Pýtate sa...Andrej Braxatoris – Sládkovič.

..................pripravuje Ján Kulík

V slzách matička sedela...je zaužívaný ľudový názov Sladkovičovej básne „Dcéra a mať“. Prečo o tomto píšem? Tak už dobré dva mesiace naší návštevníci, hlavne z krajín mimo Slovenska si to vyhľadávajú. Viem prečo. Opustili mater, otca, rodinu... a veru v tých večerných hodinách človek si rozmýšľa, PREČO? Pri rozlúčke plakala mať, otcovi vyhrnuli slzy a veru plakali aj oni. Plakali vtedy a neskoršie ešte veľaraz. Krajania, chápem vás. Cez tú traumu som prešiel aj sám a pýtal som sa PREČO? Takto určite plakali aj moji predkovia, keď opúšťali svoje „Horniaky“. PREČO? Odpoveď je nie ľahká. Pochopiť to môže len ten, čo miloval svoju vlasť, čo miloval svoje dedičstvo, bol pyšný na svojich predkov a on, akoby zradca, teraz bol nútený obrátiť chrbát svojmu rodu. Na ospravedlnenie svojho kroka človek si najde celú listu príčin, ale len povrchových. V tomto stohu, pre slamu, nevidí si do hĺbke duše. Nevidí, že na tento krok ho nahnal pocit nevoľnosti duše. Nevoľnosť byť človekom podľa prírody. Mať voľný duch. Rozšíriť si krídla a letieť. Letieť tam, kde ti potenciál ukazuje cestu.

„Dcéra a mať“ i keď nebola zveršovaná v tomto pojímaní, predsa je nám blízka a preto si to ľud prerobil na „V slzách matička sedela...“. Ako túto zhudobnenú básen Sládkoviča chápu na Slovensku, neviem, ale na Dolnej zemi a v kruhoch vysťahovalcov je aj dnes populárna. Chápeme ju. Vyroní nám slzy.

* Aj pri písaní tejto básne, Sládkovič mal na mysli Slovensko, slovenský národ a jeho nešťastie. Mať je Slovensko. Dcéra je slovenský národ a otec v hrobe hlbokom, je Štúr.

Môžeme aj tu ďakovať A. Sládkovičovi a a spomenúť si na slová J. Bottu, čo prečítal nad hrobom tohto nášho pevca:

„Oj, nežiaľ, Ondrejko, žes’ zostal jediný – veď budú k tebe chodiť družice Maríny: ej, budú chodiť zvečera i z rána druhovia verní Tvojho švárneho Detvana. I kvietím mohylôčku Tvoju Ti obsypú i posadia nad hlavu slovenskú Ti lipu. Jak sladko, že Ti padne večný sen pokoja, keď nablízku stáť bude verná detva Tvoja! A raz, dá to Boh dobrý, svitne aj ten deň tretí: V Panteón Slávy zberú slávnych si otcov deti: tu vzkriesený v národe začneš svoj život nový a on hovoriť bude sladkými Tvojimi slovy!“

Ján Botto sa nemýlil. Na nášho Sládkoviča sa nezabúda. V duši národa žije a aj bude žiť. Kto ešte nepočul o „Maríne“, Detvanovi“, či nezaspieval si aj „Hojže Bože...“...? I keď som vyrastal mimo krajiny predkov, všetko to poznám. Od najútulnejšieho veku.

Andrej Braxatoris – Sládkovič.

Pýtate sa na noty :V slzách matička sedela“? Prinášame vám.

V slzách matička sedela,

často vzdychlo sa jej,

a malé útle dievčatko

vraví matke svojej“

„Čo kropíš tými slzami

moje žlté vlasy?

Či vari visia nad nami,

mamička, zlé časy?“

Pristisnúc k srdcu vrelému

mať púčok ružový,

a ústa k čielku bielemu,

dcérušku osloví:

„Otec tvoj nechce z hrtobu vstať

spod zelenej trávy:

A nevie, nevie tvoja mať,

čo svet z teba spraví!

Svet má zbroje, tys` bez zbroja,

veľký svet, tys malá:

A nevie, nevie mať tvoja,

komu ťa chovala.“

A slza v očiach dievčatka

teší plač materi,

a potecha tečie sladká

z nevinných úst dcéry:

„Dobrí sa zlostných neboja,

čo by sa ich báli? –

Boh má zdroje, svet bez zbroja,

Boh veľký, svet malý !“

A dve ľúbosti objímu –

nádeje svet nový;

pristisne k srdcu vrelému

mať púčok ružový.

Že nám táto báseň zľudovela, dostala svoju melódiu, aj pôvodné slová sa odchyľujú . Kto napísal noty, zhodobnil túto báseň, neviem. Nemam po ruke spoľahlivú literatúru. Možno to bol V.F. Bystrý, alebo sa aplikovala nejaká ľudová pieseň...Neviem, ale nevadí. Aj mne je v srdci a občas si ju zaspievam.

Občas sa nás pýtate aj na skôst nášho dedičstva, „Hojže Bože...“. Aj táto báseň A. Sládkoviča zľudovela a tu môžem už určite povedať, že autorom melódie je V.F. Bystrý – svojho času aj káplan v Padine – teraz Srbsko, skorej Torontálska župa, hraničiarska osada.... Dnes sa pokladá za „naslovenskejšiu“ osadu v Srbsku. Padinčania sú pôvodom z Pôtra (väčšina) , ale sú aj „plodná“osada. Do oblastí Dolnej zeme, do Bulharska, Severnej a JužnejAmeriky, ba aj do Austrálie, vypúšťajú svoje roje.

Na slová tejto „evergreen“, „večnej piesne“ sa nás tiež pýtate. Nejak sa nám aj ona stala akože vysťahovaleckou piesňou, i keď sama Sládkovičova báseň bola písaná v rokoch „slovenského sklamania“, keď sa štúrovská junač uťahovala, utekala, bola vzdiaľovaná ... čo podotýkal aj J. Botto: „Oj nežiaľ, Ondrejko, žes` zostal jediný....“

Hojže, Bože, jak to bolí,

keď sa junač roztratí

po tom šírom sveta poli

na chlebovej postati;

každý svojou pošiel stranou

hnaný žitia nevoľou;

v osamelých sa havranov

zmenil kŕdeľ sokolov!

Hojže, Bože, jak to krušno,

keď sloboda ťa nahá,

keď ti ruky rovnodušno

zviaže prísna prísaha;

dvom susedom keď ustúpi

družiny zhon veselý,

a za tichý kút chalupy

obetuješ svet celý!

Hojže, Bože, jak to smutno,

keď mladosť sa pominie,

keď čeľustie sa mohutnô

šedinami ovinie:

dumné péče zvládnu hlavou,

oheň očí vyhasne

a hruď, čo sa dme za slávou,

v nájomníctve opľasne!

Hojže, Bože, jak to morí,

keď žitia už uchodí

a kajúcou dušou horí

peklo hriechu a škody:

kto mi vráti zašlé doby,

čo ich mladosť zmárnila?

Kto sa vráti, keď na hroby

hodina zazvonila?

Hojže, Bože, Bože drahý,

ber len – veď čože stratím?

Na ten svet som prišiel nahý

a nahý sa navrátim;

len potom sa neuchyľuj

pred ostatnou potrebou:

pomiluj, Bože, pomiluj,

keď ostanem sám s tebou!

Pieseň je aj v ev. spevníku, pod číslom 662.

..................pripravuje Ján Kulík

............................................................................................