Bloodhound: je anglický názov poľovníckeho psa sliediča, či ako slovníky to hound prekladajú, je to kopov = druh poľovného psa; špehúň, vyzvedač, konfident... Blood = ang. krv, v konkrétnom prípade sa vzťahuje, že sa tu jedná o čistokrvného sliediča, lebo všetky iné druhy sliedičov sú vlastne len nejakým kompozitom, krížencom...
Bloodhound patrí do skupiny veľkých, masívnych psov. Dosahuje výšku 63 – 69 cm. (merané po horné lopatky) a váhu vyše 40 kg. Pre mesto, byt, vôbec sa nehodí. Tento pes potrebuje priestor, cvičenie, behanie, má vynikajúci apetít, čiže chce dobre a veľa jesť, z čoho sa mu v žalúdku vyrába mnoho plynov, ktoré „štedre vypúšťa“, ak nie, tak sa vie „zduť“ a ak sa mu neposkytne rýchla lekárska pomoc, nasleduje smrť.
Nehodí sa pre každého, lebo i keď je to milý a verný pes, predsa majiteľ musí byť skúsený, rozumieť ho, lebo inak je tu obrovský problém.
Na ulici, v parku... tohto psa sotva uvidíte, avšak ako „policajta“, áno. Považuje sa za najlepšieho sliediča, najmä sliediča na ľudí (zlodejov, pašerákov...), využíva sa na hraniciach, kde vyňuchá každého ilegálneho imigranta...
Bloodhound je jeden z najstarších plemien. Dnešný druh je potomkom čierného „Sv. Huberta“, ktorý zase za svoje meno vďačí sv. Hubertovi, patrónovi poľovníkov. O sv. Hubertovi (656 – 728 ?), vášnivom poľovníkovi, ktorý na poľovačke uzrel jeleňa s krížom v parohách (legenda však siaha len do XV. st.) asi každý počul. Tento kríž v parohách ho vraj priviedol ku kresťanskej viere, po čom nasledovalo založenie kláštora, biskupstvo atď. Ako koľvek, keď Hubert umrel, mnísi kláštora sa ujali dozoru nad jeho psami. V tom čase boli dva druhy tohto neskoršieho Bloodhound. Jeden druh bol úplne čierno-červený a druhý biely, ktorého neskoršie poznáme pod menom Talbot, ktorý sa neskoršie stal asi aj pradedom anglického Foxhound.
Bloodhound sa pôvodne používal pri love na jeleňov a neskoršie sa z neho stáva aj sliedič na odbehlých poddaných z majetkov zemepánov. V Spojených štátoch, hlavne na juhu krajiny, stal sa z neho sliedič po odbehlých otrokoch, černochoch.
Chow chow (čov čov).
Toto je vlastne čínsky „špic“ a v zašlých časoch v ich náboženstvách konal významné funkcie, ako napr. strážil chrámové dvere pred zlými duchmi. Ktorý zlý duch by sa nenaľakal jeho strašnej hlavy? Ani ústa nema, ako iní psi, ale čierne. Aj jazyk mu je čierny. Kde nemali živého psa, tam pri dverách stála jeho socha.
Čov čov ani vlastne nie je jeho pravé meno, ale východiskom mu je „pidgin English“ a význam sa bežne prekladá, ako papanka, potrava... lebo chovalo sa ho (a aj chová), pre stravu. Čínski labužníci si ho obľúbili. Aj oni si chcú pochutnať na „psejkovi“. Vlastne na „psejkoch“ sa hostia aj v Kórei, vo Vietname, na Filipínoch...
Beagle.
Tohto milého psíka dobre poznáte. Videli ste ho na obrazoch, kde anglickí lordovia, na koňoch lovia líšky. Okolo jazdcov je celá hŕba psov, hlavne „Foxhoud“, ale aj „Beagle“ (bígl), lebo toto je vynikajúci sliedič.
O samom pôvode tohto psa sa mnoho nevie, ale predpoklad je, že bude domorodým britským druhom a pravdepodobne jestvoval už v čase, kedy sem začali prichádzať starovekí Briti (Britons). Používali ho pri love na poľných zajacov a tento psík bol pôvodne hodne väčší, ako súčasný Beagle. Tento druh psa asi skrížili s druhom Talbot, ktorý sa do Británie dostal s inváziou Normanov (viď Bloodhound) a boli tu aj ďaľšie kríženia, až sa dostala súčasná podoba a aj charakter.
V súčasnosti, pre jeho dobrácku povahu, dostal sa aj do laboratórií, kde sa robia na ňom rozličné pokusy.
Tento druh je veľmi priateľský, najlepšie sa cíti, keď je aj on uznávaný za rovnoprávneho člena rodiny a je aj veľmi čistotný. Nie je pažravý a odolný je vôči chorobám, takže má pomerne dlhý život. Je aktívny, takže so staršími deťmi je najšťastnejší.
Hodí sa aj pre byt, ak mu umožníte pravidelné vychádzky do parku, ale lepšie sa cíti vo vlastnom dvore. Tam si behá, vystrája, podľa vlastnej vôle. Áno, podľa vlastnej, lebo je trochu tvrdohlavý a na rozličných prehliadkach poslušnosti sotva kedy získa nejakú cenu.
Patrí do skupiny menších psov. Dosahuje výšku od 33 – 40 cm. a váhu okolo 9 kg.
Bull Terrier.
Tohto populárneho psíka najčastejšie uvidíte v bielej farbe a neraz aj so škvrnou na jednom oku (ako pirát). Pre svoju „krásu“, padne do oka každému, ale nikto, ani pri najlepšej vôli nemôže povedať, že je pekný. Konečne, pri krížení, pán James Hinks z Birminghamu sa ani neusiloval vytvoriť pekného, ale bojového psa, ktorý bude vyhrávať nad inými. V tom čase (XIX.st.) jestvoval populárny „šport“ psích zápasov. Pravý „recept“ nikto nepozná, ale ako už samé meno prezrádza, má v sebe gény Bulldoga a Terriera, vlastne Bielého poľovníckeho terriera, Chrta, Dalmatínca a asi aj Pointera. Oči má maličké, nos „rímsky“ (preto ho neraz nazývajú aj Gladiátor), hlavu má oválnu chvostik pomerene malý. Dosahuje výšku asi 45 cm. a váhu okolo 33 kg. Je aktívny, ale stačí mu aj dvor. I keď je na oko odpocudzujúci, každý od neho bočí, predsa je ku rodine milý, miluje ľudskú spoločnosť, ale vôči zlodejom sa už správa cele inak. Vtedy je dravý. Ako sa správa ku malým deťom, neviem.
Dopestoval sa aj miniatúrny poddruh.
Cavalier King Charles Spaniel.
Ešte začiatkom XIX. st. tento druh psa mal rovnaký rodokmeň, ako aj King Charles Spaniel, avšak 1830. roku nastalo kríženie. Do tohto miniatúrneho Španiela sa pridala krv miniatúrnych východo ázijských psov, až v 1944. roku britský štandard úradne uznáva, že toto je samostatný druh.
Tento druh patrí do skupiny „hračkových“. Obľúbili si ho, ako starší ľudia, tak aj deti. Temperamentom je veľmi priateľský a pokojný. Má rád ľudskú spoločnosť a je veľmi pokojný aj v spoločnosti iných psov. Nevyžaduje si nejakú zvláštnu údržbu. Na cvičby nie je náročný, ale sa im teší. Nie je náročný ani na stravu. Dosahuje výšku 32 cm. a váhu 5,5 – 8 kg. lenže majiteľ musí dávať pozor koľko stravy mu dá, lebo veľmi ľahko priberie zvyšné kilogramy.
King Charles Spaniel za svoje meno vďačí anglickému kráľovi Charlsovi II. Do Anglicka bol privezený zo Španielska a to aspoň 100 rokov skorej, ako tu bol kráľ Charles II. Do Španielska prišiel z východnej Ázie a to už niekde v XII. st. Pôvodne nebol taký maličký, ako je dnes. Podobal sa iným „Španielom“ a využívalo sa ho aj pri poľovačkách, avšak pozorným selektovaním sa z neho urobilo „hračkového“ psíka. Meno King Charles Spaniel sa pôvodne nevzťahovalo na druh, ale na jeho zafarbenie. Po „dosiahnutí“ ako zafarbenia, tak aj miniatúrnosti, pridáva sa mu krv miniatúrnych východo ázijských druhov, z čoho vzniká jeho súčasná podoba. Pomerne veľká hlava, pysk nadobúda podobu Boxera, Mastifa... Ideálna výška je 25 cm. pre psíka a 20 cm. pre sučku. Váha od 3,5 – 6,3 kg.
* Veľmi podobný psík je aj japonský Chin (Čin). Rovnaké sfarbenie, veľká hlavička, „zoťatý“ noštek, veľké oči... lenže tento druh dosahuje výšku iba 18 cm. a váhu 1,8 – 3,2 kg. a pre rodiny, kde sú malé deti, vôbec sa nehodí. Nie preto, že by bol prhký, ale preto, že mu deti môžu ublížiť.
Shih Tzu (Ši Cu).
Aj tento druh prišiel z Ázie, konkrétnejšie z Číny, z Tibeta a rozoznávame dva poddruhy. Veľkého a malého. Veľký mal na starosti dvor, byť strážcom, kým úlohou malého bolo chrániť príbytok od zlých duchov. Oba druhy boli aj „kláštorné“ a brali účasť pri pohreboch. Z tohto dostali aj meno Ši Cu, čo by vo voľnom preklade znamenalo Pes mŕtveho draka. Ak prihliadneme na lokálnu legendu, tak tento druh, Pes mŕtveho draka má impozantný rodokmeň, ktorý sa tiahne vyše 2000 rokov do minulosti. Vznikol v „Zabudnutej doline“, ktorá sa po jednom hroznom zemetrasení oddelila od zvyšku sveta. Podľa Tibeťanov, niekomu darovať takéhoto psíka, považuje sa za veľmi nebezpečný skutok a preto sa do Európy dostáva pomerne neskoro. Privezení psíkovia sa v Európe trochu vykrižovali a sú predkami súčasného Lhasa Apso.
V Európe poznáme miniatúrny poddruh, ktorého sa zaraďuje do skupiny „hračkových“, no hneď pri prvom pohľade, každému je jasné, že z neho sála mentálna superiorita a sebaistota. Stretávame ho v rozličnom zafarbení. Môže byť prevažne čierny, hrdzavý, ale vždy má aj aspoň niekoľko bielych „škvŕn“. Odporúča sa ho hlavne, ako rodinného psa. Najmä pre takých, čo nemajú veľa času na mrhanie. Miluje si rodinu, ale nema rád dlhé vychádzky, lebo má krátučké nohy. Skorej sa teší len občasnému behaniu po parku. Temperamentom je to „samostatný“, ale aj priateľský psík. Ak ho chcete mať vždy upraveného, budete mať čo robiť.
Aj toto je malý psík. Dosahuje výšku len asi 26 cm. (sučka 23 cm.) a váhu v medzere od 4,5 – 7,5 kg.
Shar Pei (Šar Pej).
Toto je pes len pre takých, čo vidia krásu v ošklivosti. Trochu sa zanáša na Mastiffa, Boxera... lenže pre toľko kože, má malé telo.
Pôvodne je to čínsky druh, lenže aj vo svojej domovine už mu hrozil zánik. Nejak sa zachránil vďaka Hong Kongu a odtiaľto sa dostal aj do sveta. Už v samom Hong Kongu jeho genetická báza bola dosť chudobná a keď vyšiel do sveta, táto ešte väčšmi zchudobnela, takže je ťažko najsť jedinca, čo nebude trpieť nejakým akumulovaným nedostatkom, chorobou, vadou a hlavne výkyvom v temperamente. V krajinách, kde má viacej priaznivcov, pestovatelia vynaložili hodne úsilia, aby ho priviedli na pomerne „zodpovednú“, prijateľnú úroveň. Ináč pre svoju „zbytočnú“ kožu, náchylný je kožným chorobám, očné večká majú tendenciu otočenia sa do oka, čo predstavuje veľký problém...
Šteniatká Shar Pei.
Shar Pei – hlava.
Toto je pes strednej veľkosti. Dosahuje výšku od 46 – 51 cm. a váhu 16 – 20 kg. Nie je náročný ani na údržbu, ani na vychádzaky a ani na jedlo. Ak sa rozhodnete pre tohto psíka, dávajte si pozor. Od chovateľa si pýtajte všetky možné informácie a to hlavne o dedičných chorobách a temperamente, lebo keď si ho obľúbite, už bude neskoro, aby ste sa ho zriekli.
Bichon Frisé (Bišon Frizé).
Veselý, bystrý, hravý a veľmi priateľský psík zo skupiny „hračkových“. Dosahuje výšku od 23 – 28 cm. a váhu od 3 – 6 kg. Vyvinul sa niekde v Mediteránsku, no neskoršie, už zásluhou pestovateľov, dostal infúziu aj z Pudlíka, mini Schnautzera...
Možno ste tohto psíka spoznali pod jeho starším menom, Tenerife, alebo len Bichon. Po I. sv. vojne, v 1930. roku francúzsky pestovatelia mu zmenili meno na súčasné Bichon Frisé, aby nedochádzalo ku miešaniu si ho s rodákmi, ako Bichon Maltézsky, Boloňský a Havanský.
Predpokladá sa, že ešte v XIV. st. španielsky námorníci ho previezli na Kanarské ostrovy a tu ho našli taliansky námorníci, ktorí ho priviezli späť do Európy. Od toho času sa tento psík stal „pánskym, až kráľovským“ psom. Francúzsky Henryk III. si ho neustále nosil so sebou, lenže móda sa nezadlho zmenila a už v XIX. st. sa z neho stáva aj cirkusový psík, ba aj spoločník potulných muzikantov, verglíkarov. Po I. sv. vojne sa ho „rehabilituje“, pridávajú sa nové gény a zase sa stáva populárnym, hlavne v rodinách, lebo je veľmi milý, hravý a ku deťom je veľmi dobrý. Zafarbenie má úplne biele, no posledne sa povoľuje aj trochu marhuľového prelivu.
Má len jeden nedostatok, ak to môžeme tak nazvať. Potrebuje človeka, aby ho upravoval, strihal... Na cvičby nie je náročný. Ak má vlastný dvor, tu sa vybehá. Keďže má hustú bundu, blchy ho nechcú. Nepĺzne. Nema typický psí zápach... nuž hodí sa aj do rodín, kde majú alergiu na psov. Je veľmi zdravý a dlho žije. Údajne aj do 20 rokov.
Maltézsky.
Postupom času, aj tento psík vyšiel z módy, takže začiatkom XIX. st. ich počet toľko klesol, že sa aj psík degeneroval. Súčasný druh je už kompozitom. Skrížilo sa Maltézského teriéra so športovým Španielom... z čoho sa tento psík stal trochu väčší a dostal viditeľné črty Španiela.
Toto milý, tichý a útulný psík. Dosahuje výšku asi 25 cm. a váhu 2 – 3 kg. Na cvičby nie je náročný, ale sa teší na občasné prechádzky po parku. Veľmi miluje ľudskú, rodinnú spoločnosť. Na stravu je nenáročný, avšak na údržbu bundy majiteľ potrebuje dosť času. I keď patrí do skupiny „hračkových“, predsa nie je krehký. Zafarbenie má biele, ale občas má aj citrónový preliv.
Papilón.
Už storočiami je toto francúzsky druh a jeho meno znamená Motýľ, avšak do Francúzska sa dostal cestou Španielska a tam zase pricestoval z Ázie. V XVI. st. mesto Lyon bolo strediskom malých psíkov a práve tu „objavili“ aj tento druh. Vlatne „objavil“ ho kráľ Henry III. Od toho času, až po revolúciu, Papilón bol úradným „dvorným psom“. Vidíme ho na mnohých obrazoch kráľov, veľmožov.., ktorých maľovali Rubens, Watteau, Fragonard, Boucher...
Bunda psíka je biela s chumáčmi inej farby. Pomenovanie dostal z toho, že jeho ušká sa ľuďom podobali na krídla motýľa a biela čiara na čele sa im podobala na telo motýľa.
Toto je veľmi inteligentný psík a ľahko ho je vytrenovať, avšak nehodí sa do rodín, kde sú malé deti. Nie preto, že ich môže uhryznúť, ale preto, že má obyčaj byť „pod nohami“ a deti sa ľahko potknú, spadnú.
Aj toto je „hračkový“ pes, ale nie krehký. Dosahuje výšku od 20 – 28 cm. a váhu 2 – 2,5 kg. Nie je náročný na cvičby. Stačí mu pobehať si aj po byte, alebo občas aj po parku.
...........................................pripravuje Ján Kulík
...........................................pripravuje Ján Kulík
......................
.......................
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára