Slovanský panteón 6

Vesna Krásna Vesna, bohyňa jary, mladosti, radosti, nádeje, roztopaše... slovenská paralele gréckej Afrodity a rímskej Venuše. (V Ríme bolo viacej Venúš. Len Plato spomína dve, ale Cicero až štyri.) Vesna má svoju podobu aj v Sýrii, v osobe bohyne Aštarte, alebo ak by sme sa vybrali „do sveta“ za Vesnou / Venušou, bohyňou jary, mladosti, radosti... paralely najdeme vo všetkých starých kultúrach, náboženstvách. Sladká Vesna bola bohyňou prebúdzania sa prírody zo zimného spánku. Bola zvestovateľkou nového cyklu žitia a že každá jar je krásna, rozkvitnutá, aj ona bola rozkošnou krasavicou. Bola plná života. Jej pričinením sa topil sneh, slniečko sa začalo usmievať, rozkvitali záhradné a poľné kvety. Okolie sa menilo v krásnu záhradu. Zvieratká sa začínali páriť, rozmnožovať a práve toto ju spája aj s pohlavným hladom. Proste Vesna bola bohyňou, čo dávala zárodok regenerovaniu života. Vracala ľuďom mladosť, silu, zdravie, smiech a pohodu. I vedľa rozšírenia sa kresťanstva, nových móresov, ľud na Vesnu nezabudol. V čase slovansko – slovenskej renesancie, po jej mene a priazni siahali básnici, ba aj rodičia novonarodených dcér. Podľa kresťanských obradov novorodeniatko krstili menom slovanskej pohanskej bohyne. Vesnu, Venušu, pozná aj sanskrit a to v podobe Vasanta, čo znamená jar, svitanie, prebúdzanie sa, zapaľovanie sa a pod. Ako samé slovo Vasanta, tak aj jeho význam prešiel do súčasného hindu jazyka. Sanskritové vas má význam: rozjasnievať sa, rozsvecovať, svitať (ktoré súvisí s časom končenia sa monzúnových dažďov, čiže nejakej indickej „zimy“) a prudkým prebúdzaním sa tropickéj prírody. Je to akoby paralelou nášho jara. Aj tam začínajú rozkvitať lúky, rodia sa mláďatká zvierat. Toto všetko zapríčiňuje južný a západný vietor a aj tento sa nazýva vas, vasanta. Vasantou sa nazýva aj festival zasvätený tomuto božstvu, obdobiu. Keďže „jarné“ lúky rozkvitnú prevažne do žlta, či zafarbia sa do pomarančovo žltej farby, pod menom vasanty sa chápu aj tieto dve farby, ktoré si vraj nesmierne zaľúbil aj sám boh Krišna a preto aj dnes po uliciach miest vidíme súčasných vstúpencov indickej sekty, ako zaodetí do žltých, žltopomarančových plácht, neunávne tancujú. Sanskritové vas súvisí aj s latinským ustus = spálené, s germanským ost / east = východ (ako svetová strana), ba aj anglíckym Easter = Veľká noc (v súčasnosti), ale pôvodne to bol starý festival oslavovania príchodu jary. U Grékov sa stretneme so slovom fedmar = deň a v Taliansku s názvom sopky Vesuvius, čo znamená horiaci, blčiaci, svietiaci kopec, vrch. Sanskritové vasanta, v podobe van znamená aj milovať, ľúbiť, žiadosť, chcenie, hľadanie, získanie, dostatie atď. ktoré je príbuzné už aj ku latinskému venia = priazeň, milosť a venus = milá, príjemná. S týmto slovom vraj súvisí aj anglícke win = úspech, výhra (získaná námahou).

Víly Ako čo grécka mytológia má svoje nymfy, krasavice, ku ktorým si na zálety odskočili nie len radoví bohovia, ale aj sám Zeus, my máme svoje víly, či rusalky. V závislosti od kraja, toto mohli byť rozkošné krasavice, ale aj ohavné baby.

Naše víly, rusalky, bývali prevažne v jazerách a v skutočnosti to boli vlastne dušičky umretých detí, alebo dievok. S nástupom kresťanstva sa toto posúva na ešte neokrstené deti, dievky. V povodí Dunaja si žili víly, očarujúce krasavice, odeté do jemných šiat hmloviny a prekrásne spievali, takže kto ich počul, bol už v pasci. V severných krajoch Ruska víly boli ohavné, škaredé baby, čo neustavične striehli na svoje ľudské obete. Kým víly a Rusalky (tieto žili hlevne medzi západnými Slovanmi) sa zabávali pri speve a tanci a takto do svojho kola vábili nič netušiacich mužov, zatiaľ ruské severské víly ako prvoradú úlohu svojej existencie mali mordovanie ľudí. Začiatkom leta, v týždni rusaliek, tieto krasavice si vychádzajú von z vody. Počas dňa bdejú v korunách smutných vŕb, ale v mesačnej noci začínajú svoj ukrutný tanec. Ak sa im do kola pridá nejaký smrteľník, ten v tom tanci aj skoná. Vypustí dušu. Keď sa pominie týždeň rusaliek, ľahko je zistiť, kde to tancovali a vystrájali. Na tých miestach je hustejšia, zelenšia a štavnatejšia tráva. Názov víla sa najčastejšie dáva do súvisu s pojmom pre nahaňanie, obhaňanie, ktoré v srbh. jazyku predstavuje slovo vijati = hnať, naháňať, obhaňať. V príbuzenstve bude lit. vejú, výti, pavýti = prenasledovať, doháňať, mučiť, avestínsky vayeiti = hnať, naháňať, prenasledovať, strašiť, hroziť. V prípade slova rusalka, najčastejšie sa stretneme s vysvetlením, že tu ide o staroslovanské slovo rousalija, ktoré nachádzame hlavne medzi východnými a južnými Slovanmi. V ruskom, bulharskom a v srbskom jazyku pôvodne predstavuje výpožičku z gréckeho jazyka. Str. gr. rousália = turíce, turíčny sviatok, alebo môže to predstavovať aj priamu výpožičku z latiny, rosalia, kde ako prvoradý význam máme „sviatok ruží“. Možné, ale asi nepravdepodobné. Ak v názve víla sa skrýva prenasledovanie, nahaňanie atď. tak podobne by to malo byť aj pri rusalke a tu sa hneď vynára slovo ruch, rušať a významy v príbuzných slovách medzi Germanmi. Viď Ruch.