14 júna 2010

Árijské náboženstvo.

Árijské náboženstvo. Táto frakcia včasnej kresťanskej ideológie nemá nič spoločného s Hitlerovou ideou „árijskej rasy“, termínom „árijské“ jazyky, či aj „indoárijská jazyková skupina“, (Viď Árijec, aristokrat...) lebo sám názov je odvodený z mena Ariusa (z Alexandrie). Na úplné, dôkladné vysvetlenie tejto ideológie, priestor v „Kruhoch“ nestačí. Látka je obsiahla a v úplnosti ju nepozná ani každý súčasný kresťanský kňaz. My tu môžeme podčiarknúť len to, že podľa ich chápania, Ježiš nie je „božský“ v pravom slova zmysle, ale len Bohom stvorený. Boh je sám po sebe samovzniklý a nemeniteľný, ale Jeho syn už nie je samovzniknutý a nemôže byť Bohom. Boh je jedinečný, nemeniteľný, nesmrteľný... a Jeho syn to už nie je, lebo aj v Novej zmluve sa spomína, ako sa narodil, rástol, menil a toto mu už nedáva atribút božstva, ale človeka. Pravý syn Boha by musel vzniknúť „z ničoho“, ako sám Boh. Tento Jeho syn nemôže mať rovnakú silu, moc, vedu... ako Jeho otec, lebo má svoj začiatok a aj koniec.

Tomuto oponovali mnohí včasní biskupi a spomína sa hlavne Athanasius, ktorý poznamenal, že „toto učenie zvádza Ježiša Krista len na nejakého poloboha, privádza nás späť ku mnohobožstvu... lebo teraz sa syn človeka stáva synom Boha...“. Konečne, takéto chápanie božstiev v predkresťanskom svete bolo celkom normálne a bežné. Týmto učením sa zaznáva idea „Trojjediného“ (Boh Otec, Syn a Duch svätý).

Hádky trvali, kópie sa lámali, čo nemohol riešiť ani jeden koncil, kým tu v roku 325 nebol aj koncil v Nicaeay a tu sa odsúdilo toto, teraz „kacírske učenie“. Tu sa určilo, že Syn je „homoousion to Patri“ (viditeľná podstata svojho Otca) a z toho je ten istý, ako Jeho Otec. Je Božský, v úplnosti.

Takéto naťahovačky vtedajších biskupov, dnešná tlač by ocharakterizovala, ako trivialitu (biskupi sa vadia), ale majme na zreteli, že to bola doba pokresťančovania pohanov a hlavne doba, kedy na brány ríše Rimanov čoraz hlasitejšie klepali aj Germani a ešte ani v samej ríši nebol riešený, definovaný pojem Boha. Ľud (aj rímski) mal zakódované, že tu je jeden boh, hlavný a ten mal spústu synov (Zeus), polobohov... kým Germani mali podobný svetonázor a proste sa žiadalo, bola to existenčná otázka, všetkých priviesť ku jednej ideológii.

Imperátor Konštantín (akože prvý kresťanský cisár) umrel a na trón západnej polovice ríše nastúpil Constans, ktorý sa prikláňal ku ortodoxnej idey kresťanstva a vo východnej polovici ríše cisárom sa stal Constantius II. ktorý nadŕžal ideám árijcov a boli tu ďaľšie koncily ( napr. Sardica – súčasná Sofia), kde sa debatovalo, ale nič sa neriešilo.

Po čase (350. roku) Constantinus sa stal cisárom oboch polovíc ríše a „ortodoxní“ kresťania boli zdrvení, kým extrémni árijci začali vyhlasovať, že Ježiš, Syn Boží, nemôže sa vyrovnať svojmu otcovi a toto sa im podarilo pretisnúť na stretnutí v Sirmiume (dnešná Sriemska Mitrovica v Srbsku, vo Vojvodine, v Srieme), avšak ich extrémizmus antagonizoval aj nevyhranených „odborníkov“ teológie, takže Constantius odrazu zmenil svoj názor a priklonil sa ku názoru Acaciusa, ktorý tvrdil, že Syn Boží je „rovno to isté, ako Jeho otec“ a tento náhľad sa následne schválilo v Konštantínopole v roku 360. Všetky iné náhľady sa odhodili.

Prešiel uragán, ale hladina vody sa nikdy neukľudnila. V čase úmrtia Constantiusa (361. r.) väčšina zborov na západe sa priklonila ku ortodoxnému náhľadu a stíchli prenasledovania, ktoré podnietili árijci, až v čase cisára Gratian (367 – 383) a Theodosiusa I. (379 – 395) konečne víťazí idea „ortodoxná“ a árijský názor skoro úplne sa tratí. Tratí, ale nie všade. Germáni prijímali „nové“ náboženstvo, ale aj im vadilo „Otec, Syn a Duch svätý“, ako jedna osoba a radšej prijímali náhľad árijcov. Aj dnes máme pamiatku na tieto časy. Vo vlajke Maroka vidíme päťcípovú hviezdu (Šalamúnovu), lebo niekde v tom čase Vandali a časť Alanov prešla do Afriky a tu tvrdo sledovali árijské náboženstvo. Ježiša sa odstránilo z portálu bohov a premiestnilo na stolicu polobohov, smrteľníkov.

Táto „vysunutá“ ríša Germánov (v Afrike) bola hlavybôľom Ríma, Konštantínopoľa a muselo sa s ňou skoncovať. Nie len po otázke hospodárskej, ale aj ideologickej, až sa to podarilo. Boli vojny, „status quo“, až to vyhrala armáda Konštantinopola. Zanikla ríša Germanov v Afrike, no po čase, prenikol sem islam a z bývalých árijcov, stali sa moslimovia. Zatvrdilí.

„Kristológia“ v chápaní árijcov aj dnes žije a ako to chápu anglickí teológovia, tam vychádza na povrch v XVII. a v XVIII. st. ako idea „uniterálnej cirkvi“ a následne aj v ideológii „Jehuových svedkov“, čo sa tiež chápe, ako odnož árijskej ideológie, lebo Áriusa považujú za predchodcu Charlesa Taze Rusella, zakladateľa ich frakcie, čo by sme ťažko nazvali aj protestantizmom. Protestantizmus je niečo cele iné.

…………………….napísal Ján Kulík

Žiadne komentáre:

V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com