Autor Ján Kulík
V evanjelickom Spevníku pod číslom 654 nájdeme pesničku, ktorej prvé slová sú: Zbohom si dajme... s naznačením, že je to škótska ľudová. O akú pesničku ide?
Určite ste ju už počuli a to ak nie inde, tak na TV, hlavne v zahraničných vysielaniach. Presne o pol noci masa ľudu si podá skrížené ruky, utvorí nejaký kruh, najčastejšie z toho vypadne reťaz, spieva túto pieseň... (V bývalej Juhoslávii sa pri rozlúčkach masových zhromaždení podobne robilo, len bola tu iná pesnička. Nazývali to „Kozaračko kolo“.)
„Zbohom si dajme...“ v krajinách hovoriacich po anglický je všeobecne známa pesnička i keď jej názov je trochu divný, „Auld Lang Syne“, čo by sme si preložili ako „voľakedy veľmi dávno“, alebo voľnejšie, „na pamätanie si zašlých dní“. Pôvodne toto bola básnička, ktorú v 1788. roku, v škótskom dialekte angličtiny, napísal Robert Burns a znalci hovoria, že určité elementy básne siahajú niekde do roku 1500 a že niekde po roku 1600, Sir Robert Ayton napísal určitú báseň, ktorej začiatočné verše sú skoro totožné, lenže táto báseň sa skorej vzťahuje na nešťastnú lásku, avšak aj náladove je veľmi podobná. Keď sa „Auld Lang Syne“ stala celosvetovou, nechýbali ďalšie autority, čo dokazovali, že verš „Auls Lang Syne“ našli tam, alebo tam... Vypadá, že ten prvý verš žil v ľude a po ňom siahali mnohí majstri pera, avšak nikomu sa nepodarilo z toho urobiť nejaký „hit“ (ako by sme dnes povedali), kým neprišiel Robert Burns a kým Škóti si to neaplikovali na vianočnú – novoročnú pieseň. Oni si ju začali spievať, ale ešte vždy neprešla hranice ich vlasti. Stalo sa to len vraj v 1929. roku, kedy kanadský kapelník, Guy Lombardo si ju nazaradil do novoročného rozhlasového vysielania. Novinové výstrižky z konca XIX. st. tiež písali o tejto piesni, ako novoročnej, kedy sa presne na polnoc „čakatelia“ nového 1896. v štáte Massachusetts (USA) pochytali za ruky a začali spievať túto škótsku pieseň. Pravdepodobne to boli škótski vysťahovalci, lebo londýnske noviny z roku 1910. tiež spomínajú podobnú udalosť. Vraj zozbieraní Škóti Londýna, zišli sa pred katedrálou sv. Pavla a ako hodiny odbili polnoc, podali si ruky a spievali „Auld Lang Syne“. Na začiatku boli Škóti a hlavne zásluhou ich vysťahovalcov, šírením sa vplyvu Británie, pieseň sa dostáva aj do sveta. Nápev, melódia je ľahká a ľahko utkvie v pamäti.
Tesne pred Vianocami, v roku 1788. Burns písal Frances Anna Dunlop a ku listu priložil aj poznámku: ...u nás jestvuje stará pieseň s krásnou melódiou a občas sa mi pletie po rozume... viete, ja veľmi milujem staré škótske pesničky. Ku listu priložím aj verše...“
Prešlo ďalších niekoľko rokov, počas ktorých Burns urobil zopár korektúr... až v 1796. roku, vydavateľ James Johnson sa rozhodol túto báseň, spolu aj s notami zaradiť do zbierky „Museum“. Ináč noty tejto ľudovej pesničky boli prvýkrát publikované už v 1700. roku. Iróniou osudu bolo, že básnik Burns túto publikáciu neuvidel. Umrel niekoľko mesiacov skorej.
Ukážka originálu, ako to napísal Burns. Pravda, je to nie v škótskom galskom jazyku, ale v škótskej angličtine a na dôvažok, keď toto číta Škót, aj Angličan mu sotva bude rozumieť. Prinášame len prvú strofu:
Should auld acquaintance be forgot,
and never brought to mind?
Should auld acquantance be forgot,
and auld lang syne?
Chorus:
For auld lang syne, my dear,
for auld lang syne,
we`ll take a cup o` kindness yet,
for auld lang syne.
Niekto sa pousiloval a dôkladne to preložil do češtiny:
Může snad stará známost být zapomenuta,
aniž by někdy vytanula na mysli?
Může snad stará známost být zapomenuta,
byť to je už dávno?
Refrén:
Po dlouhé době, můj drahý,
po dlouhé době,
ještě si jednou připijem na vlídnost,
a na tu dlouhou dobu.
Po čase, původný text do češtiny prebásnil J.V. Sládek:
Jak, - staré lásky zapomnít,
jak, - druhu druh stál blíž? –
jak, - staré lásky zapomnít,
snad, že je to dávno již?
Refrén:
Tak dávno, brachu můj,
tak dávno již, -
však srdečně si připijem
na „dávno již“!
Ako čo nám ev. Spevník neudáva autora textu, tak neudáva ani autora slovenského prekladu a aj tento text je pekný. Škoda, ale ďaľšie verše tiež chýbajú a dobre viem, počul som, že aj náš preklad je úplný. Počul som ho.
Zbohom si dajme, ktože vie, či zídeme sa zas.
Budúcnosť vždy skrytá je v tme
a tma zaťaží nás.
-Však sú nebesá nad nami, preto:
dovidenia a ruka Božia je s nami.
S Bohom! Do videnia!
Prvýkrát som túto pesničku počul a aj videl, čo sa počas spievania robí, len keď sme prišli do Austrálie. Podnik kde som vtedy robil, ako každoročne, usporiadal „vianočné party“, po čom nasledovalo obdobie dovoleniek. Keď sme už mali odchádzať, skupina prisťahovalcov z Británie sa pochytala za ruky, urobili v reštaurácii veľký kruh a začali si spievať. Medzi seba pozývali aj nás. Niekoľkí sa „osmelili“ a „tancovali“ s nimi i keď vtedy ešte asi nikto nepoznal text.
Pri akých všetko príležitostiach sa spieva táto pieseň?
Odborníci predpokladajú, že ľudový nápev sa najskôr vzťahoval asi na škótsku svadobnú pieseň, čo nie je nič nekaždodenné, lebo podobne si myslia aj o britskej národnej hymne „God Save the Queen“, ba čo viacej, tento nápev majú aj Nemci.
Keď sa ľudový nápev aplikoval na „Auld Lang Syne“, vznikla pieseň iného charakteru a používa sa vždy, keď je tu nejaká rozlúčka, ako napr. rozlúčka so starým rokom, vyprevádzanie priateľov, pri pohreboch, pri promóciách, pri končení veselých zábav, pri končení stretnutia skautov, pri vyprevádzaní starej a vítaní novej vlády, pri ročných schôdzach odborových hnutí, pri promovaní mladých námorných dôstojníkov... ba v niektorých krajinách sa používa aj ako štátna hymna a pod. Populárna je vo všetkých po anglický hovoriacich krajinách, ba aj v bývalých kolóniách britskej ríše, ako v Pakistane, Indii, Bangladeš (tam ju majú v bangalskom jazyku: Purano shei diner kotha = Spomienka na dobré staré časy, v Čile, katolícka cirkev ju používa ako pohrebnú pesničku (pravda, preložená je do španielštiny: Llegó la hora de decir adiós, digamos, al partir, neustra canción = prišiel čas povedať si zbohom, preto kým žijeme, spievajme túto pieseň. Tam má názov Pieseň na rozlúčku – Rozlúčková pieseň.
V Číne si ju spievajú študenti, ako pieseň priateľstva, ale spieva sa aj na pohreboch, pri promóciách...Preložená je aj do gréckeho, maďarského, japonského, arabského, thajského a ďalších jazykov.
Svojho času konala aj funkciu národnej hymny v Korey, Maldivskej republike...
Ako britské kolónie dostávali samostatnosť (India, Burma...) pri ceremoniáli stŕhania britskej a dvíhania národnej vlajky, spievala sa táto pieseň. Posledne sa spievala v 1997. roku, kedy Briti opúšťali Hong Kong.
30. novembra 2009. roku profesori a študenti univerzity v Glasgowe odspievali ju tiež a to odrazu až v 41. reči.
Ku tejto piesni sa viaže aj jedna smutná udalosť. Po I. sv. vojne, rozhodnutím Ligy národov, Austrália pod správu dostáva Papuu, Novú Guineu, okolité ostrovy (niektoré boli nemeckými kolóniami)... Začala sa II. sv. vojna a Japonci okrem Papuy a Novej Guiney okupovali všetky okolité ostrovy. Okupovali aj New Britain (hlavné mesto ostrova je Rabaul) a pri okupovaní zajali tam väčší počet austrálskych vojakov, misionárov, plantážnikov... Všetkých presunuli do tábora v Rabaul a rozmýšľali, čo ďalej. Rozdelili ich do niekoľkých skupín. Do skupiny „produktívnych“ (hodných na otrockú pracovnú silu), do skupiny „osožných“ (lekári a zdravotné sestričky) a do skupiny „nepotrebných“ (týchto tam hneď aj vyvraždili).
Skupinu „produktívnych“, dňa 22. júna 1942. naložili na ich obchodnú loď „Montevideo Maru“ a viezli ich na ostrov Hinan. Dňa 1. júla, neďaleko filipínskeho ostrova Luzon zbadala ich americká ponorka „Sturgeon“ a potopila loď. Z 825 austrálskych vojnových zajatcov a 208 austrálskych civilov, nikto neprežil. Z 27. japonských strážcov, údajne prežili len 17. O tejto vojnovej „epizóde“ sa dlhé roky nič nevedelo a to, čo sa neskoršie odhalilo, musíme prijať s určitou rezervou. Pred niekoľkými rokmi vyhľadali asi posledného svedka, bývalého japonského vojaka a ten im vyrozprával celú udalosť. Povšimnutiahodný je fakt, že si veľmi dobre pamätal, ako sa im loď topila a zajatci umiestnení v podpalubí (nemohli von) sa topili. Vtedy tí, čo boli na palube dali sa do spievania „Auld Lang Syne“. Dojalo ho to, takže si aj dnes dobre pamätá na túto udalosť. Ako sa loď topila, vyplávali z nej kusy dreva (na ohrev a varenie) a kto mohol ten sa toho dreva chytal. Väčšina vojakov a asi 100 zajatcov doplávalo po pevninu a začala sa ďalšia kapitola. Austrálskych zajatcov pritúlili domorodci a začal sa lov na Japoncov. Mnohých tu pobili, avšak podarilo sa nejako skontaktovať najbližšiu japonskú vojnovú posádku a začal sa lov na zajatcov. Všetkých, chytili a všetkých aj pobili.
Teda, ako každá pesnička, aj táto má za sebou dlhú a pestrú historku. Nezaškodí ju poznať.
* Sídlom okresu Murray (rozlohou je asi, ako polovica tretina Slovenska a počet obyvateľov je niečo vyše šesťtisíc) je mestečko Mathoura (počet obyvateľov 720), avšak sú tu aj tri kostoly (katolícky, anglikánsky a United church - v okolí, po menších dedinách je ešte niekoľko presbyterských, metodistických). Áno, máme až 3 kostoly, ale len jedného kňaza. Anglikánskeho, ktorý striedavo odbavuje služby v jeho chráme a v Uniting church. Do katolíckeho chrámu len občas, hlavne na sviatky, príde aj ich kňaz.
Keď sa služby končia, už či anglikánske, alebo v Uniting church, na rozlúčku sa vždy zaspieva jeden verš, do angličtiny preloženej „Edelweiss“, lebo vo filme „Sound of Music“ aj toto bola rozlúčková pieseň, avšak pri spoločnom predvianočnom obede v Uniting church, kde sa zídu všetci, bez ohľadu na vierovyznanie, spoločne sa spieva „Auld Lang Syne“. Podobne je aj v mestskom parku. Keď sa tam končí stretnutie „Koledy pri sviecach“, zase sa spieva táto pieseň.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára