Slovanský panteón 1

Appendix Slovanský panteón Kedy bohovia stvorili človeka, alebo kedy si človek začal stvárať bohov „na svoj obraz“, ťažko odpovedať. Vznikali v každej kultúre a migráciou plemien, obchodom, či aj vojnovými zrážkami, jednotliví bohovia zanikajú a jednotliví si preširujú územia vplyvu. Niekedy bohovia vyemigrujú pod vlastným menom, ale častejšie sa stáva, že si meno zmenia, iba charakter im zostáva pôvodný. O cudzích bohoch ešte vždy vieme viacej, ako o vlastných. Pod „cudzími“ tu myslím na bohov národov, ktorí si o svojich bohoch vedeli zanechať aj písomné pamiatky (Egypt, Gréci, Rimania, India...) My sme písmo nepoznali a vo vyhľadávaní svojich bohov, musíme sa spoliehať hlavne na cudzie písomné pramene. Naší bohovia, božstvá sú v pološere známa. Niečo svetla najdeme v starej byzanstskej „Chronografia“, od Jána Malala, niečo v dánskej legende „Knytlinga Saga“ autora Saxonna Grammaticusa a pomerne dobrým zdrojom je i kyjevská „Povest vremennych let“ a hlavne domáce ľudové povesti, legendy, báje, obyčaje a pod.

Baba Jága, alebo Baba Róga ale aj Ježibaba

S touto škaredou babou sme sa spoznali ešte v detstve. Bola nám postrachom V slovanskej mytológii vystupuje ako škaredá baba, ktorá kradne neposlušné deti a potom si ich pečie, varí a pravda aj zje. Ináč jej prvoradou, ale menej známou úlohou je stráženie prameňa života. V tomto jej pomáhajú aj ďalšie jej dve sestry, ktoré majú rovnaké meno, ako ona. Baba Jága, alebo niekde aj Baba Róga, či u nás Ježibaba. Ich obydlie, koliba, je postavená hlboko v tmavom lese. Stojí na strakacej nôžke a neustále sa otáča. Okolo koliby je ohrada z ľudských lebiek. Všetky tri sestry majú schopnosť lietania. Neraz ich vidieť, ako si počas letu sedia v kotloch, do ktorých ukladajú neposlušné deti, obete, ale často si zalietajú aj na metlách. Obyčajne sa zjavujú tam, kde už na dvere zaklopala Morena, aby si od nej uchmatli dušu zosnulého. Viď Ježibaba. Belboh a Černoboh Celý ľudský život sa pohybuje akoby medzi dvoma extrémami. Začína sa to narodením a končí smrťou. Tento časovo vyhradený nám úsek môžeme prežiť dobre, v blahobyte, v súlade s platiacimi normami spoločnosti, alebo zle, v biede, v neustálom konflikte s platiacimi zákonmi. V čínskej variante náboženstva a filozofie stretávame sa s dvoma fundamentálnymi princípami sveta, Yin a Yang. Yin vystupuje ako ženský, pasívny a plodný element, kým Yang má mužský charakter. Je aktívny a tvrdohlavý. Yin a Yang sú si protikladom. Ako deň s nocou. Ako zima s letom. Ako život a smrť. Oba tieto protikladné elementy, charakteri, sú iba aspektom tej istej reality a udržujú konštantnú rovnováhu, harmóniu sveta, života. Všetko podlieha zmene, transformácii a večnému harmonickému toku. Neustály zápas dobra so zlom obsahuje aj kresťanské náboženstvo. Aj tu sú dva extrémi. Na jednej strane je Boh s anjelmi a na druhej Satan, diabli, čerti. Na jednej strane je ráj a večný život, kým opakom mu je peklo, večné zatratenie, večná smrť. Niečo podobné vidíme už aj v samej existencii týchto našich, proti sebe stojacich dvoch bohov, Belboha a Černoboha. Pôvodne vraj boli to bratia, ba až blíženci. O ich jestvovaní sa hovorí aj v Knytlinga Saga. (Dánska legenda v ktorej sa spomína dobitie Arkony.) Belboh je pôvodcom a rozdávačom všetkého dobrého na tomto svete. Keď sa ho poprosí, udelí pomoc každému veriacemu. Cíti a i trpý s ľuďmi. Naši predkovia so svojimi trampotámi sa obracali práve na neho. Modlili sa mu. On si ich vždy vypočul, pochopil a pomohol. Práve pre túto jeho vlastnosť, Slovania si ho veľmi ľúbili. Černoboh je bratom Belboha, ale je aj celým jeho opakom. Od neho pochádzalo a vychádzalo všetko zlé. Bol pôvodcom chorôb, utrpení, nešťastia, ľudskej zloby, škriepok, nadávok, nesvárov atď. atď. Podporoval zlomyselnosť, škodoradostnosť, podpaľovačstvo hriechov a poctiví ľudia sa mu vyhýbali. Mal však aj svojich priaznivcov. Najmä osoby, čo ho prosili o pomstu , osoby zlomyselné, závistlivci, podrývači nôh, podpaľovači a pod. Nechýbalo by mu priaznivcov ani dnes.

Ďas V okruhu západných Slovanov to bol dobrý boh. Vychádzajúc z faktu, že toto božstvo bolo známe výlučne len medzi západnými Slovanmi, môžeme predpokladať, že je importom z antických kultúr Európy. Hlavne rímskej, ktorej zotrvačnosť v periferných oblastiach bola silná. (Z tohoto, z tejto zotrvačnosti máme aj slovo pohan, pod čím sa pôvodne chápalo dedinčana, človeka čo „zaostáva“ za novým trendom.) Ďas, i vedľa „adaptovania“ sa, silne upomína na na lat. Deus = boh, božstvo, či dea = bohyňa. Toto je už príbuzné aj s gréckym theós = boh, odkiaľ vychádza aj meno Zeusa. Všetky tieto podoby zase stoja vedľa sanskritového divyá-= nebeské, božské. Rovnako je aj v RV (Rig Veda) a v jazyku panini, divyá- = r/v (rovnaký význam). Toto všetko je zase v príbuznosti s naším deň, či sans. Dina = deň. Slovania, včetne aj západní, už disponovali s univerzálnym slovom boh, bog (viď boh) a nové, univerzálne v okruhu, či na periférii rímskej ríše, deus = boh, privlastnili si len ako atribút „nového“ božstva. Boha lásky, dobroty, lebo pamätajme, že všetky kultúry sveta si svojich bohov predstavovali ako dobrých, láskavých, zhovievavých atď. S nástupom kresťanstva sa „starí“ bohovia odhadzujú, prípadne sa ich „krstí“, ale v prípade Slovanov sa ich očierňuje. Dávajú sa im vlastnosti temnosti a preto máme: Ďas to vzal... Ďas to berie... Choď do Ďasa... Ďas to vie... Ďas ho metal... kýho Ďasa... atď. V ukrajinskom et. Slovníku, pod svtupom дюк = djuk, že slovenským ekvivalentom mu je diuk, duk, ďuk, čo znamená vraj zloduch, choroba na statku, demón atď. Lenže v SSJ také niečo nejestvuje. Asi sa tu naráža na Ďasa, lebo napočitujú sa všetky jeho atribúty, ako zlého boha. Ukr. et. Slov. pridáva aj komparáciu s maďarským deg, dőg = mora, nákazlivá choroba, dőglőtt = zdochlina a toto všetko vraj má svoj pôvod v rumunskom jazyku(?). Možné, ale aj rumunština sa zakladá na latine, lat. kultúre a podliehala rovnakým vplyvom, ako aj slovenské jazyky. Same slovo, či jeho neskorší význam sa však viaže ku dobe nástupu kresťanstva, pokým pôvodný význam slova / boha Ďas, je skoršieho dátumu. Siaha do obdobia pohanstva v oblasti strednej Európy.

Daždbog Či je Daždbog synom boha Svantovíta, alebo opačne, asi ani nie je toľko dôležité. Raz, dávno, pradávno, obaja si žili a kraľovali vo svojej sfére pôsobenia. Daždbog svojim veriacim udeľoval hojnosť, blahobyt, požehnanie v zmysle vlahy pre siatiny, ale zároveň na zodpovednosti mal aj teplo a svetlo. Stal sa aj akoby nejakým bohom slnka a práve už v tejto vedľajšej podobe, dostáva sa aj medzi Jazýgov, aby po čase pomýlil nemeckých etymológov. Títo teraz tvrdia, že Daždbog vlastne prišiel od Jazýgov, ku Slovanom, kým slovo dážď je vraj naším importom z jazyka Germanov. Meno Daždboga jasne udáva, že tu ide o božstvo, ktorého oblasťou panovania je dážď. Stará sa o jeho hojnosť, čo prospieva siatinám a z tohoto vlastne aj prináša blahobyt svojmu ľudu. Slovo dážď sme nedostali od Germanov. Ide tu o vlastný útvar na podklade indoeurópskeho (spoločného) koreňa. Veď tento atmosferický jav, spŕška, mrholenie, prudký lejak... bol nám spoločníkom od nepamäti a museli sme mať vlastnú verziu slova aj pre tento jav. Že sa podobá aj ku germánskému slovu, áno, ale podobá sa aj ku peržskému, sanskritovému atď. (Viď Dážď.) Diva Údajne toto bola vládkyňa víl a rusaliek a na podklade starobylosti jej mena, môžeme predpokladať, že v prípade víl a rusaliek posúvame sa hlboko do minulosti, do tzv. doby snenia. Niekde do kamennej doby. Do doby, na ktorú sa nepamätali ani starí Slovania. Veď ako by sa tu odrazu vyskytol termín diva, z ktorého vychádzajú rôzne ie. názvy pre božstvo, boha, bohyňu. (Termíny divá, deva / dievka a pod. neprichádzajú do úvahy- tam figuruje iný koreň.) Diva súvisí s lat. divinus = božské, sväté, sans. divyá- = božské, nebeské, devá- = nebeské, boh, ale v RV sa už zjavuje aj ako diabol, démon, zloduch a pod. (Ku posunu došlo na podklade brahmana tradície kontrastovania devas, ako zlé a asuras, ako dobré. Sans. kor. div = svietiť, lesknúť, ktoré dalo východisko i pre divá-= nebo, deň. Domový / Domovoj / Domovík Tento boh, či skorej bôžik je z kategórie menej silných, ale predsa životne veľmi významných bohov. Sídlil v každom dome, v každej domácnosti a v závislosti od oblasti, kraja, býval už či pod prahom hlavného vchodu, v kúte izby, ale vedel sa usalašiť aj na hlavnú hradu v izbe. Ak si zvolil kút izby, tak domáci mu tam ustlali slamenné lôžko, aby sa mu mäkko ležalo a keď si posadali k obedu, hlavne počas nejakej domácej hostiny, pod stôl sa mu hádzali kúsky jedla. Nech sa aj on hostí. O jeho nesmierne veľkom význame v živote rodiny, svedčí aj náš, už kresťanský zvyk. Kresťanský? Asi nie. Skorej to ide o „okrstený“ pohanský zvyk, ktorý v pamäti ľudu pretrváva. Niekde to bolo na Štedrý večer, niekde až po Troch kráľoch, gazda rodiny do izby vniesol trochu slamy. Túto sa buď rozhádzalo po izbe, hodilo pod stol, alebo do kúta izby, aby sa Ježiškovi mäkkšie ležalo a počas obedu sa sem hádzali kúsky z jedla. Aby vraj Ježiško netrpel hladom. Ak sa rodina vôči bôžikovi správala korektne, dbalo sa aj na neho, tak ten dom prosperoval, ale občas sa stalo, že bôžik z ničoho nič sa nahneval, urazil a potom bola beda. Ten sa tam navystrájal. Domácim nezostávalo nič iné, len sa ho nejak zbaviť. Ale ako? Vyhnať sa ho nedalo. Gazdovi nezostalo nič iné, len podpáliť si vlastný dom a tento samopašný a neprajný bôžik zhorel v plameni. Keď si rodina vystavala nový dom, do neho sa hneď nasťahoval nový bôžik a rozprávka, obrady sa opakovali. Viď Dom.

Píše J.Kulík

..............................................

Pokračovanie nasleduje...