Áno, mnohí naši návštevníci sa pýtajú, ako si vystavať tú tradičnú dolnozemskú sedliacku pec, lebo vypadá, že majstri tohto remesla vymizli. Nie, nie sú to len návštevníci, ktorých môžeme ľahko identifikovať, ale tieto otázky sme dostali už aj z Ukrajiny, z Ruska, ba aj Nemecka, Kanady a Spojených štátov. Pokúsime sa vysvetliť. Nevieme načo im to bude, no viem, že aj v Austrálii, hlavne na menších farmičkách, ľudia si vedľa BBQ (roštu na dvore), stavajú aj menšie pece. Hlavne labužníci. V nich si robia jedlá, kde sa pýta sedliacka pec, ako krumple na ťapši, rejteš, pečená zelenina, pečená ryba, ba aj sárma najlepší chutí taká, čo bola uvarená v tejto peci a pravda, aj lepeň, či už modernejšia pizza si tiež pýta takúto pec.
Tento druh pece sa vyvinul práve na Dolnej zemi a veľmi ovplyvnil aj sám štýl budovania domov.
Keď naší predkovia prišli do týchto vlhkých priestorov, prvá vec bola vystavať si nejaké prístrejšie. Robili sa „zemľanky“. Vykopala sa jama, asi meter hlboká, pokrylo sa ju trstinou (tej bolo všade) a do takto pripraveného príbytku vymurovala sa nejaká, ešte nie pec, ale len murovaný sporák. Na toto základné „stavisko“ potom pribudla „chyža predná“ (spálňa) a neskoršie i „chyža zadná“ (druhá spáleň) atď.
Takýto murovaný sporák neraz vedľa mal aj katlanku, kde domáci varili lekvár, brezáky, škvarky... Neskoršie sa takýto sporák „posúva“ z pitvora, do „chyžky na dvore“, alebo pod „cieňu na spošik“, ktorou sa typický dom končil.
Pomaly sa naši „kolonisti“ vzmáhali a začali si stavať domy. Aké? Z hliny nabíjané. Tento materiál bol všade. Strecha sa robila ešte vždy len z trstiny. Takýto dom s hrubými stenami cez leto bol chladnejší a cez zimu zase teplejší. Ak murovaný sporák ešte zostal v pitvore, do „prednej chyži“ pribúda pec. Táto sa vykurovala z pitvora, ktorý mal otvorený komín a pri kúrení pece, zároveň sa sušila aj slaninka, šunky, klobásy....
Prvé pece boli pomerne malé, nízke (ako aj celý dom) a zachovali sa nám náčrty, ako vypadali.
Iný typ týchto pecí mal hornú stranu pevnejšiu, komín vychádzal priamo z pece, ktorý sa po vyhorení kuriva (hlavne zetky), dal trochu aj zatvoriť aby teplota j neunikala. Na takýchto peciach spávali hlavne deti.
Stredom XIX. st. prišli ešte lepšie časy a toto sa odrazilo, ako na stavbe a pôdoryse domov, tak aj na peciach.
Zuzka Medveďová, akademická maliarka, ktorý vyšla z Petrovca, túto dobu zachytila aj obrazom.
Ako vypadali novšie domy? Už celkom slušne, ale z kuchyne sa ešte vždy kúrila pec a to nie len v prednej, ale aj v zadnej izbe.
Ako si vystavať pec? Prinášame vám pozdĺžny rez pece vymurovanej z črepov (porozbíjaná škridlica).
Dôležité bolo mať dobré pecisko, čiže podlahu pece. Steny peciska sa robili z tvrdšieho materiálu, nepálených, ale aj pálených tehál. Priestor sa vyplnil hlinou a na ňu sa položili už či nejaké ohňovzdorné tehly, alebo nepálené tehly, ktoré sa dobre omazalo hlinou. Konštrukcia stien pece sa najskôr urobila zo suchých stebiel „semačiek“ (konope pestované kvôli semiačkam), alebo suchých býľ slnečnice, kukurice... a vedľa konštrukcie majster ukladal črepy. Otvor do pece (na vykurovanie) sa uzatváral ďugovom. Kým sa kúrilo, cez tento otvor vychádzal dym do „komína“, ktorý sa však končil v priestore klenby, kde sa sušilo mäso a odtiaľ potom dym vchádzal do „hlavného“ komína. Keď sa z pece vyberala perňa, táto padala dolu a odtiaľ sa vynášala von. Okolo peci bývala lavica a tu si človek zohrial svoj zamrznutý chrbát.
V súčasnosti, mnohí si stavajú takéto pece aj vonku, na dvore, na otvorenom priestore, lenže v takomto prípade tie pece sú pomerne menšie a pravda, stavajú sa z tehál, ale princíp stavby je rovnaký. Pecisko a steny sú z tehál, sama pec má oblúkovitú, až kužeľovú podobu, v peci sú keramikové dláždice a dym z nich vychádza podobne. Buď cez vykurovací otvor ide do komína, alebo na samom vrchu je komín, ktorý sa dá pritvoriť.
Teda, či tú pec potrebujete z núdze, alebo len „zo športu“, plán máte.
* V špecializovaných obchodoch dostať aj už hotové menšie pece, robené z tuču. Vyrába ich nejaká talianska firma, ale sú pomerne drahé. Lacnejšie prejdete, ak sa na to dáte sami.
Zdroje:
„Slováci v Juhoslávii“ – Rudolf Bednárik ; Vydavateľstvo SAV; Bratislava 1966.
„Hložany 1756 – 1986“ ; Edicija Korene.
„Národopis Slovákov v Maďarsku“ ; Jánoš Manga; Vydavateľstvo učebníc, Budapešť 1981.
… píše Ján Kulík
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára