Prvý týždeň v septembri sme v smutnej súvislosti spomínali naše „srbské mesto Užice, keďže silné výbuchy,
ktoré vo štvrtok večer otriasli továrňou na muníciu, usmrtili sedem ľudí... Munícia v Užiciach vybuchla aj 21. novembra 1941, keď zahynulo okolo sto ľudí.“
………………………………… píše Ján Širka.
V tejto spojitosti sa žiada z jazykovej stránky poukázať na chybný lokálový tvar podstatného mena Užice – v Užiciach v druhej vete zo slovenskej tlače.
Užice je, predpokladáme, že viete, podstatné meno stredného rodu jednotného čísla. Aby sme vyvrátili pochybnosti, či naozaj ide o jednotné číslo, pripomeňme si, že počas Tita sa aj toto mesto premenovalo na Titovo Užice. Teda Užice je (Ako udáva privlastňovacie prídavné meno Titovo.) zemepisný názov stredného rodu v jednotnom čísle. Takzvané singularia tantum (tvar, ktorý nemá množné číslo). Inak povedané – ide tu o názov, ktorý má iba jednotné číslo. Takže uvedený lokál a ani iné pády nemôžu byť v množnom čísle. Môžeme ho skloňovať iba v jednotnom čísle a podľa jedného zo vzorov podstatných mien stredného rodu: mesto, srdce, vysvedčenie a dievča.
Keďže sa Užice končí na -e ako aj vzor srdce, malo by sa skloňovať podľa tohto vzoru. No predsa keďže ide o cudzie slovko, preveríme si to v Morfológii slovenského jazyka. Na strane 127 sa dočítame: „Inoslovanské miestne mená stredného rodu zakončené na -e sa skloňujú podľa vzoru srdce; napr.: Uherské Hradiště — Uherského Hradišťa, Gorodišče — Gorodišča.“ Tak budeme skloňovať aj: Užice, (z) Užica, Užicu, Užice, (o) Užici, (s) Užicom. Žiadne Užiciach tu nemáme, ba ani množné číslo. Lokál znie (v) Užici.
Zhrnieme – zemepisný názov Užice ako singularia tantum je podstatné meno stredného rodu (iba) jednotného čísla, samým tým – nemôže mať množné číslo – skloňuje sa iba v jednotnom čísle. Problémová veta zo začiatku textu bude správne znieť: „Munícia v Užici vybuchla aj 21. novembra 1941, keď zahynulo okolo sto ľudí.“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára