Nábožné piesne 5

Hojže, Bože ... V Evanjelickom Spevníku, pod radovým číslom 662 najdeme si Hojže, Bože... Autorom textu tejto pesničky je náš najväčší básnk z doby štúrovskej, Andrej Braxatoris – Sládkovič. A. Sládkovič (1820 – 72) sa narodil 30. marca 1820. roku v Krupine, ako ôsme dieťa zo štrnástich detí tamojšieho učiteľa , Ondreja Braxatorisa. Ako chudobný chlapec, nemal to najľahšie. Postupne sa životom prebíjal. Robil ako učiteľ, domáci učiteľ, až prišiel čas, že si mohol dovoliť aj študovanie v Nemecku. V roku 1843. tam aj odchádza. Na univerzitu do Halle, po skončení školenia sa zase stáva domácim učiteľom, ale po dvoch rokoch dostáva už aj svoju faru. Najprv v Hrochoti, až zakotvý na fare v Radvani, kde 20. apríla 1872. roku aj umiera. Tu odpočíva. Odpočíva, ale nie v zabudnutí. Národ nezabúda na svojho veľkého básnika. Roky ho nevzdialili z povedomia. Tak, ako vtedy, keď ho vyprevádzali na večný odpočinok, aj dnes ľud dochádza k jeho hrobu v Radvani, aby sa poklonil jeho pamiatke. Aby mu vzdal česť. Slová Jána Bottu, zahrnuté v „Na blahú pamäť Sládkovičovu“, ukázali sa ako prorocké: „Oj, nežiaľ, Ondrejko, žes` zostal jediný – veď budú k tebe chodiť družice Maríny: ej, budú k tebe chodiť zvečera i zrána druhovia verní Tvojho švárneho Detvana. I kvietím mohylôčku Tvoju Ti obsypú i posadia nad hlavu slovenskú Ti lipu. Jak sladko že Ti padne večný sen pokoja, keď nablízku stáť bude verná detva Tvoja! A raz, dá to Boh dobrý, svitne aj ten deň tretí; V Panteón Slávy zberú slávnych otcov deti; tu vzkriesený v národe začneš svoj život nový a on hovoriť bude sladkými Tvojimi slovy!“ Asi nieto Slováka čo nepočul o jeho „Maríne“, „Detvanovi“, „Nehaňte ľud môj“, alebo nepočul zľudovenú „Dcéra a mať“ (V slzách matička sedela...), či aj „Hojže, Bože..“, ktorej pôvodný názov je proste Pieseň“. Literárne bol veľmi plodný a aj jeho nemalou zásluhou nová štúrovská spisovná slovenčina sa afirmovala ako „kultúrny“ jazyk. „Pieseň“, či populárnejšie známa báseň „Hojže, Bože...“ vzniká v Radvani, kde Sládkovič prežíva porevolučné roky, roky „slovenských nádejí a i sklamaní“. V rokoch „slovenských nádejí“ štúrovci vypäli všetky svoje sily, len aby povzdvyhli ľud svoj a tu odrazu sklamanie. Revolúcia z meru ôsmého nesplnila očakávania, ale priniesla ešte väčší bôľ. Viedeň nás „odmenila tým, čím iných trestala“. Roztratili sa chlapci po svete. Každý pošiel svojou stranou, hnaní žitia nevôľou; v osamelých sa havranov zmenil kŕdel sokolov. Najmä v druhej strofe vidieť úzadie vzniku tejto básni: „Hojže, Bože, jak to krušno, keď sloboda ťa nahá, keď ti ruky rovnodušno zviaže prísna prísaha; dvom susedom keď ustúpi družiny zhon veselý, a za tichý kút chalupy obetuješ svet celý.“ Štúrovci starli. Mladosť odchádzala. Pribúdalo šedín a vízia o slobodnom národe sa posunula ďalej za horizont. Mnohých opustil ten elán mladosti. Žiť sa muselo. „Hojže, Bože, jak je smutno, keď mladosť sa pominie, keď čeľustie sa mohutnô šedinami ovinie: dumné péče zvládnu hlavou, oheň očí vyhasne a hruď, čo sa dme za slávou, v nájomníctve opľasne“. „Hojže, Bože, jak to morí, keď žitie už uchodí a kajúcou dušou horí peklo hriechu a škody: kto mi vráti zašlé doby, čo ich mladosť zmárnila? Kto sa vráti, keď na hroby Hodina zazvonila?“ Ani v rokoch národného sklamania pero Sládkoviča neschlo. Písal, tvoril, dával svojmu ľudu a na scénu dochádza nová generácia pracovníkov na vinici národnej. Generácia čo rozfúka uhlíky pozostalé zo štúrovskej vatry. Migrácia Slovákov v rámci Uhorska neprestávala. Ešte vždy jednotlivé rodiny sa posúvali na juh, posilňovali tamojšie už jestvujúce ostrovčeky slovenskosti a s nimi na Dolnú zem cestujú aj slovenskí evanjelickí kňazi, učitelia, intelektuálovia. V novom prostredí rozfukujú uhlíky slovenskej vatry, lebo so sebou priniesli svoj niekdajší zápal a obetavosť. Roky sklamaní prežívajú v tieni morúš Dolnej zeme. Ich zásluhou je, že Slováci tu nepodľahli nátlakom maďarizácie, ba ešte vždy sa pokladajú za živú vetvu národa. Živú a tvorivú. Dokiaľ? Ťažko predpovedať. Roky, nátlaky okolia, hlásaná idea socialistického internacionalizmu atď. poriadne podryli slovenského ducha, slovenské cítenia. Migračnú vlnu na juh, vystriedala migračná vlna za „veľkú mláku“. Slovenská krv sa aj ďalej rozlievala, či ako to V.Mináč vystihol, robili sme ďalšiu transfúziu. Nastal masový odchod do sveta. Asi práve tento fakt vplýval na to, že „Hojže, Bože...“ sa stala tak populárnou medzi ľudom. Na toto poukazuje aj skutočnosť, že jednotlivé strofy sa vynechávajú a bežne sa spievajú len prvá, štvrtá a piata strofa. (Tak je to aj v Spevníku.) Tieto strofy sa hodili pre Slovač, čo hnaná žitia nevôľou s batôžtekom biedy sa poberala do sveta. Báseň, či neskoršie aj pieseň, zľudovela. Kto napísal tie boľavo vznešené noty na slová Sládkovičovej básne? V Spevníku sa ako autor hudby udáva Augustín Horislav Škultéty (1819 – 1892), evanjelický kňaz, básnik, zberateľ a vydavateľ ľudových rozprávok, námesník profesora Palkoviča na lýceu,, riaditeľ ev. gymnázia v Revúcej atď. atď. Proste ďalší velikán slovenského národa. Nikdy a nikde som sa však nestretol s nejakou poznámkou, aby sa jeho meno spomínalo v oblasti hudby, alebo sa ho udávalo ako autora hudby na Sládkovičovu báseň „Pieseň“ („Hojže, Bože“). Skorej, ako autor hudby sa udáva Viliam Figuš - Bystrý. V.F. Bystrý (1875 – 1937) pôvodom z Banskej Bystrice, do dejín sa nám zapísal hlavne ako hudobný skladateľ. Po zakončení učiteľského ústavu v Ban. Štiavnici venúva sa svojmu povolaniu a štátnu skúšku na Hud. akadémii robí si len v 1914. roku. Medzičasom, ako učiteľ, účinkoval v Piliši, v Ostrej Lúke, Zvolenskej Slatine a v rokoch 1903 – 1907 pôsobil aj v Padine, v slovenskej osade v Banáte (bývalá Juhoslávia), po čom prechádza späť do Banskej Bystrice. Do rokov účinkovania v Padine zapadá aj jeho prvé stretnutie s Mikulášom Schneiderom Trnavským, ktorý v tom čase nastúpil na miesto dirigenta v srbskom pravoslávnom kostole vo Veľkom Bečkereku, dnešný Zrenjanin. Jedného dňa, do V. Bečkereku, z neďalekej Padiny, prišiel za nim, ako M.S.Trnavský spomína: „...starší pán, istý Viliam Figusch, učiteľ a organista zo susednej dediny Padinej. Priniesol balík s notami. Boli to úpravy ľudových piesní pre spev a klavír... Už pri bežnom nahliadnutí do nej som spoznal, že to nie je práca obyčajného dedinského kantora... že predo mnou stojí pravý hudobník... Z padinského organistu sa stal slávny autor prvej slovenskej opery, ktorá zaznela na scéne Slovenského národného divadla 1. apríla 1928 a slovenský národ ju prijal s jasotom.“ V.F. Bystrý napísal rad zborových skladieb na slová naších básnikov (A. Sládkoviča, P.O.Hviezdoslava, a iných) a napísal aj viaceré chrámové diela, ktoré sa ujali ako medzi evanjelikmi, tak aj katolíkmi. Do dejín slovenskej hudby sa zapísal zlatými literami. Pokladá sa ho za autora prvej slovenskej opery „Detvan“ (na rovnomenné dielo A. Sládkoviča). Podľa mne prístupných materiálov, tu, až skoro 20.000 km. ďaleko od vlasti, nie je možné definitívne povedať, áno autorom hudby je A.H. Škultéty, alebo V.F. Bystrý. Môžem iba poznamenať, že ten, čo tú hudbu napísal, alebo upravil, mal veľmi blízko ku vysťahovalectvu. Veď i sama pieseň, jej tóny akoby plakali nad národnou stratou. Asi preto sa jej impakt posunul z jednej boľavej národnej skutočnosti, na druhú. Na vysťahovalectvo a väčšina z nás pozná iba tie verše. K vysťahovalectvu mal V.F. Bystrý celkom blízko. Aj sám šiel „von“. Žitia nevôľa ho odfúkala do Piliša a potom i do Padiny. Nie len videl, ale skúsil, čo to znamená žiť v cudzine. Aj jeho každý kúsok chleba bol pokropený slzami.

.....................................................JK