietnamcom vraj nahaňalo veľký strach.

======

Bohovia.

V germanskej mytológii, hlavne medzi severanmi, máme dve kategórie božstiev. Aesirov a Vanirov. Týto druhí, Vaniri, boli asi starými božstvami už tam od skorej žijúcich národov. Národov akože domorodých. Národov, čo tam žili skorej príchodu Germanov. Boli to božstvá plodnosti rastlín, zvierat a ľudí a vraj k pospolitému ľudu mali veľmi blízko. Z tejto skupiny, ako najdôležitejší sú: Njord, Frey a Freyja.

Aesíri boli pôvodne asi božstvami novodošlých Germanov, lebo to sú božstvá vojny a na rebríčku dôležitosti, či česti, to sú praví božskí aristokratovia. Sem sa zaraďujú: Tyr, Odin, Thor, Heimdall, Balder a Loki.

V jednej legende (Ynglinga Saga I.) sa spomína aj krutá a dlhá vojna medzi týmito božstvami, čo sa konečne zakončilo nejakým mierom, takže neskoršie je veľmi ťažko určiť, ktoré božstvo, kam patrí. (Pravdepodobne sa tu „pamätá“ na vojnové zrážky „domorodého“ obyvateľstva s novodošlými Germanmi.)

Balder.

Boh zo skupiny Aesirov, bohov aristokratického pôvodu, bohov vyššej triedy. Bol synom boha Odina a Friggy. Svojou povahou bol cele iný, ako všetci ostatní bohovia. Týto boli drsní, násilnícki, kým Balder bol jemný, zhovievevý, príjemný a vždy ochotný pomôcť. Ľud hovoril, že je „taký krasavec, až proste žiari krásou“ a medzi bohmi bol aj najmúdrejší.

Ešte ako mládenec, Balder mal zlý sen. Prisnila sa mu vlastná smrť a vyžaloval sa mame. Friggu to náramne znepokojilo a hneď robila ochranné opatrenia. Od ohňa, vody, kovov, kameňov, všetkých zbraní, všetkých chorôb, všetkých zvierat, všetkých stromov, tráv... vynútila prísahu, že neublížia jej synovi. Všetci prisahali, avšak v tom zhone, zabudla na rastlinu imelo. O tomto sa nejak dozvedel podliacky boh Loki, ktorý si aj hneď to imelo vzal pod vlastnú ochranu.

Balder sa po čase aj oženil s určitou Nannou a pokojne si žili v Breidhabliku (Veľká Lesklosť), ktorá je v Asgarde , ako sa nazýva svet, kde žijú bohovia.

Táto ženba s Nannou predstavuje kľúčny bod v živote a aj v charaktere Baldera, lebo sa nám tu legendy rozchádzajú. Podľa jednej, Balder ohromne súperil s bohom Höd, ktorému tiež do oka padla Nanna a v tomto súperení, ani Balder nebol najpoctivejší, kým podľa druhej, Höd bol celkom pokojný, slepý a zneužil ho Loki. Táto druhá legenda dominuje.

Všetci bohovia vedeli, že Balderovi nikto nemôže ublížiť a vo svojich roztopašoch neraz sa zabávali na jeho účet. Jeden na neho vrhol sekeru, iný kópiu atď. ale nikto mu nemohol ublížiť. Obďaleč sedel aj slepý boh Höd (Hödhr) a pýtal sa Lokiho, čo sa deje? „Môžem sa pripojiť aj ja?“ „Pravdaže“ odpovedal Loki. „Ja ti pomôžem. Budem ti viesť ruku a vrhni na Baldera aj ty“ a do ruky mu dal imelo. Höd vrhol imelom, ktoré sa hneď premenilo na nejaký šíp, kôl a preklal telo Baldera.

Aesiri mu robili veľkolepý pohreb. Uložili ho do člna, ktorý zapálili a nechali ho morským prúdom, avšak že Balder neumrel v boji, na bojisku, do Valhally nemohol. Musel ku bohyni Hel, čo pôvodne v nórskej mytológii predstavovalo proste „svet mŕtvych“, z čoho sa neskoršie vyvinulo hell = peklo a aj meno, názov bohyne, ktorá spravovala týmto svetom. Hel bola jedna z dcér boha Lokiho a jej kráľovstvo bolo ďaleko na severe. Nazývalo sa Niflheim , „svet tmy“ a vypadá, že bolo rozdelené na niekoľko kategórií.

Aesiri prosili Hel, aby ho prepustila, až sa aj táto beštia nejak zmilovala a sľúbila, že ak Baldera budú oplakávať všetky stvorenia sveta tohoto, bez najmenšej výnimky, prepustí Baldera. Celý svet nariekal, oplakával, len jedna škaredá baba, Thökk, nevypustila ani slzu. Táto baba vlastne ani nebola ľudskou bytosťou, ale bol to Loki, ktorý si prevzal ženskú podobu. Nič, Balder zostal v pekle a tam aj bude do čias zakončenia Ragna rök. Len vtedy sa vyslobodí a hneď nastúpi na miesto, odkiaľ bude dozerať na „návrat synov mŕtvych bohov do sveta Aesiriv“.

*Ragna rök = posledný boj, po ktorom príde koniec sveta.

..................................

V paralelnej legende, kde Balder súperil s Hödom o ruku Nanny, nechýbajú podfuky, dobrožstvá a pod. až vyšlo Hödovi mečom preklať telo Baldera. Vtedy sa Odin ukrutne rozhneval a znásil princeznu Rindu (Rindr), ktorá z toho narodila syna Bousa a tento potom zavraždil Höda.

=============

Bragi.

Tento boh patrí do skupiny „nižších“ Aesirov a zjavuje sa pomerne neskoro. Na starosti mal poéziu a retoriku. Zaujímavé je, že prvý „skald“ = poet zaznamenaný v islandských dejinách, žil niekde v IX. st. a tiež sa nazýval Bragi. Od tej doby nieto žiadnych záznamov o kulte Bragiho, takže mnohí historici sa domievajú, že tento boh a poet sú vlastne jednou a tou istou osobou.

Freyja.

Freyja je sestrou boha Freyer-a a ako taká postava, s ním zdieľa aj hodne spoločných čŕt. Bola bohyňou lásky, bohatstva a plodnosti. Mytológia ju pozná aj pod menom, ako Vanadis, Vanabrudh (snúbenka Vanira), Gefn, alebo Gefion, Mardöl, Sýr ... Je dcérou boha Njorda. Keď si sadne do svojho kočiara, do ktorého má upriahnuté mačky, vtedy je toľko krásna, že aj všetky ornamenty sú pomenované podľa nej. Je manželkou Oda, či Odina, boha „svätej zúrivosti“, ktorý občas aj zmizol a  dlho o ňom nemala ani chýru, takže si neraz myslela, že je mŕtvy a vtedy Freyja ukrutne plakala a vylievala krvavo-zlaté slzy.

Táto bohyňa sa stala aj majstrovnou veštby (seidr) a snažila sa nazrieť v budúcnosť, v osud mužov germanského pokolenia, ale tu prorokovala aj o plodnosti zvierat a rastlín. Keď sa vybrala na bojiská Germanov, tu pozbierala aspoň polovicu padlých, kým Odin prijal ďalšiu polovicu. (Gylfanniging, 23.) Neraz sa premenila aj na sokola a lietala si medzi jedným a druhým svetom.

Freyja bola aj bohyňou lásky a pohlavného pôžitku, nuž môžeme sa opýtať, aká jemnosť sa skrýva v jej obôde účinku? Nič jemné. Len drsnosť, jastrabytosť. Len toľko jemnosti, zdôrilosti, ako čo mal jej ľud.

==========

Freyr / Frey.

Tento germanský boh bol bratom Freyji, synom boha Njörda a už samé jeho meno znamená “Pán”, ale vystupuje aj pod inými menami, ako Yngvi, Yngvi-Freyr... (v staroang. Frea.) Už samé meno udáva, že on bol bohom severných Germanov, ktorých Tacitus nazýva aj Ingvaenoes (Ingaevones). Staré anglické runy (písmo – Runic Poem) udáva, že boh Ing (Freyr) bol najvyšším bohom medzi východnými Dánmi, odkiaľ odcestoval na východ, do Švédska.

Freyr bol „jasný, čistý a lesklý“ a bol krasavec, nad krasavcami. Biela pokožka, krásne plavé vlasy, krásne modré oči... Žil si v Alfheimr a vlastnil prekrásnu loď „Skidhbladnir“, ktorú si mohol poskladať, ako nejaký ručníček, vreckovku a položil si ju do vrecka.

Nikto na svete ho nemohol nenávidieť, lebo od narodenia mu táto vlastnosť bola daná. Bol to boh mieru, pokoja a na mysli mal len jednu, jedinú záležitosť. Ako rozviaže putá sputaných a ako takýchto ľudí obdarí. Nie len že stieral slzy, ale nikdy nikoho ani nerozplakal.

Jedného dňa si Freyr sadol na „Hlidskjalf“, Odinov svätý trón a odtiaľ sa mohol dívať aj do sveta obrov. Ako sa tak pozeral, odrazu zbadal tam aj prekrásnu devu, zvanú Gerda a hneď sa do nej aj zamiloval. Vyslal za ňou svojho sluhu Skirnira, aby sa ju opýtal, či sa vydá. Gerda však bola pyšná a tie dary, čo sluha priniesol, koňa, meč... ju neočarili. Nedala sa ani kúpiť, ani presvedčiť a ani zastrašiť. Sluhovi povedala, že Freyrovi pomôže len mágia. Určila však miesto stretnutia. Hájik zvaný Barri. Stretli sa tu po 9. dňoch a tu sa celá oddala synovi boha Njorda.

Meno Gerda si môžeme vysvetliť niečo, ako „zem, pôda“, sa aj vydala za Freyra a tento sa postaral o hojnosť a bohatstvo, lebo predsa, pod jeho vplyvom bolo ako slnko, tak aj dážď. Čo si zasiali, to rástlo, rodilo.

Po čase, Freyr vystriedal svojho otca Njorda a rozhodol sa usadiť v meste Uppsala. Tu si vystaval aj veľkolepý chrám. Pod jeho správou, ľud oblasti zbohatol, lebo bola hojnosť všetkého a nadovšetko, nebolo vojen.

Keď tento dobrý boh umrel, pochovalo sa ho v najväčšej tajnosti. Ľud mu aj ďalej prinášal dary, ktoré sa teraz oknom sypali do jeho mohyly. Cez jedno sa sypalo zlato, cez druhé striebro a cez tretie meď. Dobré, úrodné roky neprestávali.

Freyr bol veľkým, dôležitým bohom Vikingov. Vedľa zabezpečovania slnka a dažďu, bol to aj boh pohlavného styku a najčastejšie sa ho reprezentovalo falusom koňa. Modlili sa mu všetci členovia rodiny, no najviacej si ho ctili ženy.

Sídlo mal v Uppsale a hovorí sa, že svojho času bol aj kráľom Švédov. Kým si on kraľoval vo Švédsku, v tom istom čase, v Dánsku panoval Frodi. Aj tu sa spomína, že to boli zlaté časy. Časy prosperity a pokoja, takže mnohí sa domnievajú, že tu vlastne ide o toho istého boha – panovníka. Len meno je trochu pozmenené.

Legenda hovorí, že kráľovská rodina Švédov, Ynglingar v rodokmeni, ako priameho predka má práve boha Freyra. Konečne, skoro každá dynastia si nárokuje na nejakého „svätého, božského“ predka.

Frigg(a).

Manželka boha Odina, ktorá sa medzi južnými Germanmi zjavuje pod menom Friia, alebo medzi Longobardmi aj ako Frea, manželka boha Wodana (Odin). V opise, ktorý zanechal Snorri, je to smútiaca matka Baldera, avšak Saxo ju opisuje, ako nečestnú, nevernú a práve z tohoto, na určitú dobu ju Odin aj vyhnal zo svojho sídla. V „Ynglinga saga“ sa hovorí, že Odinoví bratia Vili a Vé, keď Odin nebol doma, odskakovali si k nej, ba aj s ňou žili v polyandrickom vzťahu.

Heimdallr.

V germanskej mytológii severanov, toto je „strážca bohov“. Narodil sa z 9. matiek a žil v Himinbjorg (Hora nebies), na vchode do Asgardu, odkiaľ všetko videl a počul. Nikdy nepotreboval spánok a mal také citlivé uši, že počul aj ako tráva rastie, ba načuval aj, ako na chrbtoch oviec rastie vlna. Z tohoto, bol strážcom bohov a na mieste východu dúhy, dozeral ktorí a aký ľudia odchádzajú k bohom do nebies.

Heimdallr na túto zem prišiel incognito, pod menom Rig. Tu ho privítal prvý manželský pár, prastarý otec a prastará mať. Spolu s nimi, v ich posteli strávil tri noci a po sebe zanechal potomka „Otroka“. Po tomto šiel k inému manželskému páru, ku starým rodičom a aj tu sa podobne zachoval. Po sebe zanechal syna „Slobodného“ sedliaka, až navštívil aj rodičov a tu splodil „Šľachtica“, ktorého už neopustil, ale sa staral o jeho výchovu, vzdelanie, až z tohoto syna sa stal aj prvý kráľ. Podľa písania v „Rigsthula“, takto vlastne vznikli spoločenské triedy.

Tento boh mal aj svoju „božskú zvonivú trúbu“, zvanú „Gjallarhorn“, hlas ktorej sa počuje nie len v nebesiach, ale aj na zemi a aj pod zemou. Do tejto trúby zafúka v čase keď božskí nepriatelia, obri budú na vojnovom pochode. Vtedy hlasom trúby zvolá všetkých bohov do boja, lebo toto bude čas Ragnarök-u, čas posledného boja a čas zániku, ako bohov, tak aj ľudí. Keď príde ten čas, Heimdallr bude bojovať s jeho odvekým nepriateľom, bohom Loki a tu na bojisku sa navzájom dorúbu, zabijú. Heidallr, ako čo bol prvým bohom na svete, tak aj tento svet opustí. Bude posledný, čo zomrie.

Iduna, Idunna.

V mytológii severanov, toto je bohyňa jara a oživovania prírody. Bola manželkou boha poézie, Bragi-ho (viď). Na starosti mala ochranu zázračných jabĺk, jabĺk nesmrtelnosti, ktoré všetci bohovia musia jesť, aby si zachovali svoju vitalitu a mladistvosť. Stalo sa, že ju raz oklamal podlý boh Loki a obor Thiassi (Thjazi) ukradol nie len jablká, ale aj samu Idunu. Zaniesol ich ku svojim obrom, takže odrazu všetci bohovia začali starnúť. Spamätali sa však, kto im to urobil a predvolali si Lokiho a rozkázali mu, aby vyslobodil Idunu. Musel poslúchnuť. Premenil sa na sokola a Idunu premenil na orech (iné pramene tvrdia, že ju premenil na vrabca), zdrapil ju do svojich dravých pazúrov a odletel s ňou.

Jörd-a.

Bohyňa severanov, ktorej meno znamená „zem, pôda“ a je matkou boha Thora, ktorého splodila s Odinom, svojim milencom. Neraz ju stretneme aj pod menom Fjorgyn (zem, pôda) a predpokladá sa, že pôvodne sa nazývala Hlódyn, bohyňa obrábania, orania pôdy. V nižnom Nemecku a v Holandsku sa ju poznalo pod menom „dea Hludana“.

Jörd-a bola dcérou bohyne Nat (Noc), ktorú táto splodila so svojim druhým manželom, bohom Annar (Voda). Niektoré materiály tvrdia, že Jörd-a bola aj zákonitou manželkou Odina.

Loki.

V mytológii severanov nieto záhadnejšieho boha, ako je Loki. Počíta sa medzi Aesirov, i keď nie je z nich, ale vraj z pokolenia Vanirov. Otcom mu bol obor Fárbauti = „Nebezpečný bijec, udierač“ a Laufey. Bol nesmierne pekný, takže ľahko mohol zviesť nič netušiacu osobu. Narodil, ako žena, Angrboda = „Zvestovateľka žiaľu“ a z tohoto obdobia, po sebe zanechal troch potomkov: bohyňu smrti, Hel, Jörmunganda, obrovského hada, ktorý opásal celú zem a vlka Fenrir (Fenrisúlfr), ktorý leží v okovách, ale v čase Ragnarök sa odtrhne, vyslobodí a v boji obrov, pôjde do ich šíkov. Dnes je v okovách už aj sám Loki. Aj tento v ten osudný deň, v germanský „Armagedón“ vyslobodí a bode bojovať proti bohom.

Loki nema ani vlások poctivosti. Je klamár, podliak a to až taký, že neraz oklamal aj bohov, ale občas, keď mu to vyhovovalo, alebo bohovia ho na niečo prinútili, musel pomôcť. Vídavali ho v spoločnosti Odina, Thora, Höda, ale vždy bol podliak. Podľa vôle si zmení pohlavie, ba aj celý výzor, dokázal sa porodiť, ale dokázal aj iné ženy oplodniť. Odinov ôsemnohový kôň je vlastne potomkom Lokiho, keď sa tento raz premenil aj v kobylu. Podľa najstarších legiend, Odin a Loki boli aj pobratimovia a Loki predstavuje celý opak Odina, jeho „tmavšiu“ stranu.

Loki má najradšej, keď ľuďom a aj bohom urobí nejaký problém, prekážku. Je veľmi talentovaný, ale ten svoj talent nevyužíva pre dobro, i keď sa aj to občas stáva. Najčastejšie sa ho maľuje, ako zlodeja, kradľoša, vraha, zvádzača cudzích žien a mužov a bude aj príčinou „poslednej“ vojny bohov s obrami.

Medzi bohmi a aj ľuďmi, Loki sa navystrájal, až to bohom zunovalo a rozhodli sa, ako sa ho zbaviť. Nahaňali ho po celom okolí, až ho dohnali ku jednému vodopádu. Tu sa Loki zmenil v lososa, že im utečie, avšak bohovia hodili sieť. Ulapili ho a sputnali. Odviedli ho do najbližšej jaskyne, kde bolo ostré kamenie a tu ho poviazali črevami jeho syna a okolo hlavy mu ovili jedovatého hada. Jeho manželka, Sigyn(a) však držala nejakú misu pod hlavou hada, aby mu jed nepadol na telo. Keď misa bola plná, išla ten jed vyliať, ale nejak sa pokĺzla, potkla a časť jedu padlo aj na jeho telo. Zrúkol tak silne, že sa celá zem zatriasla a z toho máme aj dnes zemetrasenia. Keď sa zem chveje, to vtedy od boľastí ručí sám Loki.

Nerthus(a).

Starobylá germanská bohyňa o ktorej vieme toľko, čo o nej zaznamenal rímsky historik Tacitus, niekde v I. st.n.l. vo svojom diele „Germania“, kde ju považuje za „Terra Mater“ (matku Zem). Spomína, že sa jej klaňajú až v 7. plemenách. Chrám mala v nejakom háji na jednom z ostrovov Baltického mora. Údajne táto bohyňa mala záľubu v navštevovaní si svojho ľudu. Obyčajne cestovala na kočiari, do ktorého si priahala kravy. Kým bola medzi svojim ľudom, zatiaľ tam aj vládol pokoj. Nikto z nikým nebojoval. Bol to čas hojnosti a prosperity.

Keď sa vrátila domov, do svojho chrámu, tu ju a jej kočiar, otroci kúpali vo svätom jazere, ktorých sa potom všetkých zavraždilo, utopilo.

Jej meno sa neraz spája s menom boha Njord, takže o jej pohlavý mnoho nevieme. Veľmi ľahko, že aj ona/ on bola hermafrodik.

Njord, Njörd.

V mytológii severanov, toto bol boh vetra, mora a jeho bohatstva. Keď sa vydávali na more, alebo na poľovačku, vždy sa ho prosilo o pomoc a ochranu. Njord bol otcom bohov Freyr a Freyja, ktorých splodil s vlastnou sestrou. Tento boh, I keď všetkými uctievaný, predsa nebol z rodu Aesirov (šľachticov), ale z rodu Vanirov, ktorí ho ako rukojemníka odovzdali do rúk svojim konkurentom, Aesirom. Skadi, z rodu obrov si ho vybrala za manžela, avšak toto manželstvo stroskotalo, lebo Njord preferoval žiť vo svojom dome Nóatún, na morskom pobreží, kým Skadi mala radšej život v hustých lesoch svojho otca.

Mnohé tradície poukazujú, že Njord bol “svätým vládcom” Švédov, lebo jeho meno sa zjavuje v mnohých názvoch lokalít vo Švédsku.

Odin.

Podľa literárnych pamiatok, Odin bol hlavným bohom z rodu Aesirov, avšak podľa frekvencie názvov lokalít, vypadá, že jeho kult medzi pospolitým ľudom nebol nejak rozšírený. Bol to skorej boh vtedajšej germanskéj šľachty, ktorej záľubou bola neustála pračka, rabovanie, hýrenie. V rôznych krajoch ho poznali aj pod rozličnými menami. Pre severanov to bol Odin, pre Islanďanov, Odr, pre plemená žijúce v oblasti súčasného Nemecka, to bol Wut, Wutan, Wotan, Woden atď. Medzi bohmi bol najstarší, nuž sa ho aj zobrazovalo, ako šedého bradatého starca, bez jedného oka, oblečeného do pestrého rúcha, so širokým klobúkom na hlave a so zlatým prsteňom. Staronemecký Wut = hnev, srditosť a pod. O etymológii jeho druhého mena, Odin je veľmi málo napísané, či vlastne skoro nič, lebo chtiac, nechtiac, približuje sa ku jazyku Slovanov, ku slovu jeden, prvý a podobnú etymológiu má aj slovanský boh Perún – prvý.

Ctilo sa ho pre jeho múdrosť, prezieravosť, informovanosť a básnické nadanie. Na jeho soškách, maľbách a pod. nikdy nechýbajú ani havrani, , či aj vtáci požierajúce zdochliny. Týchto vysielal do sveta a oni už vyňuchali, kde je bojisko, kde sú mŕtvole, kde budú junáci pre jeho Valhallu a hneď mu to dobehli aj pošepnúť. Keď mal túto informáciu, ihneď tam vysielal svoje valkyrky a tie rozhodli, kto je hodný života vo Valhalle, lebo Odin si zbieral junákov pre posledný boj s obrami.

Odin bol aj bohom inšpirácie pevcov, básnikov a rozprávky o tomto, ako prišiel ku básnickým inšpiráciam, vôbec nechýba. Podľa najrozšírenejšej legendy, do sveta bohov Odin priniesol “svätú” medovinu na inšpirovanie. Medovina sa na začiatku kvasila z krvi múdreho boha Kvasíra (áno tak sa menoval), ktorého zavraždili škriatkovia, trpaslíci. Táto krv sa potom dostala do rúk obra a odtial ju ukradol Odin, ktorý sa zmenil na orla a vo svojom bachore odniesol tri krčahy tejto medoviny. Keď sa vrátil domov, ešte vždy, ako orol, tú medovinu vydávil. Bohom sa nepodarilo všetkú zachytiť, takže niečo si nazbierali aj iní, od tej doby podradní pevci. Podľa tejto “skutočnosti”, najstaršie “skaldy” poéziu nazývajú “krvou Kvasíra”, alebo aj “Odinovou krádežou”.

Temnejšia strana Odina je, že neustále zapaľuje hriech, bitky a to aj medzi svojim ľudom, lebo do Valhally potrebuje najlepších junákov, z ktorých si urobí armádu pre posledný boj s obrami.

Aj tento boh si ľubovoľne mení podobu, preberá si podoby iných ľudí, alebo zvierat. Vo svojom sne, čo by dnešní pomodári nazvali “astrálne vychádzky”, ako nejaký šamán, cestuje zo sveta, na svet. Ako boha, čo kolektuje mŕtvole junákov, na cestách ho sprevádzajú šelmy čo sa stravujú mŕtvoľami, dvaja vlci a dvaja havrani.

Prečo má len jedno oko? Pre získanie vedomostí z prameňa Mímir, ktorý je pod stromom Yggdrasill, dal si ho vylúpiť. To bola cena získania múdrosti.

Odinovi nikto nemôže úplne veriť, lebo poruší aj najsvätejšiu prísahu, pri ktorej sa zaprisahá na svoj zázračný prsteň. (Tento prsteň, zvaný Draupnir sa porodí každých 9 mesiacov – na svet prinesie rovnako krásny nový prsteň.) Najradšej má vojny a vždy ich sám začína. Veľmi ľúbi aj ľudské obete, o čom nám svedectvo zanechal aj Tacitus.

Dobrá strana mu je, že práve on bol ten, čo uzavrel trvalý mier medzi bohmi rodu Aesirov a rodu Vanirov. On je ten, ktorý vymyslel a ľudu dal písmo (runy). Trvalo ho to 9 nocí visenia na strome.

On je aj stvoriteľom sveta tohoto. Je najstarší, zo všetkých bohov. Hneď tam, na samom začiatku, spolu s bratmi Vilim a Vé, týto synovia Bor-a zavraždili silného Ymira. Z jeho mäsa urobili zem, z jeho krvy urobili všetky moria a jazerá, z jeho kostí nastavali všetky hory na tomto svete, z jeho zubov narobili hŕby štrku. Tiež využili aj jeho lebku. Umiestnili ju nad zem a tak vzniklo nebo a od tejto doby, kedy sa zjavilo prvé svetlo a prvá tma, človek si začal aj merať čas, počítať roky. O Odinovi sa toho popísalo. Aj v staroveku a píše sa, analyzuje, aj teraz. Literatúra je bohatá. Len o ňom sa dá napísať až niekoľko kníh a predsa tam všetko nebude. Hádam stačia aj tieto informácie, aby sme dostali nejaký obraz o najdôležitejšom germanskom bohovi, ktorého si náramne uctievali aj Vikingovia, ba nie len oni, ale aj väčšina germanských kráľovských dynastií, ba aj rad anglíckych dynastií a hlavne škandinávskych si ho pokladá za priameho predka, zakladateľa rodu. Možné, lebo Odin mal aj tri manželky, Frigg(u), Jord(u) a Rind(u), nuž určite zanechal početné potomstvo. Ak ku týmto manželkám pripočítame aj rad mileniek, počet potomkov vzrastie. Najmilšia mu však bola Frigg(a), hoci nebola aj najvernejšia.

Thor.

Thor, alebo Donar, či v Anglicku vystupuval aj pod menom Thunor, Thonar. Syn Odina. Má rovnaký charakter v každom germanskom národe. Je veľký bojovník za práva a česť svojho božského klánu, Aesirov. Znázorňuje sa ho, ako muža stredných rokov, silného, širokých pliec, bez „bruška“ a červených vlás a červenej brady. Je krvným nepriateľom všetkých obrov, ale vôči pospolitému ľudu je celkom korektný. Po dôležitosti, stojí hneď vedľa Odina, ba na Islande a aj medzi severanmi, vyjmúc kráľovských rodín, dostávalo sa mu väčšej česti, ako Odinovi.

V jeho mene sa skrýva germanské slovo pre hromobitie, hrom. Jeho ukrutným mlatom Mjollnir keď zamával, všetci padali. Na všetky strany fŕkali iskry, až prašťalo, hrmelo, blískalo sa. Jeho povestné mlato malo aj určité nadprirodzené vlastnosti. Keď ho zahodil na nepriateľa, ako nejaký bumerang, vždy sa mu vrátilo rovno do ruky.

Thor mal počet nepriateľov. Nenávidel obrov, ale najväčším nepriateľom mu bol had Jörmungand, Jörmungandr, symbol všetkého zlého sveta tohoto. Podľa legendy, Thor už raz bojoval s týmto hadom, ale mu tým mlatom nerozbil hlavu, takže v „súdny deň“, v boji na konci trvania sveta, v Ragnarök zase budú bojovať na život a smrť. Tak je určené.

V čase svojej slávy, Thor mal tiež opletačky s bohom Lokim, lebo tento odtrihol chumáč vlasov z hlavy Thorovej manželky Sif. Vtedy ho chcel zahlušiť, ale Loki prisahal, že jej čierne vlasy pozmení v zlaté.

Občas sa pohlušil aj s obrami, no predsa aj medzi nimi si urobil zopár priateľov, ba od jednej devy obrov, získal aj čarodejný opasok, rukavice a nejakú bakuľu, zvanú Gridstav. Dnes je aj on vo Valhalle, lebo po bitke s tým hadom, ktorého porazil, ale mu rozbil hlavu, hadovi sa podarilo obliať ho jedom, nuž sotva urobil 9 krokov a aj on bol mŕtvy.

Tyr.

V starom jazyku severanov, tento boh sa nazýval Týr, v staroanglickom Tiw, alebo aj Tiu. Jeden z najstarších germanských bohov z radu Aesirov. Na starosti mal vojnové ťaženia, ale aj uzatváranie mieru a na dovažok staral sa aj o spravodlivosť v rámci rodu. Bol sudcom a rozhodoval, kde je pravda. Z tohoto, v jeho mene sa uzatvárali rozličné zmluvy, dbal na dodržiavanie čestného slova, na dodržiavanie zloženej prísahy a podobné „právne“ otázky. Bol nejakým pravotárom, advokátom. Mal však len jednu ruku. Aesírovia vychovávali vlka zvaného Fenrir, ktorý bol vlastne synom boha Loki a Angerbordy, avšak tento vlk len rástol a rástol. Muselo sa niečo konať, lebo už začínal byť aj nebezpečný. Bohovia rodu Aesírov sa vynašli. Škriatkovia im vyrobili reťaz, ktorá na oko bola krásna, ľahučká, hladká a mäkkučká, ako keby bola len hodvabnou stužkou, avšak bola aj nesmierne pevná. Nadali Fenrira dať si do slučke reťaze hlavu, avšak tento tušil, že tu nie sú najčistejšie umýsly. Vyžiadal si, aby si jeden z bohov dal ruky do jeho tlamy a len tak si tú slučku dá položiť. Tyr, ako pravotár ponúkol svoju ruku, ale akonáhle tá slučka bola na krku Fenrira, tento zbadal, že sa tu jedná o podfuk a v tom okamihu zahryzol do ruky. Odhryzol ju.

Znalci legien hovoria, že Tyr je nejakou germanskou paralelou rímskeho boha vojny, Marsa. Germani aj dodnes používajú jeho meno, na označenie druhého dňa v týždni, utorka, Týsdagr, či v ang. Tuesday.

********************

Podali sme vám len nejaký krátky prehľad o bohoch starých Germanov, avšak, ako všade, aj u nich najdeme počet menších božstiev, škriatkov, duchov a pod.

Duchovia ochrancovia: podľa písomných pamiatok zo stredoveku, starí Germani si uctievali aj nejakých duchov – ochrancov. Boli to duchovia ženského pohlavia a nazývali sa dísir a fylgjur.

Dísir(ky) sa z časti podobali slovanskému “domácemu” duchu. Niektoré boli štriktne domáce, ale aj rodové, ba aj okruhové. Obete sa im prinášali začiatkom zimy. Vtedy sa robili ako domáce hostiny, tak aj okruhové festivaly. Znalci predpokladajú, že tu máme uctievanie si predkov ženského pohlavia a prosenie o ich opateru, ochranu.

Fylgja boli duchovia, ktorí navštevovali ľudí počas spánku, alebo tesne pred smrťou. Nemuseli mať ľudskú podobu, lebo boli schopné prevzať si akú koľvek. Raz to mohol byť kôň, potom vták atď. Obyčajne sa rodine zjavoval len v jednej podobe a po smrti otca, toho istého ducha dedil jeho syn.

Boli tu aj elves = škriatkovia, trpaslíci, piadimužíci, ktorí prebývali v kopcoch, v kameňoch a pod.

Landvoettir, podľa hlavne islandských predkresťanských legiend, boli duchovia zeme a preto sa ku pobrežiu nikdy nesmie pristať takou loďkou, ktorá je ozdobená dračou hlavou, lebo všetci duchovia zeme sa rozutekajú. Nebudú na pomoci novodošlým ale budú im len prekážať, takže tu nastane hlad.

Norn sú niečo, ako u nás “Tri Priadky”. Tieto “priadky” najdeme aj v mytológii Grékov, ba aj širšie v kultúrach Indoeurópanov. U Germanov to boli tri dievky, ktoré pre každého človeka spriadali niť osudu a života. Niektoré pramene ich nazývajú Urd, Verdandi a Skuld, čo znamená asi minulosť, súčasnosť a budúcnosť. Hovoria, že žili pri Yggdrasill, pri strome sveta, vedľa prameňa Urd. S nimi sú spiate mnohé legendy a to ako pozitívneho, tak aj negatívneho charakteru. Obyčajne boli pri každom pôrode. Ich oblasť vplyvu bola hlavne vo Švédsku, ale podobné “priadky” boli aj v iných germanských legendách.

**********************

..........pripravil Ján Kulík