Načim: Treba, patrí sa, vyžaduje sa. U nás, ba vôbec v stredoslovenskom nárečí je časté. Východiskom je čin = skutok, dielo, výkon. Čin, či jeho neskoršia podoba činiť je všeslovanským slovom, príbuzným (okrem iných) ku sanskritovému cinóti = zbierať, ukladať, skladovať, kde ako koreň máme ci = kopiť, zbierať, ukladať, skladovať.
Ňaňa: Staršia žena, kým ňanička predstavuje mladšiu ženu. Slovom ňanička súrodenci často oslovovali aj vlastnú staršiu sestru. S týmto sa môžeme stretnúť ešte aj dnes. Hlavne v odľahlejších slovenských dedinách. Ináč slovo sa stáva zriedkavejším. Nahrádza sa ho s teta, tetka.
Ňaňa, ňanička predstavuje starobylé slovo a jeho podobu najdeme aj v sanskrite, ako nánadr- = manželova sestra, v prakrite ńańamda = manželova mladšia sestra, v jazyku pali nanandar = r/v, v jazyku lahnda ninan = manželka manželovho brata atď. Podoby slova sa tiahnu celým radom súčasných indických jazykov a všade má to význam staršia sestra, manželova sestra, švagriná, ba aj manželka vlastného brata.
Napukať sa: Najesť sa dosýta, nasýtiť sa. Zaujímavé slovo a to hlavne z hľadiska, že v iných jazykoch je neznáme, alebo ak aj niečo podobné jestvuje, ako napr. v ukr. napúgatis = nachleptať sa a údajne predstavuje výpožičku z beloruského napúgac = vlievať do seba tekutinu, čiže piť.
Napukať sa v sebe skrýva slovo pukať = hádzať, lúčať (v rozličných variáciach aj praskať,či v srbch. pucati = strieľať atď.) Náš zaujem je v smere pukať = hádzať, lúčať a to ako najokatejšie sa nám vynára sanskritové phakk- = hádzať si potravu do úst, jesť, čo sa v následných jazykoch v rozličných variáciach posúva na jedenie, spôsob jedenia, plné ústa, jedenie suchej potravy, jedenie semiačok a pod. Východisko tohoto sans.slova sa stráca aj R.L.Turnerovi a nevie, kam ho priradiť, lebo paralelne jestvujú aj pukkar- = kričať, revať, puś = tráviť, chovať a rad ďalších. Vypadá, že najspoľahlivejším vysvetlením bude „zvukomalebný pôvod“. Viď Puk 1°.
Noc: Tma, čas medzi západom a východom slnka. Noc má zvláštnu moc. „Ľahké“ slovo indoeurópskej slovnej zásoby, takže je tu neúrekom analýz a na „podiv“, všetky sa zhodujú, ale nikto sa neodvážil nazrieť do noci, prečo je noc, nocou. Kde je tu východisko? Samozrejmé, aj tu máme dočinenie so slovom zvukomalebného pôvodu, ale kde je „zajac“?
Noc je všeslovanské a blízko má ku všetkým jazykom Indoeurópanov. Napr. lit. naktis, lot. nakts, staroprus. naktim, sans. (vo Vedách) nák, sans. nákt, lat. nox, gr. νοξ, νύξ, gót. nahts, staroír. nocht, alb. nate, chet. nekuz = noc, nekuzzi = zmráka sa (nocí sa), atď. atď.
Same slovo noc nepodľahlo nejakým väčším zmenám, čo znamená, že už v pravslati Indoeurópanov bolo pomerne stabilizované. Deň bol dňom a noc bola nocou, tmou. Nebolo čo meniť, prispôsobňovať, lebo v noci bola všade tma a to bez ohľadu, či v Grécku, v Indii, v Anatólii, alebo aj na Britských ostrovoch.
U nás, v praslov. sme mali *noktьsь, ktoré v podstati skoro neodbočuje od pôvodného ie. noqt.
Noha: Jedna z končatín živočíchov. Všeslovanské v podobách noha, noga. Staroslov. noga = lat. pes, pedis. V príbuzenstve má slovo necheť, čo je zvlášť viditelné v srbch. noga > nokat = necheť, rus. nogá > nógoť = necheť. Lit. nagá = kopyto, nagas = necheť, pazúr, lot. nagas = obe ruky; ruky i nohy, staroprus. nage = stupaja nohy, stúpadlo, st.h.n. nagal = necheť, nem. hol. nagel, ang. nail, staronór. nagl = necheť. V príbuzenstve bude aj toch. B mekwa a toch. A maku = necheť, gr. ónuks / όνυξ = necheť, kopyto, pazúr, sans. ánghri- = noha, stúpadlo nohy, nakhá- = necheť, lat. unguis = necheť, kopyto, pazúr, staroír. ingen, ír. ionga = necheť a je tu ešte celý rad príbuzenstiev a to ako v peržskom, tak aj hindu, kde naha = náhrdelník urobený z pazúrov tigra... atď. atď. všade je ie. východisko nogh = necheť, ale pôvodne asi aj toto malo význam nohy.
Nár: Granátové jabĺčko. Prevzaté zo srbh. nar = r/v, kam sa dostalo cestou tureckého nar = r/v, avšak aj tam prišlo z peržského anar = granátové jabĺčko, ohňostroj.
Podľa peržskej legendy, granátovník vyrástol zo sekere, ktorou sa zabil určitý Farhad, keď sa dozvedel o smrti milenky Širin. Od toho času, granátové jabĺčko je krvavočervenej farby a semiačká vypadajú, akoby boli spálené a v ich strede je popol.
Podľa všetkého, táto legenda siaha do hlbokej minulosti Perzie, do čias skorej ich konverzie na islam, lebo sa naráža na oheň, popol, atribúty ich skorejšieho náboženstva, zoroasterizmu, či ku božstvu Ahura Mazda.
No hát: U nás pomerne frekventované: No hát, bolo to tak... No hát, čo ja viem... No hát a čo si myslíš... No hát, nemuselo to tak aj byť... atď. Najčastejší význam tohoto spojenia je predsa, i keď, teda, nuž a pod. Všeobecne sa pokladá, ako za prevzaté z maďarčiny, odkiaľ vlastne aj je, ale jeho etymológia je v indoeurópskej slovnej zásobe a nie v ugrofínskej.
V maď jaz. noha = hoci, hát = teda, nuž.
V tochárskom B, podľa D.Q. Adamsa, slovo no = teda, ale, ba, i keď, potom a súvisí s protoindoeurópskym nu, ktorého ekvivalentom v sanskrite je nú = teraz, grécke nún = teraz, potom, preto, latínske num, litvinské nú, gótske nu, ang. now, všetko s významom teraz. V slovanských jazykoch nъ nadobudlo význam ale, hoci, teda, nech, nuž. V chetejskom sa nu stalo medzivetným spojovníkom.
S týmto tesne súvisí aj ďalšie tochárske B, nai = naozaj, určite, nuž, ktorého východiskom je blízke protoindoeurópske nai, nehai = gréckemu naí / ναί = naozaj, určite, opravdu, áno.
Slovo hát v sanskrite má podobu tát = preto, teda, nuž, tak, z toho, potom a tátas = z toho, odtiaľ, preto, teda, nuž, ak, potom atď. V hindu hat = r/v. U nás nadobudlo podobu tak. V gréckom by sa mu rovnalo téos / τέως = zatiaľ, medzičasom, z toho, dosiaľ, doteraz, tak, prv než, skôr a pod.
Nony, Noni: Vedľa Keša, Jadrana (Jedrana), Gidráňa a Lysa, ako časté konské meno mali sme aj Nony, Noni. Ide tu o druh anglonormanského koňa známeho pod menom Nonius, ktorého sa zošľachtilo v cisárových maštaliach v maďarskom Mőzehegyes a odtiaľ sa nové plemeno prešírilo šírom bývalej R-U ríše. Plemeno sa dopestovalo z potomstva žrebca Nonius, ktorého ako 5 ročného ukradli z maštalí vo Francúzsku (počas jednej z častých vojen). Podľa dokumentov vo Francúzsku, Nonius sa narodil v 1810. roku, v Normandii, ale tento Nonius, podľa dokumentov, nebol nič zvláštne. Mal veľkú hlavu, malé oči, dlhé uši, krátky krk atď. atď. ba aj jeho hrudný koš nebol perfektne sformovaný, neohýnal sa v perfektnej arkáde... a práve z týchto dôvodov Noniusa, ako žrebca sa len málo používalo, kým patriční nezbadali, že i vedľa vonkajších nedostatkov, predsa za sebou necháva výnimočné potomstvo. Začalo sa ho krížiť s Lipicánmi, Španielmi, Kladrubmi, až v čase jeho smrti, v 1838. roku, po ňom zostalo 79 vynikajúcich žrebcov a 137 kobýl.
Nonius je prevažne tmavý, až čierny kôň, výborného temperamentu, pokojný, pracovitý, vytrvalý, neúnavný a pomerne aj rýchly. U nás sa ho používalo hlavne ako „robotníka“, čiže priahalo sa ho do voza, oralo sa na ňom, ale v čase vojen, vynikal aj ako jazdecký kôň.
pripravil J. Kulik
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára