Grécko-rímsky panteón 3

Giganti – mytologické bytosti.
„Veľkí, silní a sprostí – toto sú charakterné črty gigantov.“
Každá kultúra poznala obrov. Aj my sme ich mali. Bol tu Lomidrevo, Miesiželezo, Valibuk... ale grécki obri nám toho zanechali asi najviacej. To boli synovia zeme, čo sa narodili z krvy Uranusa, ktorá mu kvapkala dolu na zem, po tom, ako ho vykastroval sám Chronos. Týto obri svojho času bojovali aj so samím Zeusom, lebo sa chceli stať suverenými pánmi sveta. V obroch sa skrývala mladosť, mladistá sila a hlavne mužnosť. Zeus ich chcel vykynožiť, ale na to sám nestačil. Potreboval niekoho menšieho od seba, človeka. Jednou z vlastností týchto obrov je, že môže sa ich zabiť jedine tak, ak to boh Zeus bude konať len za pomoci človeka. Herakles (Herkules), ešte skorej, ako bol povýšený do božských radov, prišiel Zeusovi na pomoc.
Matka zem si chcela zachrániť svoje deti (obrov) a hľadala bylinku nesmrtelnosti, ale Zeus bol rýchlejší. Uvrhol svet do tmy a zázračná bylinka zmizla. Obrov sa zlikvidovalo.

Géniu(s)ovia – mytologickí duchovia.
Géniovia sú roztrúsení po celom svete, miešajú sa s ľuďmi, inými bytosťami, všetkými predmetmy a sú všadeprítomní.
„Génius, ochranca chrámov, ochraňuj si svoj chrám, aby boh, ochranca chrámu tu prebýval a aby Udug dobrý a štedrý Lama vošli do chrámu“. (Zápis klinastým písmom na hlinenej tabuľky z Babylónu.)
U nás zaužívané génius svoj pôvod má v latine, avšak ako mytologická bytosť, jeho zrod siaha do hlbokej minulosti. Kryštalizuje sa v dobe animistických náboženstiev, je prítomný v dobe polyteizmu a monoteizmu a v trochu pozmenenom význame máme ho aj dnes.
Jeho prechod z doby, do doby asi najlepšie vystihuje legenda afrického plemena Hausa. Podľa tejto legendy, boh, stvoriteľ všetkého, stvoril aj Adama a Adamu, ale týto dvaja boli pohlavne až bláznivý. Adama narodila 70 dvojčat a keď boh nahlásil, že ich príde navštíviť, ukrutne sa hanbili, že majú až toľko detí. Rozhodli sa, že oklamú boha a polovicu detí poskovávali do stromov, jaskýň, púšte a na ďalšie miesta. Boh, pravdaže, všetko videl. Jeho sa nedá oklamať a rozhodol sa, že toho prvého človeka urobeného na svoj obraz nejak potresce. A aj potrestal. Deti, ktoré boli poschovávané, stanú sa neviditelnými. Budú si žiť a rozmnožovať sa rovnako, ako aj ich súrodenci, ale budú mať aj schopnosť ubližovania svojim viditelným súrodencom, ktorí zase budú povinní chovať ich obetovaním zvierat a iných plodov svojej práce. Tieto neviditelné bytosti dostali meno isoki, či v preklade je to géniusi (géniovia).
Už pri letmom pohľade na toto slovo vidíme, že tu ide o rovnaké východisko, ako u nás, Slovanov vôbec, žena, alebo v ang. kin = príbuzný, príbuzenstvo.
V antickej literatúre, od Sokrata , až po Senecu najdeme zmienku o génioch, ako bytostiach s dobrými a zlými vlastnosťami. Sú pri samom narodení človeka a až po jeho smrť. Každá osoba má dvoch géniov. Dobrého a zlého a podľa toho, ako ktorý na človeka vplýva, tak ten človek jedná. Predstavujú nejaký večný zápas medzi dobrom a zlom. Géniovia čo sprevádzajú ženy, nazývajú sa Iounes, avšak sú aj takí, čo ochraňujú aj mestá, ba celé krajiny. Týchto sa už počíta ku vyššiemu rádu.
V Ríme sa ich funkcia ešte väčšmi vykryštalizovala, takže okrem géniov čo sprevádzali ľudí, jednotlivé veci, pramene, vodné toky, cesty, horské chodníčky, more atď. boli aj „abstraktnejší“, ktorí sprevádzali vojny, poľovačky, vojnové víťazstvá a pod. Boli tu aj géniovia manželského lôžka, ktorí bdeli nad plodnosťou a majetkovým stavom rodiny, ba aj rodinným stolom a potravou.
V starom Ríme aj jednotliví bohovia mali svojich géniov. Napr. poznáme génia boha Iupitera, Marsa... a mimo obetí čo sa prinášali bohom, prinášali sa aj obete ich géniom.
V stredoveku, už v 17. st. génius, ako samostatná bytosť zaniká a pod jeho názvom sa začína chápať nejaký talent, alebo schopnosť vytvárania umeleckého diela. Aby sa nejak vysvetlil tento dar talentu, alebo schopnosti, ktorý mimochodom nikdy nevieme predpovedať, siahlo sa po vysvetlení, že „to je dar od Boha“.

Gorgony – grécke obludy.
Tri sestry, dcéry Forcyusa a Ceto a považujú sa za božstvá prvej božskej generácie. Poznáme ich pod menami Stheno, Euryale a Medúza. Prvé dve boli nesmrtelné, kým Medúza nie. Boli to pravé obludy. Namiesto vlás mali hadov, ich zuby boli ako tesáky (kly) u diviaka, ruky mali z bronze, ba mali aj zlaté krídla. Ich oči boli pravým postrachom. Kto sa do nich pozrel, každý sa premenil v skalu. Báli sa ich aj sami bohovia. Jediný Poseidon sa odvážil na ľúbostnú avantúru s Medúzou.
Perseus, grécky junák sa vybral skoncovať s Medúzou. Bohovia ho vyzbrojili všeličím, ako napr. Hermes mu dal okrídlené sandále, na hlavu si položil prilbu boha Pluta a tak sa stal aj neviditelným atď. Mal tu aj ako zrkadlo lesklý štít a pod. zbrane. Zabil Medúzu. Odsekol je hlavu a z jej rán odrazu vyskočili deti boha Poseidona, Pegasus (okrídlený kôň) a Chryasor, so svojim zlatým mečom. Z tohoto aj dostal svoje meno χρύσ-άορος = so zlatým mečom. Povráva sa, že kde koľvek padla kvapka Medúzinej krvy, tam sa rozmnožila jedovatá háveď a preto Lýbia ( Afrika ) má toľko hadov.
Po tomto víťazstve, Perseus povracal bohom ich zbrane. Aténa si na svoj štít pripevnila hlavu Medúzy.... a z jej rozliatej krvy , Asclepius robil svoje zázračné lieky.
Kde presne žili Gorgony, ťažko určiť. Podľa jednej legendy vraj tam ďaleko na západe, za morom, blízko kráľovstva mŕtvych (Hesiod). Aeschylus tvrdí, že žili vo východnej časti Scythie, kým Ovidius, podľa spoľahlivých zdrojov tvrdil, že žili vo vnútrozemí Lýbie, blízko jazera Triton, alebo záhrad Hesperídy. Diodorus, ale aj ďalší autori tvdia, že Gorgony žili v susedstve Amazóniek, bojove naladených žien, ktoré Perseus za pomoci silnej armády úplne rozprášil.
Charakter týchto sestier sa udáva ako: Euryale reprezentuje pohlavnú nenasýtnosť, Stheno spoločenskú nepravdu a perverziu, kým Medúza duševnú prázdnotu, márnosť, bezcennosť, márnomyselnosť.

# Aj dnes, hlavne teplejšie moria sa až hemžia medúzami. Obyčejne zvestujú začiatok vlhkej, monzúnovej sezóny, takže vtedy je nebezpečné aj vstúpiť do vody a kde ešte si aj zaplávať. Väčšina z nich sú veľmi jedovaté. Telo, hlava im je priesvitná a z nej idú až niekoľkometrové tykadlá na ktorých sú mechúriky s jedom. Keď sa „prilepia“ na telo plavca, je to ukrutná boľasť. Tu aj zostanú trvalé fľaky, akoby vypálené do tela plavca. Ak po ruke nie je rýchla pomoc, sanitka a pod. človek sa paralyzuje, ako keby sa skamenel. Práve pred nedávnom objavili ešte jeden druh malých medúz, ktoré u ľudí zapríčiňujú akoby srdcovú porážku...

..................................................................píše JK