30 novembra 2007

Kruh labužníkov 13

Beef (hovädzie) Wellington.
Aj tento recept môžeme pokladať za exotický. Okrem mena, nema nič spoločného s britským generálom a ministerským predsedom (1828 – 1830), ktorý bojoval proti Napoleonovi pri Waterloo, ale sa tu jedná o hlavné mesto Nového Zealandu (a na podiv, aj v tomto meste máme niekoľko slovenských rodín).
Suroviny: 1 kg. hovädzie filé (sviečkové); 125 g. masla; 125 g. húb; 1 cibuľa; 500 g. lístkového cesta ; 1 žĺtok; soľ, korenie...a trochu „mixed herbs“ ( V obchodoch ju bežne dostať (je to zmes : dehydrovaný petržlen, materina dúška, majorán...., ale tu úplne vyhovuje lyžička „Vegety“).
Pracovný postup: Asi 30 g. masla použi na „omastenie“ mäsa, ktoré potom vložíš do rúry, na asi 20 – 25 minút, kým mäso nedostane krásnu hnedú farbu – farbu pripečeného. Vyber ho a nechaj vychladnúť. Pokrájaj cibuľu (jemne) a pokrájaj huby. Na rajnicu daj ďalších 30 g. masla a pripraž, „rozpusť“ cibuľku a huby. Nechaj to vychladnúť. Ochladnuté mäso zase potri maslom a ochladnutú zeleninu polož na mäso. Polož mäso na lístkové cesto (niekoľko kôr – asi 3 mm. hrúbka) a zabaľ ho do tej kôry. Prelož to na plech (ťapšu), pekáč a vlož do rúry zohriatej na asi 220°C. Po 15 – 20. minútach zníž temperatúru na asi 200°C a nechaj to tam ešte nejakých 12 – 15 min. alebo kým kôra nedostane peknú hnedú farbu. Pridaj šálku „stocku“ (vývaru) a ďalej to peč v rúre (kým tá tekutina nezhustne). Vyber mäso a pokrájaj ho. Polej ho so zvyškom šťavy z pekáča a podávaj ho so zeleninou, ako uvarenou mrkvou, brokolicou... možno aj uvareným karfiolom.....
Seasoned Steak Wellington – „dozretý“ (marinovaný) rezeň Wellington.
Suroviny: 4 rezne (steak-y), kde sa môžeme rozhodnúť pre rezen zo sviečkovice, z krku...; Dve závinové kôry, ešte lepšie je lístkové cesto; trochu horčice; trochu paradajkového „chutney“; 2 lyžičky omrviniek; 1 menšia cibuľa; 1 lyžička „mixed herbs“ (nahradí to „Vegeta“); štipku oregano; 1 lyžica masla; soľ a korenie (podľa chuti); Jedno rozšľahané vajce.
Pracovný postup: Na pekáči rozpusť maslo a polož na to rezeň (steak), kým nezačervenie na oboch stranách.. Vyber ho a nechaj ho trochu schladnúť. Rozlož si kôru, ktorú si potrel s trochu horčice a „chutney“. S týmto potrieš aj rezeň, ktorý položíš na kôru. Na rezeň položíš trochu cibule, posypeš ho s trochu omrvinkamy a trochu „Vegetou“. Zabaľ ho. „Balík“ si potri s vyšľahaným vajíčkom, posypeš s trochu „Vegetou“ a vložíš do rúry na asi 20 – 25 minút. Podáva sa so zeleninou, ako kolieskami mrkvy, zucchiny (narezané po dĺžke), alebo aj mladou fazuľou... a pod.
......................................................varil J.Kulík

Jazyková príloha.

V tejto jazykovej prílohe sa budeme zamestnávať heslami prádlo a bielizeň. Prednedávnom sme sa v našej praxi stretli so spojením posteľné prádlo. Slovník slovenského jazyka však toto slovko nepozná. Je to slovko, ktoré patrí do zásoby českého spisovného jazyka a znamená to isté čo naše bielizeň. Na Slovensku sa prádlo často chybne používalo v nepozornej reči, keďže tam Slováci, skôr žijúci spoločne s Čechmi v Československu ovládali a aj teraz ovládajú češtinu. U nás sa do slovenčiny dostalo prostredníctvom slovenskej tlače a našich ľudí tam študujúcich alebo žijúcich. Ináč, za heslom bielizeň sa píše, že je to spodné šatstvo, posteľné povlaky a podobné, napríklad: mužská, dámska, posteľná bielizeň; prať bielizeň, prídavné meno je bielizňový. Teda v spisovnej slovenčine používajme slovko bielizeň, nie české prádlo. .......................................................jš

28 novembra 2007

Pavel Hajko

Pavel Hajko was born on 25th March 1952 in Kovačica where he's still living and creating... klik, viac o tom...

27 novembra 2007

Večné pravdy z večnej knihy.

Magna est veritas, et praevalet.
Pravda je veľká a najmocnejšia nadovšetko (ona zvíťazí).
III Ezdráš 4 : 41. // Apocryfy 4:35.

Dominus illumatio mea, quem timebo?
Hospodin je mojím svetlom a spásou, koho sa mám báť ?
Ž 27:1

Počiatok múdrosti je: Získavaj múdrosť a za celé svoje imanie získavaj rozumnosť!
Pr 4:7

Dobrá povesť z ďalekej krajiny je ako chladná voda prahnúcemu hrdlu.
Pr 25:25

Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj.
Kaz. 12:13

... a hovoril: Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské.
Mt 3:2

Hlas volajúceho na púšti: Pripravujte Pánovi cestu, vyrovnávajte Mu chodníky.
Mt 3:3

Nie samým chlebom bude človek žiť, ale každým slovom, ktoré vychádza z úst Božích.
Mt 4:4

Lebo kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce.
Mt 6:21

Proste a dostanete; hľadajte a najdete; klopte a bude vám otvorené.
Mt 7:7

Nebo a zem sa pominú, ale moje slová sa nikdy nepominú.
Mt 24:35

Sobota bola ustanovená pre človeka a nie človek pre sobotu.
Mk 2:27

Veď keby sa kráľovstvo rozdvojilo, to kráľovstvo nemôže obstáť; a keby sa dom rozdvojil proti sebe, ten dom nebude môcť obstáť.
Mk 3:24 – 25

Kráľovstvo Božie je medzi vami.
L 17:21

Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa.
J 14:6

Vstaň, choď do ulice, ktorá sa menuje Rovná...
Sk 9:11

Blahoslavenejšie je dávať, ako brať.
Sk 20:35

Vaše telo je chrámom Ducha Svätého.
K 6:19

Nemýľte sa! Boh sa nedá vysmievať! Čo človek rozsieva, to bude aj žať.
G 6:7

Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym; veď sme si navzájom údami.
Ef 4:25

Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky.
Žid 13:8

Viera bez skutkov je neužitočná.
Jk 2:20

Keď niekto hovorí: Milujem Boha, a nenávidí brata, je luhár, lebo kto nemiluje brata, ktorého videl, ako môže milovať Boha, ktorého nevidel ?
1J 4:20

Non nobis, Domine, non nobis; sed nomini tuo da gloriam.
Nie nám, ó Hospodine, nie nám, lež menu svojmu daj česť pre svoju milosť a vernosť !
Ž 115:1

..........................................JK

Jazyková príloha.

V jazykových témach a problémoch pokračujeme objasňovaním hesiel pohostinný a pohostinsky.
Veľmi často sa stáva, najmä v nepozornej reči, že sa tieto dve slovká neprávom významovo kryjú, napríklad: „Petrovské divadlo vystúpilo včera v Pivnici pohostinne" alebo „Petrovské divadlo vystúpilo včera v Pivnici pohostinsky.“
V Elektronickom slovníku slovenského jazyka Slex99 sa pod heslom pohostinný píše: rád, vďačne poskytujúci pohostenie, napríklad: pohostinná rodina, pohostinný národ. Ako vidno, v problémovej vete nejde o tento význam.
Pozrime sa, čo sa píše pod heslom pohostinsky v tomto istom slovníku. Po prvé: poskytujúci stravu, nápoje, napríklad: pohostinský podnik, po druhé: vykonávaný hosťami, napríklad: pohostinské vystúpenie, pohostinské predstavenie.
Teda slovko pohostinsky je správne použité v tomto význame v uvedenej vete – vykonávaný hosťami: „Petrovské divadlo vystúpilo včera v Pivnici pohostinsky."

......................................... J. Širka

26 novembra 2007

Grécko-rímsky panteón 5

Grécko – rímski bohovia.
Afrodita – Venuša. Básnici ospevovali jej dokonalé črty tela, dokonalú krásu jej úst, žiaru v jej očiach, jej krásny úsmev a krásu jej poprsia. Afrodita, pod menom Venuša bola asimilovaná do rímskej kultúry. Bola bohyňou starobylého Talianska. O jej pôvode sú aspoň dve teórie. Podľa Homera, Afrodita bola dcérou Zeusa a Dione, ale podľa Hesioda, vznikla priamo z morskej peny, ktorú oplodnil boh Uranus údom, ktorý mu odsekol boh Chronos a zahodil do mora. Tento pôvod bude pravdepodobnejší, lebo na túto verziu poukazuje aj meno „z peny“, či po grécky ι-Φρός. Plato nám však zanechal odkaz, že tu sa nejedná len o jednu Afroditu, ale dve. Jedna bola dcérou boha Uranusa, ktorá sa najskôr nazývala Urania a bdela nad čistou a vznešenou láskou, kým druhá Afrodita, dcéra Diony , skorej známa pod menom Pandemos, bdela nad obyčajnou, bežnou láskou. Afrodita, ako pekná žena, mala aj hodne milencov. Najskôr sa vydala za Hefaestusa, krívajúceho boha, ale mu nebola verná. Podviedla ho s bohom Aresom, z ktorej lásky sa narodil boh Eros, Anteros, Deimos a Fobos. Bola zamilovaná aj do Adonisa, do pastiera oviec zvaného Anchises, z ktorej lásky sa narodil slávny hrdina Aeneas. Mala aféru aj s bohom Hermesom, Dionysusom z ktorej lásky sa narodil Priapus. Afrodita však bola aj nesmierne žiarlivá a aj nemilosrdná. Dcéry Cynirasa naviedla na prostitúciu a na obyvateľov Lemnosa vrhla nesmierny smrad, lebo týto sa jej prestali klaňať. Z tohoto, manželia lokálnych žien sa rozutekali a kto náhodou zostal, toho ženy zavraždili, až konečne si tu založili úplne ženskú spoločnosť.
Apollo – Apolón, v Ríme mal aj meno Phoebus. V samom mene tohoto boha je skrytý význam žiary, svetla... nuž neraz sa ho identifikovalo so slnkom. Najvierihodnejší pôvod Apolóna je, že matkou bola Leto a otcom Zeus. Ináč, podľa písania Cicerona, v Ríme poznali až štyroch rozličných Apolónov. Jeden bol synom Jupitera a Latony, často sa ho nazývalo aj Phoebus, (Tu asi ide o „pravého“ Apolóna). Tento sa narodil v oblasti Delfi. Druhý bol synom boha Vulcana. Tretí bol synom Corybasa a narodil sa na ostrove Kréta, kde sa o právo nad týmto ostrovom dohadoval aj so samim Zeusom. Štvrtý sa narodil v Arkádii a poznali ho tam aj pod menom Nomion, lebo tamojším obyvateľom dal prvé zákony. Ako spomína Homer, keď sa Zeusova manželka dozvedela o tehotenstve Lety, toľko na ňu žiarlila, že ju prenasledovala po celom svete. Leto si však našla útočište na malom, biednom ostrovíku Asteria, kde sa jej konečne aj narodili deti. Najsamprv Artemis a potom Apolón. Preto, že tento boh prvé denné svetlo uzrel tu, celý ostrov sa odrazu akoby posypal zlatom a jeho obyvatelia zažili neslýchanú prosperitu. Tento ostrovík bol rovno v strede gréckeho mora a od vtedy ho začali nazývať Delos, jagajúci sa. Sväté labute sedemkrát obleteli ostrov, lebo toto bol práve siedmi deň nového mesiaca, až so sebou odniesli malého Apolóna. Ďaleko, až za miesto severných vetrov, ku Hyperboreanom. Apolón tu zotrval celý rok, po čom prechádza do oblasti Delfi. Apolón bol krásny, mladý, vysoký, pekných proporcií (Homer) a pod. Bol bohom večnej mladosti, ale nie aj nerozvažný. Proste pukal energiou, ale niekedy sa vedel aj rozhnevať a zúril. Bol vzorom a ochrancom mládencov. Mal dlhé, čierne, vlnisté vlasy, ktoré si nikdy nestrihal. Mládenci mu venúvali svoje vlasy, ktoré si v čase prechodu z detstva do dospelosti, po prvýraz symbolicky strihali. Svojho času bol zaľúbený aj do nymfy Dafne, čo zapríčinil Eros, avšak táto nymfa na jeho lásku neodpovedala, ale radšej odbehla do hôr, kde sa premenila vo vavrínový strom, ktorý je teraz zasvätený práve jemu. Ďalšou láskou mu bola nymfa Cyrene, s ktorou mal aj syna Aristeusa, ale toto neprekážalo, aby mal aj ďalšie zálety. S múzou Thaliou mal syna Korybantesa, s Urániou mal synov muzikantov, Linusa a Orfeusa, s Koronis mal syna Asclepiusa, ale túto lásku zavraždil, lebo sa vydala za Ischysa. Podobne prešiel aj s múzou Marpessa, ktorá mala radšej Idasa, ktorý bol obyčajným smrtelníkom. Tiež tu bola aj láska s Fthiou, s ktorou mal Dorosa, Laokodosa a Polypoetesa s Rhoeo mal Aniusa. Apolón sa zdráhal styku s ľuďmi a keď ku tomu aj prišlo, bolo to skorej z jeho samopašnosti a z tohoto sa ho považovalo za arogantného boha, avšak je zaznamenané, že pomohol argonautom. Aj sám Zeus si ho predvolal pred seba, pred zhromaždenie bohov a to nie raz, lež dvakrát, aby sa ospravedlnil. Pri prvom takomto stretnutí, kde účasť brali aj Hera, Poseidon a Aténa, Apolón sa pokúsil podviesť Zeusa, za čo dostal trest slúžiť u trójskeho kráľa Laomedona, kde budoval mestské hradby, vlastne pomáhal tu Poseidonovi a zároveň i pásol stáda na hore Ida. Trójsky kráľ však odmietol zaplatiť mu za služby, nuž Apolón na mesto a celú krajinu uvrhol strašnú nemoc. Druhýkrát bol predvolaný pred Zeusa v čase, kedy Zeus hromom zabil jeho syna Asclepiusa, z čoho, v hneve, Apolón pobil Cyklopov. Za toto ho bohovia Olympu vyslali za pastiera ku kráľovi krajiny Thessálsko, Admetusovi. Tu ho pekne prijali a údajne aj priniesol prosperitu celej krajine. Apolón bol dobrým hudobníkom a preto sa aj stal bohom umenia, vlastne on je ten, čo vymyslel umenia, ako hudbu, poeziu, retoriku, rečníctvo, ba aj medicínu, či liečbu, ako tela, tak aj duše, podobne ako jeho syn Asklepius a ľud sa v čase vážnej nemoce obracal práve na neho. Vedel aj to, koľko je zrniek piesku na svete, ba vedel aj veľkosť zeme. Neraz sa chybne myslí, že on vymyslel aj inštrument Lýru. Nie. To mu dal boh Merkúr. Od Zeusa dostal aj dar poznania budúcnosti a zároveň bol aj jediným bohom, ktorého predpovede, veštby a proroctvá sa uctievali po celom svete. Apolón hovoril aj v Delfách, kde je zaznamenané, že Pythia každé svoje proroctvo začínala so slovami: „Ja...“ a vyslovila meno boha Apolóna a potom hovorila jeho slovami. Celé Grécko chodilo na toto miesto, ktoré bolo jedinečné. Tu si mohol dostať radu ako sa riadiť v osobnom živote, smernice akú politiku má krajina sledovať, ba aj smernice týkajúce sa náboženského života. Apolón bol veľmi významným bohom antickej doby. To bol on, ktorý sľuboval spásu a večný život. Na jeho podnet sa začína aj pythagorizmus. On vládol nad ostrovom požehnania a raja. V Ríme, ako prvý chrám zasvätený Apolónovi, spomína sa chrám vo flamínskych hájoch, ktorý vystavali po jednej veľkej epidémii a nazvali si ho Apollo Medicus. Aj sám rímsky imperátor Augustus zvolil si práve tohoto boha, ako svojho ochrancu a tvrdil, že je jeho priamim potomkom. Svoje vojnové víťazstvo pri Actiume pripisoval Apolónovi a preto tu aj vystaval chrám zasvätený práve jemu. Jeho obrovskú sochu bolo vidieť ďaleko z mora a preto si ho ctili aj námorníci, lebo im bol nejakým majákom. Tu, na tomto mieste ani sa nedá pospomínať všetky jeho skutky a vplyvy. To si vyžaduje dlhoročné štúdium, lebo jeho chrámy boli nie len v Grécku, ale aj v Egypte a Taliansku. Bol to silný boh. Po Zeusovi asi najsilnejší. Ak si predstavíme Zeusa ako nejakého prezidenta, tak Apolón zastupoval mnoho ministerstiev. Bol ministrom telekomunikácií, zahraničia, financií, zdravotníctva, umenia, ba aj stavebníctva atď. atď. Všetko to aj vplývalo na skutok, že mal aj rad priezvísk, ako: Thoebus, Delius, Cynthius, Paean, Delphicus, Nomius, Lycius, Clarius, Ismenius, Vulturis, Smitheus atď. atď. významy ktorých vidieť rovno z ich znenia. Na jeho česť, ľud celého sveta mu staval sochy a dnes, ako najkrajšie, najvýznamnejšie, pokladajú sa : socha vo Vatikáne, vo Florecii, v rímskej galérii Giustiniani paláca atď. Kto sa mieni venovať študovaniu Apolóna, odporúčame materiály od Ovidiusa, Hómera, Virgila, Horatiusa, Luciána, Plutarcha, koncízne dielo „Classical Dictionary“ od John Lampriére, „The Wordsworth Dictionary of Mythology“ od Ferdinada Comte atď.
Ares / Araeus/ Mars. Na Olympe hurhaj. Hera sa porodila, ale dieťa nema otca. Zeus tvrdí, že on veru už dávno nebol doma a najmenej v tom čase, keď Hera otehotnela. On si obchádzal jeho nymfy, múzy, smrtelnice atď. takže to dieťa určite nebude jeho. Ostatní bohovia buď poslušne mlčali, alebo sa vyhovárali, že oni do jej spálne ani nevkročili. To, čo obyčajní smrtelníci rozchyrujú, je len klam. Všetci a to do jedného vedeli, že tam boli. Hera sa zase bránila, že vraj „Pre Zeusa, dovoľte, ale ja, aby som si také niečo dovolila? To veru nie. Nepoznáte ma. Toto dieťa sa narodilo bez mužského pričinenia sa. Určite bude z Ducha svätého. Múdre riešenie. Ovca celá a vlk sýty. Ares (Mars) sa začal bez mužského pričinenia sa. Uši nemlúvňaťa zachytili všetkú túto zvadu, takže nie div, že sa z neho stal neskorší boh vojny. Vyrastal bôžik na boha a stal sa z neho jeden z najvýznamnejších dvanástich bohov. Bol vynikajúci bojovník, silný chlap, ale aj trochu nedbanlivý. Nadbal o zaujmi tých, na čijej strane bol. Počas najzúrivejšieho boja neraz menil stranu. Mal vrtošivú povahu a bojoval len k vôli boju, zabíjaniu masakrovaniu a preto bohovia Olympu ho nemali v láske. Ako píše Homer, tento vyrastený boh bol skoro ako obor. Na sebe mal bronzový pancier, lesklú prilbu s dlhým ozdobným perom a v rukách mal kópiu a kožený štít. Bol silák a nebolo mu žiadnou námahou čistiť si cestu. Odhadzoval vojakov, prehadzoval bojové vozy, ba rozbíjal ako mestské brány, tak aj hradby. Bojovým pokrikom mu bolo „alalé, alalá“, čím naháňal strach nepriateľovi. # Ako boh vojny, žil dlhú dobu. Ešte aj v stredoveku, v kresťanskej Európe, pomáhal. Jeho hlavou (baran) prebíjal brány a hradby opevnení. Ares / Mars bol proste bohom vojny, ale nie aj víťazstva. Bol antipólom Atény, bohyne zdržanlivosti, nuž aj ona niekedy musela zakročiť. Odzbrojila ho, aby nešiel do bitiek, ktoré sa ho netýkali. Raz mala s nim aj priamu zrážku, či priamejšie, vyzbrojila Diomedesa, aby ho naučil poriadku, ba raz aj sama hodila do neho kameňom, tak prudko, že ho to zvalilo. Ó, dobre on poznal aj vojnové porážky. Raz ho prepadli synovia Poseidona, Aloeides, Otus a Efialtes. Bol aj vrhnutý do reťaze a uzavretý do bronzovej fľaše. Celých 13 mesiacov si tam odsedel. Aj Herkules a to nie len raz, ale niekoľkoráz ho porazil, ba aj úplne odzbrojil. (Homer, Hesiod) Na bojisku sa pral do úplnej vyčerpanosti, takže neraz tam aj zostal ležať. Celý krvavý, v ranách, nuž vojaci si mysleli, že aj umrel, ale vždy tu zakročil sám Zeus. Boh je nesmrtelný. Vzal ho na Olymp a tu mu ošetril rany (Iliáda) Takáto jeho brutálna mužskosť nezostala nepovšimnutá medzi bohyňami. Sama Afrodita sa do neho zaľúbila, ale lásku musela držať v najväčšom tajomstve. Nikto si nie je istý, ale vypadá, že Eros a Priapus sa zrodili z tejto tajnej lásky. Aký bol ukrutný v boji, taký bol aj ku ženám. Znásilnil Astyochu a z tohoto sa vraj narodili Askalafus a Ialmenus. Znásilnil aj Pyrene, z čoho sa narodil Diomedes Thrácijský, Cycnus a Lycaon. Chryse mu narodila Phlegyasa, Astynoma Calydona, Althea a Meleagera. Periboea Tydeusa, Protogencia narodila Oxylusa, Harpina Oenomausa atď. Tých detí bolo hodne. Thrácia vraj bola krajinou kde sa narodil a tento bojový ľud, nesmierne krutý v každej bitke si ho veľmi zbožňoval a staval mu chrámy. Z Thrácie prešiel do Théby, Atén a Sparty. Tu sa mal vynikajúce. Keď sa išlo do boja, pred armádou pochodovali aj dvaja kňazi. Zapálenou fakľou dávali znamenie začiatku pračky. V Ríme sa kult Aresa stotožnil s kultom boha Marsa, jedného z najstarších božstiev v tomto kraji. Tu sa o jeho blahobyt staralo bratstvo najváženejších kňazov, Salianov (Salii Palatiini). Starali sa o 12 zúbkami obrnených štítov, za ktoré sa tvrdilo, že padli rovno z neba. V čase primeraných festivalov, týto kňazi aj tančili bojové tance. Pravda, jednotlivci v Ríme tvrdili, že Mars bol otcom Romulusa, zakladateľa Rímu a pomáhal im stať sa najväčšou ríšou na svete. Tieto (falošné) hlasy roznášali hlavne vojaci z nižších spoločenských tried. Tí, ktorí si nemohli svoj rodokmeň odvádzať priamo od Aeneasa.
Artemis / Diana. Večne mladá a veľmi šikovná, Artemis sa vyrovnala hociktorému mužovi. Jej jedinou zábavou a pôžitkom bola poľovačka. Dcéra Zeusa a Leto. Zeusova manželka podľa zákona, Hera, strašne ju nenávidela a žiarlila na ňu. Ako prvonarodená, pomáhala si matke pri pôrode, takže s bratom Apolónom mala veľmi dobré vzťahy. Bola to štíhla vysoká bohyňa, krásnych čŕt, a hlavu jej krášlili vlnisté vlasy zlatej farby. Bola na seba pyšná, hrdila sa svojou krásou a preto si aj veľmi dbala o svoje panenstvo. Pri love používala luk a strelu, čo jej vyrobili Hefestus a Cyklopovia. Boh Pan jej daroval psov rýchlejších od vetra, ktorí mohli na zem zhodiť aj leva. Obyčajne sa zdržiavala v horách a hustých lesoch, kde poľovala hlavne na jeleňov, ale neraz odstrelila aj leva, alebo leoparda. Áno, v tom čase tu žili aj také šelmy. Bola aj dobrá bojovníčka a keď sa jej brat Apolón vydal likvidovať hada Pythoma, sprevádzala ho. Zúčastnila sa aj masakry detí v Niobe, lebo týto urazili jej matku. Vlastne kto koľvek ju urazil, ten sa dožil strašnej odplaty. Napr. Otusa, giganta, sama zastrelila. Oriona uštipla škorpia, čo mu ona poslala. Acteon ju náhodou videl nahú pri kúpaní sa v rieke Pertenius, nuž premenila ho na jeleňa, ba zastrelila aj Bufagusa. Bola ochrankyňou poctivosti a skromnosti a hlavne trestala ľúbostné nevery, znásilnenia nýmf, ako napr. čo sa stalo s z nymfou Opis a Chromia. Zabila aj tyrana Tartarusa, lebo tento zneužíval svoju moc a znásilňoval panny skorej ich sobáša. Strašne nenávidela aj také panny, ktoré podľahli láske a dali sa zneuctiť. To okúsila Callista, lebo sa dovolila zviesť Zeusovi. Premenila ju v medveďa. Požadovala aj, aby jej kňažka Comaetho a jej milenec Melanippus boli obetovaní. Najmä sa starala o dievčence, ktoré ešte nepodľahli Afrodite. Oni slúžili v jej chráme. Ak sa rozhodli pre vydaj, pred jej oltár priniesli svedectvá svojho panenstva, ostrihané vlasy, rôzne hračky a bábiky a potom mohli zanechať jej chrám. Ináč jej kňažky boli veselé dievčatá. Najradšej tančili rovno pred jej chrámom, ale neraz sa vybrali aj do lesa, kde tiež spievali a tančili. Zároveň bola aj ochrankyňou žien pri pôrode a ochrankyňou novorodeniatok. Jej kult bol prenesený do Rímu, kde sa z nej stáva Diana. Tu už bola veľmi krutá. Kto sa chcel stať hlavným kňazom v jej chráme pri jazere Nemi, ten skorej nástupu na tento post, musel zavraždiť súčasného kňaza. Povrávalo sa, že Artemis v tomto chráme dala aj útočište Hippolytusovi, synovi Theseusa, po jeho smrti a z mŕtvych vstania. V Ríme bolo až niekoľko jej chrámov. V jednom z nich, na vicus Patricius, chod mužom bol zakázaný. Raz vraj tu, v samom chráme, niekto sa pokúsil o znásilnenie devy, nuž toho muža dala psom, aby ho roztrhali, avšak jej najvýznamnejší chrám vystaval Servius Tullius (578 – 534 p.n.l.). Tu sa poriadali festivaly na jej počesť, hlavne pre ženy a otrokov. Asimilácia Diana/ Artemis bola ukončená vtedy, keď jej imperátor Augustus určil miesto v Panteóne, hneď vedľa brata Apolóna. Od vtedy sa z nej stala Diana Victrix – Diana víťaziaca. Horacius jej vyspieval rad básní. V nich sa Diana symbolizuje mesiacom a jej brat Apolón, slnkom. Dve nebeské telesá ktoré určujú život. Narodenie a smrť.
Aesculapius / Asclepius. Asclepius bol synom Apolóna. Matka mu bola Coronis, dcéra Phlegyasa, kráľa Thessálie. Jeho matku zabila sama Artemis, lebo sa stala nevernou svojmu milencovi. Oklamala ho so smrtelníkom Ischys, synom Elatusa. V tom čase sa ešte nepochovávalo, ale mŕtvi sa spaľovali, nuž aj túto nešťastnicu položili na hranicu (pýr), ale v momente keď jej telo začalo horieť, Apolón zbadal, že jej a jeho syn na matkiných prsiach je živý a vytrhol ho z jej náručia a ohňa. Dal ho Centaurovi Chironovi, aby ho vychovával. Tento si úlohu plnil a chlapca naučil mnohým veciam. Tu sa Asclepius naučil umeniu zaklínania, veštby, príprave ľúbostných nápojov, príprave rozličných liekov a hlavne lekárskemu a ránhojičskému remeslu. Keď Aténa videla, že sa chlapec snaží, obdarovala ho aj čarodejným liekom, nápojom vyťaženým z krvy Gorgonov. Ak sa krv vybrala z ľavej strany tejto obludy, bol to nesmierny jed, ale ak sa vybrala z pravej, bol to čarodejný liek. Po jeho použití, aj mŕtvy vstávali. Jeho lista takéhoto liečenia je veľmi dlhá. Takto zo smrti ku životu priviedol Capanensa, syna Hipponousa, orátora Lycurgursa, Glaucosa, syna Minosa, Hippolytusa, syna Theseusa, Thyndarusa zo Sparty, avšak boh Pluto bol žiarlivý na jeho úspechy, lebo aj obyčajní smrtelníci sa teraz stávali nesmrtelnými, ako bohovia, čím sa naruší svetový poriadok a naliehal na Zeusa, aby ho usmrtil. Dal sa nadať a zabil ho hromovým bleskom. Toto náramne rozzúrilo Apolóna, ktorý teraz z pomsty, pobil Cyklopov, lebo oni vyrobili tú Zeusovu strelu. Po smrti, Asclepsiusovi sa dostalo božskej slávy. Na jeho počesť sa vystavali chrámy v Epidauruse, Pergamuse, v Aténach, Smyrne, v Cyrene, na Kréte, ba aj v samom Ríme. Túto stavbu v Ríme ovplyvnil hlavne fakt, že v roku 462 p.n.l. nad Rím sa zniesla strašná epidémia, ale za pomoci lekárov, vychrámali sa z toho. Rozhodli sa vystavať chrám aj pre boha lekárov, ktorý v ich predstavách do Rímu prišiel v podobe hada. Schovával sa v trstine na brehoch Tibra. Prinášali mu rad obetí. Najčastejšie to boli kozy, ovce, prasce, ale aj býkovia, no najradšej mal v obľube jemu zasvätené zvieratá. hada a kohúta. V chráme v Epidauruse bola jeho socha, zo zlata a slonoviny, kde Asclepius je znázornený ako bradatý starec, s papekom v ruke, okolo ktorého je obvinutý had a neďaleko je kohút, symbol ostražitosti. Po smrti Asclepius nezmizol, ani nevošiel do Hadesa, ale stal sa bohom. Aj dnes je ešte na oblohe, v podobe súhviezdia serpent (had). Svojho času Epidaurius sa stal centrom kulta liečby a ľud sem dochádzal z celého sveta. Systém, spôsob liečby bol veľmi prísny. S jeho odchodom umenie liečby nezaniklo. V rade miest sa otvárali jeho školy. Najznámejšia bola na ostrove Kos, kde z jeho nasledovníkov najlepšie poznáme slávneho Hippocratesa. Ako ešte mladý ránhojič, Asclepius bol aj členom posádky slávnych Argonautov, ktorí cez Tróju, odplávali až do Čierného mora, kde hľadali zlaté runo. Po návrate, Asclepius sa oženil s Epionou a tu zostalo slávne potomstvo. Dvaja synovia, slávni lekári, Machaon a Podalirius, ako aj štyri dcéry, z ktorých je najznámejšia Hygiena, bohyňa zdravia. Nie je možné presne určiť kedy umrel, ale predpokladá sa, že to bolo nezadlho po ukončení trójskej vojny. # Bližšie informácie o tomto lekárovi najsť v spisoch u Homera, Ovidiusa, Serviusa, Plata, Luciana a iných antických autorov.
Aténa / Athéna / Minerva. Bohyňa múdrosti a zručnosti. Žiariaca v jej bronzovom pancieri, Aténa, podobne ako aj mesto ktoré bolo pod jej ochranou, v sebe zlučuje lásku k umeniu a múdrosti. Metis, bohyňa ktorá múdrosťou presahovala mnohých bohov a smrtelníkov otehotnela. Otcom budúceho novorodeniatka bol nikto iný, ako sám Zeus, lenže Zeusa varovali, že ak Metis narodí dievča, po nej príde chlapec a tento zvrhne Zeusa z trónu na Olympe. Zeus dostal strach a prehltol budúcu matku. Keď nastal deň narodenia dieťaťa, Zeus požiadal Hepaestusa, aby mu rozbil hlavu. Z jeho mozgu odrazu vyskočila Aténa, v plnom obrnení, s vojnovým revom, ktorý bolo počuť ako v nebi, tak aj na zemi. Narodila sa rovnako silná a rozumná, ako bol sám Zeus. (Hesiod, Theogonia) Aténu nazývali Parthenos, čo znamená Panna, ale aj tu, ako panna, Aténa nebola takou, aké boli iné panny, bohyne. Nebála sa mužov a občas aj žila v ich spoločnosti a vždy sa stavala na ich ochranu a to aj pred inými bohmi z Olympu. Vždy hovorila, že vo všetkých záležitostiach moje srdce je s mužmi, vyjmúc manželstva. Postavila sa na ochranu Agamemnona v spore s Clytemnestrou týkajuceho sa záležitosti s Orestesom, ktorý zabil vlastnú matku, aby pomstil smrť otca. Lista jej zásahov je dlhá. Bola na pomoci Odyseovi, Herkulesovi, Diomedesovi, Achilesovi a aj Menelausovi atď. Odyseusa sprevádzala pri všetkých jeho cestách, túlaniach sa, kde neraz na seba prevzala aj podobu smrtelnice, len aby ho uchránila od nebezpečia. Proste bola to bohyňa rôznych vlastností. Bola silná bojovníčka a v boji s gigantami brala aj priamu účasť. Ona porazila Enceladusa a Pallasa, z kože ktorého si dala vyrobiť aj štít. Pri obliehaní Tróje bola na strane Grékov, lebo trójsky princ Paris ju pripravil o prvú cenu vo výbere krásky. Ares (Mars) bol jej zaťatým nepriateľom, lebo ukrutne nenávidela tohoto boha pre jeho krvilačnosť a brutalitu. Legendy hovoria jedno, ale skutočnosť jej pôvodu je asi trochu iná. Spoliehajúc sa na grécky jazyk, nedá sa vysvetliť etymológia jej mena. Asi nebude indoeurópskeho pôvodu, ale semítskeho. Súčasné mesto Atény v Attike sa vraj založilo v roku 1556 p.n.l. Založil ho Cecrops, ako egyptskú kolóniu a pôvodné meno jej bolo Cecropia a ku premenovaniu na Atény dochádza neskoršie. Prvým kráľom tohoto nového mesta, samozrejmé, stal sa Cecrops (panoval tu celých 50 rokov) a on je vlastne aj osobou, čo do Grécka priniesla kult egyptskej Atény. Legendy pokračujú: Keď si bohovia rozdelili svet, každému sa ušiel kúsok a samozrejmé aj veriacich. Problémom bola Cecropia (Atény). O jej priazeň sa uchádzal Poseidon a Aténa. Boh morí, aby si získal priazeň obyvateľov Cecropii, prišiel na miesto prvý a svojou rukou urobil prameň čerstvej vody, rovno pod Akropolou. Bohyňa Aténa sa rozhodla, že tu, zo svätého kameňa vyrastie olivový strom. Hádali sa Poseidon s Aténou, kto urobil múdrejšie, hádali sa obyvatelia Cecropsu, až sa aj sám Zeus musel zamiešať a rozhodnúť. Vyhrala to Aténa. Začal sa kľudnejší život. Vystriedalo sa tu až 17 kráľov. Posledný bol Codrus, ktorý zahynul v roku 1091. p.n.l. Po ňom mestom, krajinou spravovala rada, volení správcovia... až tu došlo aj ku všeobecnému neporiadku, anarchii a pod. Všetko smerovalo k tomu, že práve tu príde ku zrodu demokracie a aj sa konečne zrodila, ba čo viacej, odolala aj nátlaku Peržanov, ba neskoršie sa prešírila aj do sveta. Doba civilzácie, akú dnes poznáme, začína, či svoje korienky začala púšťať v Aténach. Čo ďalej zvestujú legendy? Tak, Erichthonius bol Aténou posvojeným chlapcom. Keď boha-kováča Hephaestusa zanechala, odhodila Afrodita, tento všemožne naliehal na Aténu, ale ona mu odolávala a vytrhla sa z jeho objatia. Jeho seme však zostalo na jej bedre, čo ona strhla a posadila ho do zeme. Z tohoto sa narodil Erichtonius, syn Hephaestusa a matky zeme. Aténa si ho vzala pod ochranu. Po čase z neho sa stal kráľ mesta. Pamätal sa, kto mu pomohol a preto v meste uvádza kult Atény. Ako v čase mieru, tak aj v čase vojny, Aténa vždy odporúčala zdržanlivosť. Napomínala mužov, aby sa zdržiavali výbušnosti citov, ale radšej sa chovali podľa zákonitostí prírody, aby ju spoznávali a podmaňovali si ju. Aténa podnecovala poznanie, usmerňovala ľudí na pravú cestičku poznania, ku vede. Ba nie že učila len mužov, ale aj Pandoru naučila umeniu pradenia a tkáčstvu. Bola na pomoci kováčom, učila krotiť kone a vraj vymyslela aj bojový voz. Naučila ľudí stolárskemu remeslu, ukázala im, ako stavať lode, ba aj sama vyšla na vrch Pelion, aby zosekla potrebné stromy na stavbu lode „Argo“. Týmto chcela ukázať mužom, že nie sila, ale rozum, veda je základom dobrého tesára. Rimania mali svoju Minervu, ktorú si „importovali“ z krajiny Etrurkov a preto ju aj nazývali „Minerva captiva“. Klaňali sa jej hlavne majstri, ba mala aj svoj sviato, festival, 19. marca. Do tejto Minervy sa vtelila grécka Aténa so všetkými svojimi vlastnosťami. Ba aj sám vznik, zrod Minervy je paralelný, ale s výnimkou, že nevyšla z hlavy Zeusa, ale jeho ekvivalenta v Ríme, boha Jupitera. Ináč legenda je rovnaká, s odchylkami, že Minerva teraz vládla v Ríme a tu robila divy, učila a pod. Starí autori nám zanechali podrobný opis jej účinkovania.

25 novembra 2007

Etymológia - K

Kačara: V Slovníku slov. jazyka nejestvuje. Aj u nás sa už považuje za zastaralé, avšak svojho času, v rokoch domáceho spracovávania hrozna, vína, pod týmto sa chápalo predpivničnú miestnosť, priestor kam sa dovážalo svieže hrozno a kde sa ho lisovalo, stákala šťava a kde sa vlastne aj konala prvá fáza fermentovania. Tesne súvisí so slovom káka, ba v sanskrite ho najdeme pod kaccara = špina, nečistota, hnus, blato, zablatené a pod. Odtialto potom vyšlo aj ďalšie sans. kaciro = pozostatky po zelenine, ovocí, odpad, ba konečne i „kakance“.
Kačica, kača, kačka: Druh vodného vtáka chovaného aj ako domáca hydina. Zaujímavé slovo z hľadiska, že sa vyskytuje len v západnom krídle Slovanov (slovenský, český, poľský a dolnolužický). Inde máme patka, kuropatka. Boli jazykovedci, čo sa ho pokúšali vysvetliť, ale sa im to nepodarilo. Krutili sa v kruhu a podobne, ako pri slove mačka, uzhodli sa, že tu najskôr ide o aplikovanie ženského mena Katarína (na vých. Slovensku, ako skratka jestvuje Kača.) Nuž, kača, kačica, kačka nebude odvodené z mena Katarína. Toto meno sme dostali len s nástupom kresťanstva, relatívne nedávno a kačicu poznáme od nepamäti. Ak by toto predsa len vychádzalo z Kataríny, našli by sme si v jazyku aj pozostatky na skorejší termín, napr. patku, kuropatku, ale ho tu nieto, z čoho môžeme predpokladať, že ani nikdy nebolo. Ak sa uspokojíme, že tu ide o onomatopeický pôvod, volanie na kačky kač, kač, tak sme na opačnom konci. Toto akože citoslovko vzniklo z mena vtáka a nie opačne. Kam teda nakuknúť? Ako riešiť záhadu? Jednoducho. Musíme si na pomoc pozvať sanskrit, indické jazyky, ba aj tochársky. V sanskrite sa často stretávame so slovom kacca v zmysle blata, bahna, nečistoty (u nás má súvis s kaluž(a)), ale význam sa posúva aj na zvieratá žijúce na brehoch bariny, močiara, ako napr. korytnačka, ryba, ba postupne sa to posúva na každé zviera vedľa, na brehu, alebo priamo na vode močiara. Každú živú bytosť, vyjmúc človeka. V tomto význame nachádzame slová kacca, kicca, khacca, či v následných jazykoch aj hindu kaććh, bengálske kica, kicar atď. ba aj tochárske kaccap. Kačica žije na, alebo vedľa močiara a najradšej sa prple v blate, špine. Najde každú barku, každú kaluž. Že v názve kačice nejde o zvukomalebné slovo, nasvedčuje aj hindu kać-kać s významom debaty, trepania hubou, zvady, dohadovania sa, ľapkania atď. Tu došlo ku aplikovaniu slova kacca v zmysle špiny, nečistoty, odpľúvania špiny spod zubov, vytláčania a pod.
Kaja: Cement. V SSJ nie je. V srbch. tiež nie je, takže tu najskôr ide o priamu výpožičku z tureckého kaya = kameň, skala.
Káka: Druh hustého a vysokého vodného porastu v podobe vysokej tvrdej trávy, hlavne pri brehoch barín. V Slovníku slov. jazyka nejestvuje, kým u nás je frekventované. Všetky bariny, močariská, brehy kanálov atď. boli zarastené trstinou, rákosím, sitínim a kákou. V sanskrite pod slovom káksa najdeme, že sa tu jedná o nižší porast, , trávu, trstinu, trávový porast vyskytujúci sa hlavne na vlažných, barinatých miestach, druh „tvrdej“ trávy a pod. Káka, či sans. káksa stojí tesne vedľa nášho slova kačica, kačara (vlhké miesto vo vinnárňach, miesto kde sa lisovalo hrozno, lisovňa), či sans. kacca = blato, bahno, zviera žijúce pri vode a pod.
Kalajs, kalajz: Smalt. Kalajsový riad = smaltované kuchynské náčinie. V SSJ nie je. Možné je, že to máme cestou srbch. slengového kalajsano = smaltované, alebo tureckého kalayli = pocínované. Podobu slova najdeme aj v súčasnom peržskom, ako qal`i = pocínované, pretiahnuté cínom (hlavne kuchynské náčinie). Peržský qal`i = cín (názov vychádza z mena bane, kde sa doloval). Všetko sa zvádza do arabského qal`at, qal`a = kaštieľ, zámok, pevnosť (zvlášť taká, čo je postavená na samom vŕšku kopca), odkiaľ meno dostala slávna cínová baňa. Qala`i alamut , alebo aluh – amut = „orlie hniezdo“, čoje aj názov pevnosti Alamut, ktorá sa nachádza medzi Kazwinom a Ghilanom, qala`i bi-dar (kaštieľ bez brány) je názov pevnosti v oblasti Širáz.
Kalap: v ľudovej reči na Dolnej zemi má význam klobúka, širáka.V Slovníku ho nieto. Po maďarský kalap = klobúk, odkiaľ sa slovo dostalo aj ku nám, avšak aj tu ide o indoeurópske slovo, ktoré v podobe kulah najdeme v peržskom jazyku, kým v hindu je to kulah, kalah = čiapka, klobúk, odkiaľ cez hybrídny budistický sanskrit (kalapaka = čiapka, klobúk) preniklo do tochárskeho v podobe kalapak a význam sa posunul na ornament, sektový znak čo si maľovali na čelo.
Kanál: Umele pripravený potok, járok, garád, na dovod – odvod povrchovej vody. Všetky etymologické slovníky sa zhodujú, že to máme z latiny, kde canalis = kanál, ciev, trubica, rúra, či z toho odvodené aj canna = trstina. Príbuzné je ku sanskritovému khalla = kanál, garád, potok.
Kandrma: Hradská, kamenná cesta. Typické naše dolnozemské slovo, ktoré Slovník slov. jazyka nepozná. Vlastne tu ide o zložené slovo. V prvej časti máme kan ( -m- sa pozmenilo v –n- , a zrejmé tu ide o slovo kameň). V druhej časti máme –drma, čo môže predstavovať ako výpožičku zo srbh. drum = kamenná cesta, ale ešte skorej môžeme uváziť pôvodné grécke drómos / δρόμος = dráha, cesta (využité je aj v medzinárodnom slove aerodrom). Kandrmu sme si možno prebrali zo srbh. jazyka, lebo aj tam je, ale len ako slengové slovo.
Kantár: Časť konského postroja na hlavu (ešte nie ohlavok). Vyskytuje sa aj v českom, ruskom, ukr. srbh. poľskom... jazyku, ba údajne vraj v 18.st. sa slovo presunulo aj na západ, takže v nemčine sa zjavuje, ako Kandare. Po tento bod môžeme súhlasiť s našími etymológmi, ale ďalej vonkoncom nie, lebo ich vysvetlenia sú úplne nesprávne. V.Machek je mienky, že všetko je „nepochybne“ z maď. kantár a toto zase z tureckého jazyka. V ruskom et. slovníku (Max von Vasmer) najdeme vysvetlenie, že slovo je arabsko-turecké, ale východiskom mu je grécke kentenárion / κεντηνάριον, ktoré už súvisí s lat. centenarium. Úplný prestrel. Keď Arabi začali svoju expanziu islamu na východ, medzi Kurdov, do Perzie, Afganistánu, Indie... do strednej Ázie... stretli sa tu, ako s novou technológiou, tak aj jazykom Indoeurópanov a oberučky si to preberali. Z Indie si priviezli číslice, ktoré teraz nazývame arabskými a okrem iného do tohto koša importov, môžeme zaradiť aj slovo kantár. Najskôr to majú z hindu jazyka, kde kantha = zlatý náhrdelník. Ináč aj toto slovo siaha do sanskritu, kde máme kanthá = krk, hrdlo. Z tohoto potom vyšlo kanthaka = náhrdelník, obruč okolo krku a i kantha = kantár, „náhrdelník“ na koňa. Teda, ak kantár máme cestou maďarského, tureckého, arabského atď. jazyka, nič nemení na fakte, že tu ide o indoeurópske slovo s prvoradým významom krk, hrdlo.
Kapusta: Jedna zo základných zelenín v naších chotároch. Používajú sa listy kapusty, ale najmä jej „hlava“. Slováci poznajú aspoň sto spôsobov na pripravenie jedla z kapusty. Je tu sladká, kyslá, varená, smažená, pečená, dusená.... bola hlavným zdrojom C vitamínu v zimných mesiacoch, avšak vysvetliť toto slovo, predstavuje hlavolam. Nikomu sa to nepodarilo. V českom et. slovníku (Machek) najdeme: dnes sa pod týmto chápe zelenina známa pod bot. menom Brassica oleracea, variant sabauda. (Macquarie slovník tu udáva variant capitata.) Ako český, tak aj ruský a ukrajinský et slovník podávajú rovnaké vysvetlenie, že slovo kapusta sme dostali najskôr cestou kontaminovaného stredolat. compos(i)ta, tal. composta = zmes, kompozit, kompót, vec naložená. Tento predpoklad vraj podporuje aj Grimmov zákon. (?) Je tu ešte zopár hypotéz, ale všetko sa otáča okolo lat. composita. Ak sa ale podívame na angličtinu, kde cabbage (kebidž) = kapusta, dostávame sa na inú koľaj. Pravlasťou kapusty je chladnejšie morské pobrežie Anglicka a západnej Európy. Z týchto krajov sa rozšírila po celom svete. Tá, ktorú my používame, tvrdé hlávky, vhodná je na kvasenie, neskoro dozrievajúci druh, rozšírila sa z Dánska. Anglícke cabbage sa vyvinulo zo starofr. caboche = hlava, ktorá si toto slovo importovala z Portugálska, kde je caboso = hlava, klobúk a východiskom tohoto je lat. caput = hlava. (Toto vysvetlenie sa mi najviacej pozdáva a podporuje ho aj Encyklopédia Britanica, Macqurie slovník a oxfordov et. slovník, kde „pre istotu“ stojí aj poznámka: neznámi prameň. V peržskom jazyku tiež najdeme príbuzenstvo. Tam je kalla = kalap, hlava, kapusta a kabu = hlávka šalátu. Vypadá teda, že názov kapusta sa najskôr vyvinul na podklade germanského kop = hlava, staroang. copp, nem. kopf, alebo lat. cappa, caput = hlava.
Kapút: Zlomené, pokazené, nedobré, zlé, skazené, vydrané atď. atď. Pozná ho skoro každý indoeurópsky jazyk, ale jeho etymológia zostávala „hmlistá“. V Slovníku ho nieto. Nem. kaputt = zlámané, zničené, „vyľahlo“ a pod. Vo francúzskom jaz. capot = prevrhnutá, prevrátená (loď). Vysvetlenie si najdeme v sanskrite a v hindu, kde ka = predpona na vyjadrenie negativity, zlého a v spojení s putrá-, putr- = syn, vzniká ka-put = zlý, nepodarený syn, širšie aj zlý človek, zbabelec, nepodareník.
Kartúnka a bekeška: Názov sukní (krojovaných, „sedliackych“), kde ako východisko máme Khartoum, meno hlavného mesta Sudánu, kde svojho času Angličania mali svoje tkalcovne a tu vyrábali lacnú látku z bavlny, tamojšej významnej suroviny. Je tu však aj paralelné vysvetlenie, že slovo kartún sme si prevzali z nem. nár. Kartun, ktoré predstavuje podobu holandského katoen = bavlna (port. fr. ang. cot(t)on, tal. cotone), ktorého východiskom je arabské (al) koton = bavlna. Na podobný spôsob vznikol aj názov bekeška, podľa názvu Békéšskej stolice v súčasnom Maďarsku, kde svojho času žil pomerne veľký počet Slovákov.
Kasňa: Skriňa. Čes. kašna = r/v. Východiskom je nem. Kasten = láda, truhla na skladovanie niečoho.
Katlaňa: V SSJ nejestvuje ani toto slovo, kým na Dolnej zemi by sme sa sotva zaobišli bez katlane. Katlaňu mal asi každý dom. Obyčajne bola vymurovaná v kúte pod „cieňou na spošik“. Čo je katlaňa? Nuž bolo to vymurované ohnisko, kam naľahol kotol v ktorom sa hriala voda povedzme na kúpanie (skorej kúpelní), na pranie, na vyváranie bielizne, varenie mydla (sapúnu), lekváru, vyprážanie škvariek, varenie brezákov a pod. Už same meno udáva, že tu ide o kotol, kotolňu, či niečo podobné a to podobné najdeme aj v sanskrite. Tam je kataha- = kotol, väčší hrniec s „ušma“. Variácie slova sa zachovali aj v celom rade súčasných jazykov Indie, ako v jaz. pali, v prakrite, pandžabskom jaz. v kumauni jaz. v hindu jaz. nepálskom, bihárskom, gudžerati atď. atď. V kotle sa to miešalo s jednou veľkou varecou, ktorú občas nazývali aj kutlača, za čo sme si mysleli, že sme si ho vypožičali od Chorvatov, avšak asi nie. Aj sans. pozná podobné slovo, katacchu-, kadacchaka- = vareca, veľká vareca. Same slovo kotol, podľa naších etymológov má trochu inú etymológiu. Údajne sme si to vypožičali od Gótov (gót. katil(u)s , z čoho vraj vzniklo staroslov. kotьlъ, avšak Turner ako východisko kotla (v ger. jaz. uvádza tiež rovnakú sans. podobu, kataha, čo cituje aj oxfordov et. slovník).
Kazamát: V SSJ nie je. U nás je zaužívané v zmysle postroj, sputnať, zviazať, uviaznúť, dostať sa do škripca, klepca atď. “Čo je to za kazamát?” = čo je to za stroj, prístroj, mechanické zariadenie? “Dostal sa do kazamátu” = uviazol do klepca, dostal sa do škripca, do “výrobku”, do žalára a pod. V peržskom kizamat (arabské východisko) = tá časť šípu (strely), kam sa umiestňuje pero; tiež aj vlákno, ktorým sa to pero upevňuje, “sputnáva”; ohnivko, kde sa stretávajú dve retiazky na vážkach; studňa, vodná nádrž spojená s ďalšou studňou, nádržou a pod. “mechanické” zariadenia.

23 novembra 2007

Kruh labužníkov 12

Frikasé. Pre slovenské ucho je to trochu cudzokrajné slovo, avšak stretneme sa s nim v rade „Kucháriek“ a to rovno od T. Vansovej... až po dnes. „Kuchárka“ T. Vansovej sa aj dnes pokladá za „Bibliu“ slovenskej kuchyne. Všetky ďalšie sú už len doplnkamy starých slovenských receptov, avšak ani ona nezačala od „absolútnej nuly“, lebo prvú slovenskú kuchársku knihu vydal, aspoň dnes to tak chápeme, vydal pán Ján Babilón,v Budapešti, v R.P. 1870. Písal sa s mäkkým „i“, takžer neviem určite povedať či bol v príbuzenskom vzťahu s rodinou p.f. Babylóna (Pivnica), ale viacej, ako určite, pochádzal z Radvane (Banská Bystrica), odkiaľ vyšla aj rodina Babylónových, pivnických farárov (ich pra-, pravnuk je teraz Phd. profesor na univerzite vo Wellingtone, New Zealand. Teda, v „Kuchárke“ T. Vansovej sa spomína aj „frikasé“. Čo je to? Oxfordov et. slovník ang. etymológie ho nevie vysvetliť, avšak austrálsky slovník Macquarie ho vyvsetľuje nasledovne: „... mäso, hlavne slepačie a teľacie, dusené vo vlastnej šťave a podávané s bielou omáčkou urobenou zo šťavy mäsa“. Same slovo chápeme, ako francúzske fricasser = dusené, smažené v málo masti a podávané s omáčkou, kde ako východisko máme provensálske fricassá, na podklade fricar = smažiť, čo predstavuje výpožičku z rímskeho frigicare a toto je intenzivum z lat. frico = trieť, natierať, potierať... Vyprážané kura s frikasé – recept z knihy T. Vansovej. „V dobe, keď niet mladých kureniec, môžu sa i staršie tak pripraviť, aby uspokojily i rozmaznanejší žalúdok.- Dobre odležané kura postaví sa do vody so zeleninou a soľou. Keď uvrelo, vyberie sa do studenej vody, aby ostalo biele. Kúsok masla a lyžička múky nechá sa na sporáku pražiť, ale nesmie zažlknúť, hneď sa zalieva polievkou, ale pozorne, aby sa nevytvorily hrčky, ale aby omáčka bola hladká a hustá. Kto chce, pridá i citronovej šťavy. Do druhej nádoby dá sa niekoľko lyžíc dobrej smotany a žĺtky, - na jedno kura dva žĺtky. – Do tejto smotany precedí sa uvarená omáčka, pri pozornom miešaní nechá sa zovrieť, ale nesmie prevrieť, len zhustnúť musí. Kura vezme sa z vody, podelí sa pozorne, stehienka od pŕs a od chrbta, kožticka sa stiehne, a musí sa na to dbať, aby koštialiky netrčali, ale boly hladko odseknuté. I krýdlo sa musí tak odseknúť, aby to ako kotletka vyzeralo. Prse tiež oddeliť, narovnať na rovné kúsky, kožtičku stiahnuť a tak každý kúsok zľahka osušiť, posypať múkou a do horúcej omáčky zmáčať, tak aby bolo všade rovnako omáčkou obtiahnuté. Ťapša posype sa žemľovými omrvinkami, na omrvinky pokladú sa zmáčané kúsky a keď sú všetky, odložia sa na chladné miesto. To sa má ráno prichystať, ak má byť kura na obed – a popoludní, ak má byť k večeri. Keď sa má dať na stôl, zmáčajú sa jednotlivé kusy do roztrepaného vajíčka a na to do žemľových omrvín. Pozorovať treba pritom, aby omáčka, ako i vajíčka a omrvinky boly všade rovnako, ináč to v masti opadá a nevyzerá pekne. Kúsky vyprážajú sa v masti, ako obyčajne. Na servít ukladajú sa na misu a horúce dajú sa na stôl. K ním pridajú sa citronové krúželky. Je to jemná pečienka a hodí sa i na predkrmy po polievke.“ „Poznámka ku vyprážaným kurencom. Kuriatka vypražené sú i na tento spôsob veľmi dobré: Na 4 kuriatka vezmeme 6 – 7 vajíčok, z bielkov ušľaháme tuhý sneh, keď je už hotový, zamiešame doňho zľahka žĺtky. Kúsky kuriatok, keď sú už nasolené, čistou šatkou usušíme, omrvinkami hojne obsypeme, aby bolo všade rovnako, do snehu každý kúsok zmáčame a do horúcej masti kladieme. Takto pripravené kúsky v masti hodne napuchnú a sú mäkušké.“ Kuracie frikasé z Kalifornie. Suroviny: 1.5 – 2 kg. kuracie mäso rozsekané na 8 kúskov. 3 šálky vody; soľ; 1 mrkva rozsekaná na kolieska; 1 cibuľa posekaná na kúsky; 1 vňať (byľ) zeleru – posekať na kúsky; 6 zrniek čierneho korenia; 6 zrniek „Allspice“ (pimento); ¼ šálky múka; 3 lyžice masla (môže aj masť); 1 žĺtok - trochu rozmútiť; ½ šálky smotany; 1 lyžica citronovej šťavy; 1 lyžica cukr; ¼ lyžice mleté korenie; 1 citron – posekať na kolieska; 2 lyžice posekanej vňate petržlenu. Pracovný postup: Do hrnca nalej vodu, pridaj trochu soli (asi 1 lyžicu), polož tam kuru, pridaj mrkvu, cibuľu, zeler, korenie, „Allspice“ (pimento), prichlop to a nechaj na miernom ohni – asi 1 hodinu. Vyber kuru, pokúskuj a nechaj ju na teplej tacni – aby nevychladla. Preceď vývar (polievku). Uvarenú zeleninu prepasírovať. Na väčšiu rajnicu daj trochu (masť), zmiešaj to s múkou, na „hladko“. Pridaj 2 šálky vývaru a prepasírovanú zeleninu a var to na veľmi jemnom ohni (ešte lepšie nad parou), miešaj, až celá masa zhustne. Do inej nádoby daj žĺtok, smotanu a citronovú šťavu a dobre vymiešaj. Pridaj to do omáčky. Daj trochu času na vychladnutie (asi 1 minútu), osoľ, pridaj cukor a korenie. Vymiešaj. Časť takto pripravenej omáčky vylej na mäso, ktoré sa teraz okrášli krúžkami citronu a posekaným petržlenom. Do zvyšku omáčky pridaj zvyšok posekaného petržlenu a ako „výpomocnú“ omáčku, polož na stôl. * V južnejších oblastiach ku napočítanej zelenine pridajú aj zelenú papriku.

Nábožné piesne 5

Hojže, Bože ... V Evanjelickom Spevníku, pod radovým číslom 662 najdeme si Hojže, Bože... Autorom textu tejto pesničky je náš najväčší básnk z doby štúrovskej, Andrej Braxatoris – Sládkovič. A. Sládkovič (1820 – 72) sa narodil 30. marca 1820. roku v Krupine, ako ôsme dieťa zo štrnástich detí tamojšieho učiteľa , Ondreja Braxatorisa. Ako chudobný chlapec, nemal to najľahšie. Postupne sa životom prebíjal. Robil ako učiteľ, domáci učiteľ, až prišiel čas, že si mohol dovoliť aj študovanie v Nemecku. V roku 1843. tam aj odchádza. Na univerzitu do Halle, po skončení školenia sa zase stáva domácim učiteľom, ale po dvoch rokoch dostáva už aj svoju faru. Najprv v Hrochoti, až zakotvý na fare v Radvani, kde 20. apríla 1872. roku aj umiera. Tu odpočíva. Odpočíva, ale nie v zabudnutí. Národ nezabúda na svojho veľkého básnika. Roky ho nevzdialili z povedomia. Tak, ako vtedy, keď ho vyprevádzali na večný odpočinok, aj dnes ľud dochádza k jeho hrobu v Radvani, aby sa poklonil jeho pamiatke. Aby mu vzdal česť. Slová Jána Bottu, zahrnuté v „Na blahú pamäť Sládkovičovu“, ukázali sa ako prorocké: „Oj, nežiaľ, Ondrejko, žes` zostal jediný – veď budú k tebe chodiť družice Maríny: ej, budú k tebe chodiť zvečera i zrána druhovia verní Tvojho švárneho Detvana. I kvietím mohylôčku Tvoju Ti obsypú i posadia nad hlavu slovenskú Ti lipu. Jak sladko že Ti padne večný sen pokoja, keď nablízku stáť bude verná detva Tvoja! A raz, dá to Boh dobrý, svitne aj ten deň tretí; V Panteón Slávy zberú slávnych otcov deti; tu vzkriesený v národe začneš svoj život nový a on hovoriť bude sladkými Tvojimi slovy!“ Asi nieto Slováka čo nepočul o jeho „Maríne“, „Detvanovi“, „Nehaňte ľud môj“, alebo nepočul zľudovenú „Dcéra a mať“ (V slzách matička sedela...), či aj „Hojže, Bože..“, ktorej pôvodný názov je proste Pieseň“. Literárne bol veľmi plodný a aj jeho nemalou zásluhou nová štúrovská spisovná slovenčina sa afirmovala ako „kultúrny“ jazyk. „Pieseň“, či populárnejšie známa báseň „Hojže, Bože...“ vzniká v Radvani, kde Sládkovič prežíva porevolučné roky, roky „slovenských nádejí a i sklamaní“. V rokoch „slovenských nádejí“ štúrovci vypäli všetky svoje sily, len aby povzdvyhli ľud svoj a tu odrazu sklamanie. Revolúcia z meru ôsmého nesplnila očakávania, ale priniesla ešte väčší bôľ. Viedeň nás „odmenila tým, čím iných trestala“. Roztratili sa chlapci po svete. Každý pošiel svojou stranou, hnaní žitia nevôľou; v osamelých sa havranov zmenil kŕdel sokolov. Najmä v druhej strofe vidieť úzadie vzniku tejto básni: „Hojže, Bože, jak to krušno, keď sloboda ťa nahá, keď ti ruky rovnodušno zviaže prísna prísaha; dvom susedom keď ustúpi družiny zhon veselý, a za tichý kút chalupy obetuješ svet celý.“ Štúrovci starli. Mladosť odchádzala. Pribúdalo šedín a vízia o slobodnom národe sa posunula ďalej za horizont. Mnohých opustil ten elán mladosti. Žiť sa muselo. „Hojže, Bože, jak je smutno, keď mladosť sa pominie, keď čeľustie sa mohutnô šedinami ovinie: dumné péče zvládnu hlavou, oheň očí vyhasne a hruď, čo sa dme za slávou, v nájomníctve opľasne“. „Hojže, Bože, jak to morí, keď žitie už uchodí a kajúcou dušou horí peklo hriechu a škody: kto mi vráti zašlé doby, čo ich mladosť zmárnila? Kto sa vráti, keď na hroby Hodina zazvonila?“ Ani v rokoch národného sklamania pero Sládkoviča neschlo. Písal, tvoril, dával svojmu ľudu a na scénu dochádza nová generácia pracovníkov na vinici národnej. Generácia čo rozfúka uhlíky pozostalé zo štúrovskej vatry. Migrácia Slovákov v rámci Uhorska neprestávala. Ešte vždy jednotlivé rodiny sa posúvali na juh, posilňovali tamojšie už jestvujúce ostrovčeky slovenskosti a s nimi na Dolnú zem cestujú aj slovenskí evanjelickí kňazi, učitelia, intelektuálovia. V novom prostredí rozfukujú uhlíky slovenskej vatry, lebo so sebou priniesli svoj niekdajší zápal a obetavosť. Roky sklamaní prežívajú v tieni morúš Dolnej zeme. Ich zásluhou je, že Slováci tu nepodľahli nátlakom maďarizácie, ba ešte vždy sa pokladajú za živú vetvu národa. Živú a tvorivú. Dokiaľ? Ťažko predpovedať. Roky, nátlaky okolia, hlásaná idea socialistického internacionalizmu atď. poriadne podryli slovenského ducha, slovenské cítenia. Migračnú vlnu na juh, vystriedala migračná vlna za „veľkú mláku“. Slovenská krv sa aj ďalej rozlievala, či ako to V.Mináč vystihol, robili sme ďalšiu transfúziu. Nastal masový odchod do sveta. Asi práve tento fakt vplýval na to, že „Hojže, Bože...“ sa stala tak populárnou medzi ľudom. Na toto poukazuje aj skutočnosť, že jednotlivé strofy sa vynechávajú a bežne sa spievajú len prvá, štvrtá a piata strofa. (Tak je to aj v Spevníku.) Tieto strofy sa hodili pre Slovač, čo hnaná žitia nevôľou s batôžtekom biedy sa poberala do sveta. Báseň, či neskoršie aj pieseň, zľudovela. Kto napísal tie boľavo vznešené noty na slová Sládkovičovej básne? V Spevníku sa ako autor hudby udáva Augustín Horislav Škultéty (1819 – 1892), evanjelický kňaz, básnik, zberateľ a vydavateľ ľudových rozprávok, námesník profesora Palkoviča na lýceu,, riaditeľ ev. gymnázia v Revúcej atď. atď. Proste ďalší velikán slovenského národa. Nikdy a nikde som sa však nestretol s nejakou poznámkou, aby sa jeho meno spomínalo v oblasti hudby, alebo sa ho udávalo ako autora hudby na Sládkovičovu báseň „Pieseň“ („Hojže, Bože“). Skorej, ako autor hudby sa udáva Viliam Figuš - Bystrý. V.F. Bystrý (1875 – 1937) pôvodom z Banskej Bystrice, do dejín sa nám zapísal hlavne ako hudobný skladateľ. Po zakončení učiteľského ústavu v Ban. Štiavnici venúva sa svojmu povolaniu a štátnu skúšku na Hud. akadémii robí si len v 1914. roku. Medzičasom, ako učiteľ, účinkoval v Piliši, v Ostrej Lúke, Zvolenskej Slatine a v rokoch 1903 – 1907 pôsobil aj v Padine, v slovenskej osade v Banáte (bývalá Juhoslávia), po čom prechádza späť do Banskej Bystrice. Do rokov účinkovania v Padine zapadá aj jeho prvé stretnutie s Mikulášom Schneiderom Trnavským, ktorý v tom čase nastúpil na miesto dirigenta v srbskom pravoslávnom kostole vo Veľkom Bečkereku, dnešný Zrenjanin. Jedného dňa, do V. Bečkereku, z neďalekej Padiny, prišiel za nim, ako M.S.Trnavský spomína: „...starší pán, istý Viliam Figusch, učiteľ a organista zo susednej dediny Padinej. Priniesol balík s notami. Boli to úpravy ľudových piesní pre spev a klavír... Už pri bežnom nahliadnutí do nej som spoznal, že to nie je práca obyčajného dedinského kantora... že predo mnou stojí pravý hudobník... Z padinského organistu sa stal slávny autor prvej slovenskej opery, ktorá zaznela na scéne Slovenského národného divadla 1. apríla 1928 a slovenský národ ju prijal s jasotom.“ V.F. Bystrý napísal rad zborových skladieb na slová naších básnikov (A. Sládkoviča, P.O.Hviezdoslava, a iných) a napísal aj viaceré chrámové diela, ktoré sa ujali ako medzi evanjelikmi, tak aj katolíkmi. Do dejín slovenskej hudby sa zapísal zlatými literami. Pokladá sa ho za autora prvej slovenskej opery „Detvan“ (na rovnomenné dielo A. Sládkoviča). Podľa mne prístupných materiálov, tu, až skoro 20.000 km. ďaleko od vlasti, nie je možné definitívne povedať, áno autorom hudby je A.H. Škultéty, alebo V.F. Bystrý. Môžem iba poznamenať, že ten, čo tú hudbu napísal, alebo upravil, mal veľmi blízko ku vysťahovalectvu. Veď i sama pieseň, jej tóny akoby plakali nad národnou stratou. Asi preto sa jej impakt posunul z jednej boľavej národnej skutočnosti, na druhú. Na vysťahovalectvo a väčšina z nás pozná iba tie verše. K vysťahovalectvu mal V.F. Bystrý celkom blízko. Aj sám šiel „von“. Žitia nevôľa ho odfúkala do Piliša a potom i do Padiny. Nie len videl, ale skúsil, čo to znamená žiť v cudzine. Aj jeho každý kúsok chleba bol pokropený slzami.
.....................................................JK

21 novembra 2007

Mená M

Magdaléna: Žen. m. ktoré aj v gréckom jaz. má podobu Magdaléna, avšak pôvod mu je v aramejsko-hebrejskom, kde znamená žena z Magdálu, mesta vedľa Galilejského mora. V tomto meste sa narodila Mária Magdaléna, postava z Biblie. Skratkou mu je Magda, ktoré sa však postupom času úplne osamostatnilo.
Maja: Žen. m. o pôvode ktorého sú aspoň dve teórie: 1/ Vzniklo na podklade lat. maior, čo je podobou lat. magnus = veľskosť, veľké, vysoké, dlhé, mnoho, vznešne, silne, hrdo... 2/ Východiskom mu bude názov gréckej bohyne Maia, ktorá podľa mytológie bola matkou boha Hermesa. Ak sa uváži grécka verzia, tak slovo, meno siaha hlboko do minulosti jazyka Indoeurópanov a predstavuje iba variantu pôvodného termínu, odkiaľ máme napr. mama, med, mesiac, máj atď.
Marcel: Muž. m. vychádzajúce z lat. Marcelus, ktoré predstavuje deminutív mena Marcus. Viď Marek.
Marcela: Žen. m. odvodené z mužského Marcel. Viď Marek.
Marek, Marko: Muž. m. utvorené na podklade lat. Marcus, ktoré následne súvisí s Martius a východiskom všetkých je meno rímskeho boha vojny a ohňa, Marsa. Nemôž však úplne vykľúčiť ani priezvisko rímskeho rodu Marcus, ale aj tu ide len o názov boha vojny a ohňa.
Margareta: Žen. m. ktoré sme dostali cestou latiny, ale jeho pôvod, jeho cesta ku nám je krajne zaujímavá. Lat. Margareta vychádza z gréckej podoby Margarités / Μαργαρίτης, čo vlastne znamená perla. Toto slovo však nie je gréckeho pôvodu, ale dostalo sa tam cestou Peržanov, z jazyka Parsy / Farsy a pravý význam mu je dieťa svetla. Peržania sa domnievali, verili, že perly sa rodia, vznikajú v čase, kedy mušle perlorodky, počas mesačnej noci vychádzajú na povrch, aby sa kochali v kráse mesačného svetla. Vo svojej samopašnosti, hre, roztopaši, niektoré mušle sa roztvoria a vtedy do nich padá krása oparu, hmloviny, ktorá sa potom mení v prekrásnu perlu. V ľudovom chápaní (u nás a aj inde) meno Margareta sa chápe, akoby vzniklo z názvu kvietka rovnomennej rastliny, avšak pravdou je opak. Aj tento kvietok za svoj názov vďačí starým Peržanom. Skrátená, domácka podoba je Margita, čo predstavuje už aj úplne samostatné meno. Neraz počuť aj skratku Rita.
Margita: Žen. m. ktoré sa už osamostatnilo, ale predstavuje len skratku z Margarety.
Mária: Jedno z najpopulárnejších a najrozšírenejších ženských mien. Pôvod mu je hebrejsko-aramejský, kde sa stretávame s Miryam, Maryam, ktoré etymológovia pod vplyvom kresťanskej ideológie vysvetľujú, ako túžiaca po decku, „mrúca“ po decku. Čo sa týka Márie, matky Ježišovej, toto vysvetlenie by aj zodpovedalo, avšak pri vysvetľovaní Márie Magdalény a iných, tento prístup nepostačuje, či zvádza nás to na inú, chybnú koľaj. Paralelné vysvetlenia poukazujú, že toto meno v podstati znamená morskú hviezdu, perlu, z mora, ale aj vládnucu, tehotnú, trpkosť, vzburu atď. Rozličných výkladov je na výber. Vypadá, že koľko je variant tohoto populárneho mena, toľko je aj vysvetlení jeho významu. Sledujúc vysvetlenia rozličných autorov, najdeme, že všetci tu podávajú význam morská hviezda a túžiaca, „mrúcu“, nuž asi tu bude aj pravý význam mena. U nás zaužívané podoby sú: Marka, Mariena, Mariša, Mara, Marča, Marika, ale aj cudzokrajná skratka Ria. Vo Fr.áncúzsku Marie, Mariot, Marion... ky´m v Anglícku Mary, Marry, Mariam, Molly, Mimie, May, Marian, Marilyn... atď.
Marian: Muž. m. lat. pôvodu, kde sa predpokladá, že východiskom mu je meno Marius. V takomto prípade, jeho vyýznam by sa vysvetlil, ako vojenský, vojnový, bojovný, bojového ducha... Nevykľučuje sa však ani paralela, že tu ide len skrátenú verziu pôvodného Marianus, čo by ho zaradilo ku menu Mária, Máriin, prislúchajúci k rodu Márie, alebo aj ku z mora, morský. Viď Marína, Mariana.
Mariana: Žen. m. ktoré sme dostali cestou fr. jazyka, kde svojho času došlo ku splynutia dvoch najpopulárnejších žen. mien, Mária a Anna. Z tohoto vzniká Mariana, ale mu prekáža len jedno „n“ v druhej časti. Pripúšťa sa aj paralený vznik, kde východiskom bude ženská podoba mužského mena Marianus. Viď Marian.
Marilyn: Žen. m. ktoré spopularizovala americká herečka Marilyn Monroe. V prípade tohoto mena nejde o nič iné, ako o deminutív Márie. Podobne, ako u nás o meno Mariena. Postupom času, tento deminutív sa osamostatnil a dnes sa už zaraďuje medzi mená „novšieho dátumu“. Mužské meno Merlin, pod ktorým vďaka americkej kinematografie poznáme stredovekého poetu a proroka zo VI. storočia, ale najmä ako veštca spiatého s dvorom kráľa Artúra, je už cele iného pôvodu. Najskôr tam ide o welšské slovo s významom kopec vedľa morského pobrežia.
Marína: Žen. m. na spolarizovanie, aspoň u nás, veľky vplyv mala skladba Gejzu Dusíka, „Marína, rád ťa mám...“, alebo ešte skorej tejto, meno zvečnil A. Sládkovič v jeho „Maríne“. Sám pôvod mena však siaha do latiny, ku marinus = z mora, morské. Predpokladá sa, že vzniklo, či cestu do sveta si začalo raziť, ak nie skorej, tak aspoň v XIV. st. Grécka cirkev pod týmto menom pozná aj sv. Marínu z Alexandrie, avšak západ sa s Marínou spoznáva len v 1934. roku, kedy anglícky princ George vstupuje do manželstva s gréckou princeznou Marínou, ktorá sa potom stáva vojvodkyňou z Kentu.
Marlon: Muž. m. neznámeho pôvodu, ale predpokladá sa, že jeho východiskom najskôr bude francúzsky jazyk, kde by potom malo význam jastrab, krahulec. Meno spopularizoval herec Marlon Brando.
Marta: Žen. m. aramejského pôvodu, s významom pani, domáca pani a pod. V Novej zmluve to bola sestra Lazára a Magdalény. Údajne bola výbornou domatinkou. V stredovekom Francúzsku sa stáva veľmi populárnym, lebo tu jestvovala legenda, podľa ktorej po ukrižovaní Ježiša, Marta prechádza, uteká na územie súčasného Francúzska, aj s deťmi a aj dosiaľ sú jednotlivci čo tvrdia, že z tejto krvi vznikol rodokmeň vládnucej dynastie v Luxemburgu. Táto vraj vo svojich vénach má „pravú Kristovu krv“. O kvapku tejto krvy, o Kristove gény sa storočiami uchádzali najvýznamnejšie európske rody. Z malého Luxemburgu, na tróny najväčších európskych krajín sa dosádzali „potomkovia“ Krista.
Martin: Muž. m. ktoré sa aj dnes teší popularite. Pôvod mu je v lat. Martius, ktorého význam sa vysvetľuje ako: z boha Marsa. Mars bol rímskym bohom ohňa, blesku a vojny. Podľa kresťanskej legendy, sv. Martin, niekde v IV. st. bol rímskym vojakom a v jednu mrazivú noc, aby pomohol žobrákovi, rozsekol svoju kabanicu a dal žobrákovi polovicu, aby tento netrpel chladom. Hodne neskoršie, tento Martin sa stáva kresťanským biskupom vo Francúzsku. Katolícka cirkev pod menom Martin pozná až piatich pápežov, kým v tábore protestantov, toto meno mal aj sám Luther. Ženská podoba je Martina.
Matej, Matúš: Muž. mená, kde obe podoby vychádzajú z hebrejského Mathu, Mathies, čo znamená dar Boží. Takto sa nazýval aj jeden z evanjelistov. V Európe sa meno zjavuje najskôr vo svojej latinskej podobe, ako Matthaeus z čoho vzniká aj fr. podoba Mattheu. Z tejto podoby, hlavne počas reformácie, vzniká nový variant, Matthias. U nás máme zachované obe podoby a to: Matej a Matúš. Časom sa tieto podoby osamostatňujú, dištancujú sa, takže z pôvodne jedného základu, dostávame dve, úplne samostatné mená.
Matilda: Žen. m. starogermanského pôvodu, s významom silná spolubojovníčka, vojnová družka.
Maurícius: Muž. m. lat. pôvodu s významom muž, obyvateľ Maurície. Viď Maurus.
Maurus, Mauro, Mavro: Muž. mená greko-latinského pôvodu, s významom: 1/ V gréckej podobe je to čierny; 2/ V lat. podobe má význam muž, obyvateľ Maurície, kde ale aj Maurícia je vlastne odvodené z gréckeho jazyka, z významu čierny.
Maxim: Muž. m. lat. pôvodu, ktoré v čase rímskej ríše bolo rodinným menom vtedy jednej z najvýznamnejších plebejských rodín. Východiskom je lat. maximus, čo znamená najväčší, najvznešenejší.
Maximilian: Muž. m. lat. pôvodu, ktoré má rovnaké východisko, ako aj Maxim, lenže je tu aj prípona amilian. Aj toto bolo rodinným menom jedného z významných plebejských rodov Rímu. V prvej časti máme význam najväčší, najvýznamnejší, kým v druhej časti figuruje aemulus, ktorého význam je súperiaca osoba, osoba ktorá sa vzmáha, či ak prihliadneme ďalej, na imago, tak dostaneme význam Predstava, obraz, „imidž“.
Mečislav: Muž. m. slovanského pôvodu, ktoré vzniklo spojením meč + sláva, oslava, Slovan.
Medard: Muž. m. medzi Slovákmi veľmi zriedkavé. Skorej sa s nim stretneme v kalendári, hlavne v porekadle: Medardova kvapka, 40 dní kvapká. Meno však má grécky pôvod, kde medeor = liečiť, uzdravovať, ošetrovať, „medikovať“.
Melánia: Žen. m. gréckeho pôvodu, s významom čierna, počerná, počernej pokožky.
Melichár, Melchior: Muž. meno, či mená o pôvode ktorých máme málo poznatkov. V Biblii sa spomínajú traja mudrci, traja králi od východu. V gréckom preklade Biblie, týchto mudrcov sa nazýva proste mágos, čo znamená mág, hvezdár, astrológ, vzdelaný a pod. V prvých storočiach nášho letopočtu, kresťania sa snažili odhaliť ich mená a preto v rôznych spisoch vystupujú pod rozličnými menami. V stredoveku, niekde v XIII. st. z nich sa stávajú aj predstavitelia národov. „Rasove“ sa prifarbujú, takže jeden z nich sa stáva Peržan, druhý je černoch a tretí je Ind. (Takto sú znázornení na mnohých maľbách tej doby.) Kresťanská Európa si preberá mená Gašpar, Baltazár a Melichár / Melchior, zo spisu knihy, ktorá bola napísaná v Grécku, niekde v VII. storočí. Melichár, Melchior je teda meno, či sú to verzie mena jedného z tých mudrcov, kráľov. Všetci traja však pochádzali z klánu, rodu, plemena peržských Mágov, ktorí slúžili, ako najvyšší kňazi v Peržsku. Jednou z ich najdôležitejších funkcií bolo staranie sa o večný oheň, z čoho sa predpokladá, že Melichár, Melchior bude znamenať asi kráľ svetla.
Melinda: Žen. m. gréckeho pôvodu, s významom niečo, ako medová, lebo v koreni má grécke slovo pre med, sladkosť.
Melisa: Žen. m. gréckeho pôvodu, s významom med, včielka. V klasickej gr. mytológii poznámu jednu z nýmf a manželku vládcu Koranta, Periamdera, ktoré sa tiež nazývali Melisa. Periamder si manželku zavraždil. Táto nešťastnica, na druhom svete, v ríši zosnulých ešte stále behá nahá, lebo jej pohrebné rúcho nebolo náležite spálené. Neprešlo s ňou na „onen svet“.
Mervin, Mervyn: Muž. meno, na vysvetlenie ktorého máme aspoň dve teórie: 1/ V minulosti jestvovalo staré anglosaské meno Maerwine, s významom slávny priateľ. Z tohoto sa vyvinula súčasná podoba Marvin, Mervin, Mervyn. 2/ Svojho času bolo aj welšské meno Myrddin = kopec vedľa morského brehu a práve toto sa stalo, či dalo základ menu Merlin, hvezdára a veštca na dvore kráľa Artúra. Z neho sa postupne vyvinuli podoby Marvin, Mervin, Mervyn.
Metód: Muž. m. gréckeho pôvodu, pod ktorým poznáme jedného zo solúnskych bratov, slovanských vierozvestov na Veľkej Morave. V gr. jazyku meno má podobu Methodios. Východiskom mu je slovo méthodos = spôsob vyšetrovania, metóda, či ako methodeia = umenie, remeslo, trik.
Mia: Samostatné žen. meno, ktoré vzniklo zo skrátenej podoby Márie.
Mica, Mici, Micka, Micika: Žen. m. ktoré vzniklo zo skratky pôvodného Miriam.
Michal: Muž. m. hebrejského pôvodu, kde má podobu Michael a význam mu je ten, ktorý je ako Pán Boh. V Biblii sa spomína Michael, ako jeden zo siedmych archanjelov, ba až ich vodca v boji a preto sa neskoršie, v katolíckom náboženstve z neho vyvíja patrón vojakov. Ako osobné meno, Michal sa zaraďuje medzi najpopulárnejšie kresťanské mená. Po ňom siahajú rovnako, ako katolíci, tak aj protestanti.
Mikita: Muž. m. gréckeho pôvodu. Východiskom mu je meno Nikétes, ktorého význam je rovnaký, ako aj pri mene Mikuláš, čiže prevaha, premôcť, premáhať.
Mikuláš: Muž. m. gréckeho pôvodu, kde má podobu Nikólaos, kde nikaó = premáham, niké = prevaha + laós = ľud, národ, čo by teraz znamenalo prevaha, víťazstvo ľudu. Lat. podoba mu je Nikólaus. Sv. Mikuláš, Nicholaus, Nikolaus... je patrónom námorníkov a detí. V holandskej skrátenej podobe je to Claus, nem. Klaus, ktoré sa ujalo medzi novoosadlíkmi v Novom Amsterdame (neskorší New York) a preniklo aj do angličtiny a z neho, najmä zásluhou Coca Coly, ich reklame, stáva sa aj symbolom Vianoc. Mikulášovi sa podarilo z Vianoc vytisnúť Ježiška, lebo tento sa neosvedčil, ako dobrý obchodník, reklamný symbol. Fundamentalistický založení protestanti, ako od Vianoc, tak aj Mikuláša, dlhé roky bočili a preto je tu Mikuláš, ako krstné meno krajne zriedkavý, ba skoro sa vôbec nevyskytuje. Prestalo sa ho používať v čase reformačných bojov. Medzi katolíkmi, ale hlavne medzi pravoslávnymi Slovanmi, toto meno sa teší veľkej popularite. V Rusku má podobu Nikolaj, u Srbov a Chorvatov Nikola, kým v oblasti taliansko-francúzskej kultúry je to Nicol, Nikolette, Nikoleta atď.
Milada: Žen. m. germanského pôvodu. Kráľ Merowald, z anglického kráľovstva Mercia, údajne mal tri dcéry. Jedna z nich sa volala Mildthryth = jemná, mierna sila a z tohoto sa neskoršie vyvinulo súčasné ang. Mildred. Tieto tri sestry, pre svoje milosrdenstvo, boli aj kanonizované a hlavne meno najmladšej, Mildthryth sa v stredoveku, v čase reformácie, stáva populárnym. Naša slovenská podoba Milada predstavuje práve náš variant mena Mildthryth – Mildred.
Milena: Slovanské žen. m. utvorené zo slova mil = milé. Toto slovanské slovo v príbuzenstve má sanskritové máyas = radosť, lat. mitis = mäkké, pokojné, či indoeurópske mei-l = lahodné, mäkké... takže význam Mileny by bol: milá, mäkká, pokojná žena.
Milica: Slovanské žen. m. s významom: 1/ milá; 2/ Môže predstavovať slovanskú podobu germanského mena Milicent, kde význam je práca, sila; 3/ Môže byť aj slovansko-bulharské meno, utvorené z koreňa mil + koncovky, ktorej pôvod bude najskôr v preklade gréckeho mena Charis, ktoré má svoju latinsko-francúzsku podobu Charity, ktorého východiskom je lat. caritas = láska, prítulnosť, záľuba, kresťanská láska.
Milina, Miluška, Milota: Žen. mená utvorené z koreňa mil, milé.
Milo: Muž. m. ktoré sa u nás chápe ako skratka slovanského Miloslav. Vyskytuje sa však aj v angličtine, ako úplne samostatné. Tamojší etymológovia, ako jeho pôvod, tak aj význam vysvetľujú: 1/ Ide tu o latinskú podobu germanského mena Miles = vojak. 2/ Môže predstavovať aj skrátenú podobu slovanského Miloslav.
Miloslav: Muž. m. slovanského pôvodu, utvorené na podklade mil(ý), ie. mei-l = milý, lahodný, mäkký, pokojný + typickej prípony –slav = sláviť, oslavovať, Slovan. Jeho význam by bol: oslavovateľ milosti, pokoja, lahodnosti... Ženská podoba je Miloslava.
Miloš: Slovanské muž. m. utvorené na podklade milé.
Milutín: Muž. m. ktoré vzniklo podobne, ako Miloš, Milena, Miloslav... Východiskom mu je milé.
Mima: Žen. m. hebrejského pôvodu a predstavuje skrátenú podobu pôvodného Jemimah = holubica.
Minerva: Žen. m. lat. pôvodu, s významom múdra. V rímskej mytológii toto bolo meno ich bohyne múdrosti. Jej gréckou paralelou je Aténa.
Mirabela: Žen. m. lat. pôvodu, kde má podobu Mirabella a význam: vynikajúca, vznešená.
Miranda: Žen. m. lat. pôvodu s významom: obdivovaná, obdivovateľka.
Miriam: Žen. m. heb. pôvodu a význam sa vysvetľuje, ako túžiaca (po decku). Z tohoto mena medzi kresťanmi vzniká Mária. (viď.) V Biblii, v St. zmluve, takto sa nazývala aj sestra Mojžiša a Árona. Podoba Miriam je aj dnes rozšírená a popularite sa teší hlavne medzi Židmi. Skratkami sú Mici, Mica... a pod.
Miro, Miroš: Mužské mená slovanského pôvodu, ktoré sú dnes už úplne samostatné, avšak pôvodne predstavovcali iba skratku mena Miroslav. Veľmi otázne je tvrdenie časti jazykovedcov, že tieto slovanské podoby boli utvorené na podklade lat. mira = krásne, nádherné a ešte otáznejšia je hypotéza, že tieto skratky predstavujú iba našu verziu anglického Myro, kde v podstati ide o adaptáciu spomínaného lat. mira.
Miron: Žen. a muž. m. ktoré predstavuje adaptáciu gréckeho Myron, kde je východiskom mýro = lejem slzy, plačem.
Miroslav(a): Muž. a žen. podoba mena slovanského pôvodu, ktorá vznikla zlúčením slov mir = pokoj, kľud, mier, svet + slav = sláva, oslava, Slovan.
Mitar, Miter: Muž. m. ktorého východiskom je Demeter. viď.
Modest(a): Muž. a žen. podoba mena lat. pôvodu, s významom spokojnosť, skromnosť, rozvážnosť. Východiskom mu je lat. modus = miera, počet, ritmus, hranica, spôsob, pravidlo.
Mojmír: Staré slovienske mužské meno, ktoré poznáme uešte z čias V. Moravy, kde sa spomína kráľ Mojmír I. a II. z čoho následne máme aj mojmírovskú dynastiu. Ako čo je historický výstižné meno nitrianského kniežaťa Pribinu (Prvozjednoťovateľ), podobne je to aj pri mene Mojmír. Tento si po vyhnaní Pribinu rozšíril hranice svojej ríše (o Nitriansko) a mal „svätý“ pokoj, svoj mier, svoj pokoj, svoj svet, lebo význam sa vysvetľuje, ako: môj mier. (U Srbov najdeme podobu Momir, Momo.)
Mojžiš: Muž. m. ktorého pôvod nie je celkom jasný, lebo heb. Mošeh, z ktorého vlastne vzniklo Mojžiš, má egyptský pôvod a vysvetľuje sa ako vziaty, vytiahnutý z vody, ale aj ako syn, decko. V príbuzenstve má heb. mašáh = von vytiahnutý, no všeobecne sa vysvetľuje, ako vykupiteľ.
Monika: Ani pri temto ženskom mene nemame jajjasnejšiu etymológiu. Môže byť gréckeho pôvodu, kde monos = samé o sebe, ale zároveň tu môže isť aj o lat. základ moneo = dať radu, radiť, poradiť. Sv. Monika bola matkou sv. Augustína a spomína sa ako osoba s najlepšími materinskými vlastnosťami.
Montgomery: I keď sa s týmto mužským menom stretávame hlavne, ako s anglickým priezviskom, lebo len niekde koncom XIX. st. vchádza do použitia aj ako krstné meno, jeho pôvod však nie je v angličtine, lež vo francúzštine. Vychádza zo starofr. významu boháčov kopec, boháčova hora, vrch.
Móric, Móris: Muž. m. lat. pôvodu, kde sa pôvodne zjavuje, ako Mauritius, čo znamená Maur, čierny, ale etymológia tohoto je v gréckom jazyku, v ich pojme pre čierne. Na rozšírenie sa mena, asi najviacej vplýval svätý Maurice (Móric) zo Švajčiarska. Podľa neho je nazvané aj svetochýrne mestečko, stredisko zimných športov, St. Moritz. U nás s týmto menom poznáme najmä Mórica Beňovského.
Mstislav: Muž. meno slovanského, najskôr českého pôvodu, ktoré vzniklo spojením slov mstiti = pomstiť (sa) + slav = sláva, Slovan, takže jeho význam by bol: slávny pomstiteľ, slovanský pomstiteľ.
Myra: Žen. m. ktoré v XVI. st. vymyslel Lord Brook, ako meno pre ženskú postavu v jeho ľúbostných básničkách. Až do XIX. st. po ňom siahajú jedine básnici a spisovatelia, avšak neskoršie preniká aj medzi široké masy. Nevieme, či na Lorda Brooka vplývalo slovanské Miroslava, ale faktom je, že Angličania si ho píšu aj v podobe Mira (mäkké „i“) a práve z toho, ich etymológovia podávajú vysvetlenie, že tu ide len o skratku mien Mirabela, Miranda.

19 novembra 2007

Slovanský panteón 7

Vlkodlak
Démon čo vstupuje do tela ľudí, ktorí sa napijú vodu z vlčej stupaje. Takýto ľudia sa potom v čase splňmesiaca menia na vlka. Často ich počuť, ako si v mesačnej noci vijú, ba neraz aj útočia na ľudí. Tento démon nie je len slovanský. Pozná ho celá Európa a všade má aj podobný názov, napr. ang. werewolf, nem. we(h)rwolf atď.
Vlkodlak predstavuje zložené slovo, kde prvým elemntom je vlk , kým v druhej časti máme dlaka, ktoré je zachované v srbh. kde znamená srsť, chlp.

Vodník
V slovanskej mytológii je to duch vody, čiže sú v ňom nejaké stopy po animistickom náboženstve. V podstati, Vodník je zlým duchom, ktorého hlavnou zábavou je topenie ľudí. Kto koľvek by vkročil do vody a kúpal sa po západe slnka, alebo sa kúpal vo „svätý“ deň a skorej toho si si nad vodou neurobil znak kríža, riskoval svoj život. Riskoval byť pohltený vodou.
Vodník je samotár. Žije si osamote a má svoje obľúbené miesta, kde sa zdržiava. Uprednosťuje hlavne rýchle toky, víry, ale nebočí ani od barín.

Zmok
V slovanskom Panteóne stojí v skupine démonov. Vystupuje v podobe ohnivého dráčika, alebo hadíka, ale niekedy vstupuje aj do čierného kuraťa a moce sa po dvore. Obyčajne je to mokré kura, takže v ľud. etymológii sa sa posúva na „mokré kura“, čiže jeho meno sa chybne odvádza odvádza z mokrého.
Zmoka pozná aj čeština, ako zmek, staročes. zemka, mor. smok, cmok, tmok, zmok, poľ. smok, ćmok, ćmuk, belorus. cmok (tu má aj funkciu domovíka), bul. smok je už had, ktorý vysáva mlieko z kráv, rus. smok je už úplne hadom, zmíjou. Do lit. sa dostal zo slovanských jazykov a tu vystupuje, ako smakas, čo je drak.
Keďže aj tu ide o starobylé slovo, z oblasti mytológie, ťažko je určiť jeho pravú etymológiu. Najspoľahlivejšie je dať ho do súvisu so staroslov. sъmъkъ, čiže do príbuzenstva so slovom s-mykať sa, plaziť sa. Toto by vyhovovalo, lebo aj drakov sa od pradávna zobrazovalo, ako okrídlených hadov, jašterov. V latine serpo = plazím sa, a v sanskrite máme koreň sr = hýbať sa a jemu príbuzný srp = plaziť sa.

Živena
Už samé meno prezrádza, že prvoradou úlohou tejto bohyne bolo živiť, chovať svoj slovanský ľud. Požehnávala nie len prácu a úrodu sedliakov, ale aj prácu remeselníkov, živnostníkov.
V gréckej mytológii takou bohyňou bola Demeter, dcéra Chronosa a Rheai. U Rimanov jej paralelou bola Ceres, tiež bohyňa kultivovania pôdy a obilnín. Obe tieto bohyne svoj ľud naučili, ako obrábať pôdu a siať obilie. V antickom Egypte túto funkciu konala bohyňa Isis.
Živene, ako bohyni, vďačíme za jej ochotu naučiť nás obrábaniu pôdy, pestovať obilniny, mať hojnosť v komore a na stole, proste za prežitie. Tiež, ale už len jej menu vďačíme i za národné prežitie. V rokoch zápasenia o národné prežitie, po jej mene siahol spolok slovenských žien v Martine a začal vydávať slovenský ilustrovaný časopis „Živena“. Viď Žiť.

.............................................................JK

17 novembra 2007

Jazyková príloha.


Aj ďalej sa zaoberáme jazykom našim každodenným, tentoraz to budú heslá vyšetrujúci a vyšetrovací.
Obe heslá sa používajú tak v lekárstve, ako i v správnom, súdnom alebo inom konaní. Ku kolísavosti pri ich používaní prichádza pre kontaktný srbský jazyk, v ktorom sa pre obe tieto uvedené heslá vyšetrujúci a vyšetrovací používa srbské istražni.
V slovenčine prídavne meno vyšetrujúci sa vzťahuje na toho, ktorý vyšetruje, napríklad: vyšetrujúci sudca, vyšetrujúca komisia, vyšetrujúci orgán, vyšetrujúci lekár, vyšetrujúci detektív, vyšetrujúci prokurátor ...
Vyšetrovací je určený na vyšetrenie, slúžiaci na vyšetrovanie, umožňujúci vyšetrovanie, napríklad: vyšetrovací stôl lekára, vyšetrovacia väzba, vyšetrovacia žurnalistika, vyšetrovacie konanie, vyšetrovací spis, vyšetrovací čas, vyšetrovací úkon, vyšetrovací úrad...
Znamená, heslo vyšetrujúci sa vzťahuje na toho, kto vyšetruje a heslo vyšetrovací na to, čo je určené na vyšetrenie, vyšetrovanie.

.................................................................................................jš

Kruh labužníkov 11

Vindaloo (Vindalú) .
Len do prednedávna, pánmi Indie boli Briti a Portugálci a pravda, za tie roky „bačovania“ , do kuchyne si prijali aj hodne indických jedál. Konečne, veď kto im tam vyváral? Indovia. Dnešní Briti, najmä Angličania, indické „Curry“ (kary) už chápu, ako svoje bežné jedlo. Náš guláš a rozličné paprikáše toľko nepoznajú, nuž lepšie im chutí curry a na jeho prípravu máme desiatky receptov. Naším chuťovým bunkám však lepšie zodpovedá „Vindaloo“, o ktorom koluje chýr, že ho vraj „vymysleli“, či na svoju chuť si ten curry adaptovali Portugalci v ich kolónii Goa. Ináč, už či curry, alebo vindaloo, veľmi sa podobajú gulášu a ručím, že aj vám bude chutiť. Aj v Austrálii je toto bežným jedlom a to nie len v indických reštaurácich, ale pripráva sa aj v domácnostiach. Konečne, nejeden Austrálan prišiel sem z Aglicka, alebo aj priamo z Indie, keď táto krajina získala samostatnosť. Kto okúsil život v kolóniach, ten si len tak ľahko nezvykne na Európu a preto tu máme aj veľký počet Holanďanov (prišli sem hlavne z Indonézie). Teda, čo je vindaloo? Svojdruh indického guláša. Asi to bude najlepšie prirovnanie. Pripráva sa buď z hovädziny, slepačiny, jahňaciny, baraniny, ale asi najčastejšie tu máme svinské, prasacinu.
Svinské vindaloo:
Suroviny: 50 – 60 g. masti (oleja); 2 veľké cibule posekané na drobno 2 lyžice curry prášku (po možnosti vindaloo zmes – ktorá je trochu iná) 4 strúčky cesnaku – drobno posekané; 2 lyžice octu; 0.5 kg. mäsa posekaného na „gulášové kocky“, čiže asi 2 cm. ; Soľ podľa chuti. *Keď si toto robíme doma, tak ku surovinám pridáme aj paradajkový pretlak, čo hneď tú chuť aj „scivilizuje“ podľa naších buniek. To vraj, ako prví, vyskúšali práve Portugalci a táto variácia si neskoršie prerazila cestu aj ku indickým Sikhom. Pracovný postup: Na rajnici rozpusť masť (olej) a prismaž cibuľku a cesnak – kým cibuľka nezačne meniť farbu. Do tohoto pridaj curry prášok a ocot. (Ak sa používa vindaloo zmes, vymiešaj ju s trochu octom a potom pridaj.) Usilovne to miešaj, asi 4 minúty – na jemnom ohni, aby nepriháralo. Teraz k tomu pridaj mäso a zase miešaj, kým mäso neodmäkne, neuvarí sa. Ak je zmes nadmieru hustá (obyčajne je), pridaj trochu vody, ale celá misa má byť hustá šťava. Podľa chuti, pridaj soľ. *Keď si to robíme doma, tak na stupni, kedy mäso odmäkne, pridáme aj paradajkový pretlak – hustý. Podáva sa buď s uvarenou ryžou, alebo rezancami. ======================
Jahňacie vindaloo. Suroviny: 0.5 kg. jahňaciny; Pol čajovej lyžičky štipľavej papriky; 8 zrniek „pepercorn“ (môže ho nahradiť čierne korenie); Pol lyžičky semiačok z granátového jabĺčka; štvrť lyžičky „cumin“ (Cuminum Cyminum) – vôňou sa podobá jemnej rasci. Vlasťou mu je stredozemie a zaraďuje sa ku rodu petržlenu. 2 lyžice turmeric-u, (Carcuma longa), východoindická korenina, čo sa využíva v kuchárstve, lebo všetko ofarbí do žlta a pridá výnimočne exotickú chuť; 4 strúčky cesnaku; 3 lyžice octu Asi 50 g. masti, oleja, masla; Soľ podľa chuti. Pracovný postup: Mäso posekáme na asi 2 cm. kocky. Všetky koreniny, príchute roztlčieme a pridáme i ocot a cesnak. Masť sa rozpustí na rajnici a pridá sa mäso a prisolíme. Varíme to v prichlopenej kaseróle, asi 2 hodiny, alebo kým mäso neodmäkne. Podáva sa s ryžou, alebo rezancami, ale naublíži ani žemlička. =================
Beef vindaloo – hovädzie vindaloo. Suroviny: 6 cibúľ; 100 g. masti, oleja, margarínu, masla... 2 lyžice curry prášku; 0.5 kg. „rump steak“ – „biela pečienka, mäso zo stehna; trochu octu a soli. Pracovný postup: Posekanú cibuľu usmažíme (s polovicou masti – asi 5 minút). Pridáme curry prášok a smažíme ďalších, asi 5 minút. Mäso posekáme na kocky (asi 2 cm.) a na druhej rajnici opečieme (so zvyškom masti). Pridáme to do zmesy. Pridáme teraz aj ocot, soľ a prichlopené varíme asi 2 hodiny. Keď je jedlo hotové, okrášlime ho uhorkamy, pokrájanými po dĺžke a po možnosti, pridáme aj olivky. Podáva sa s ryžou, rezancami.

14 novembra 2007

CHUTNEY

V slovenských kuchárskych knihách najdeme čatní, čatny... v angličtine sa vyslovuje čatny a píše sa chutney, čo je zase slovo indického pôvodu a volne preložené do slovenčiny by znamenalo čatľov, čo chybne považujeme za maďarské slovo. S chutney, čatny sa niečo očatľuje, ocápe, ometie. Ak si na pomoc vezmeme etymológiu, tak: Čatľovať, má význam mietať, omietnúť, lepiť, nanášať omietku, náplasť, obklad, niečo rukou „ocápať“. Maď. jazyk si aj toto slovo prevzal z indoeurópskej slovnej zásoby a u nich vzniklo csat = spona, csatlakozás = pripojenie, spojenie, prilepenie, kontakt, csatol = pripojiť, prilepiť, priložiť, spojiť, pričleniť... Same slovo svoj pôvod, svoju etymológiu má a aj stojí hneď vedľa slov cápať, nacápať, čápať, čupieť, čaptavý... a významovo sa rovná slovam prilepiť, zalepiť, schovať, vyrovnať, zarovnať, pritlačiť, rozšíriť (masu)...V hindu jazyku (ktorého východiskom je sanskrit) najdeme, že čapta(na) = roztlačiť, porovnať, vyrovnať, nalepiť, zalepiť, plastovať... a všade sa to zvádza do otvorenou dlaňou niečo roztláčať, lepiť, vyrovnávať (blato na stene a pod.) Chutney / čatny vychádza práve odtialto, lebo v podstati predstavuje nejakú masu, ktorou sa ocápe, „očatľuje“ mäso.
Paradajkové chutney / čatny.
Suroviny: 3 kg. zrelých paradajok; 1.5 kg. jabĺk; 750 g. cibule; 250 g. suchých hrozienok (sultana); 2 lyžice soli; 1 lyžica pomletého ďumbiera; 1 lyžica pomletých klinčekov; 1 lyžica „pepercorn“ (pakorenie – vôňu má korenia, ale je jemnejšie), ktoré môžeme nahradiť aj zrnkami čierného korenia; 1 lyžica „pimento“ (All spicies); 5 šálok octu; 1 kg. cukra; 3 lyžice maizeny. Pracovný postup: Jablká olúp, obieľ a rozsekaj na menšie kúsky. Jemne rozsekaj cibuľu, zbav kože všetky paradajky (najlepšie to ide, keď sa ich obleje vriacou vodou) a pimento, klinčeky, korenie... daj do vrecúška. Všetkú masu, aj s vrecúškom korenín prelož do hrnca. Zalej to octom, daj cukor, soľ... a var to asi jednu hodinu. Teraz ku všetkému pridaj hrozienká a var ďalších 30 minút. Vyber koreninové vrecúško, pridaj maizenu (ovlaženú vodou) a var ešte niekoľko minút. Hotovú masu si prelož do fľašiek a pevne uzavri. Toto Chutney / čatny sa používa pri príprave a podávaní mnohých jedál.
.....................................................pripravil JK

13 novembra 2007

Etymológia - J

Jagyňa: Slovník slov. jazyka nepozná ani toto rýdze slovenské slovo, kým na Dolnej zemi má široké zázemie. V prvom rade tu sa jedná o druh vlhkomilného topoľa, topoľa bielého (Populus alba) a v prenesenom význame môže znamenať aj zátku, štopeľ, korok, lebo v zašlých časoch sa z jagyne robili jagynky na uzatvorenie krčaha, fľaší, v ktorých sa nosila voda na roľu. V tomto prípade nejde o žiadnu výpožičku z inej reči, lež o vlastné slovo, utvorené z vlastnosti topoľa, že jeho listy sa akoby jagali a to aj pri najmenšom vánku. Ani jedno dieťa nechytá ryby na štopeľ, zátku, ale na jagynku.
Jahoda: Rastlina s jedlými plodmi; nár. aj moruša a jej plod. Všeslovanské. Čes. hornoluž. ukr. jahoda, rus. bul. srbch. slovín. poľ. jagoda, polabský jogödói = jahody (pl.), staroslov. (j)agoda. Pôvodne sa pod týmto slovom chápalo ako bobule, tak aj iné plody lesných kríkov (maliny, borievky, brusnice a pod.). Praslov. (j)agoda. Všetko súvisí s lit. úoga a lot. uoga. Praslov. bolo asi *aga, ku ktorému sa dospelo rekonštrukciou cirkevno-slovanského vinjaga = hrozno („vínová jahoda“), kde v slovínskom jaz. aj dnes jestvuje vinjága = viničie, viničná loza . Na tomto stupni sa to už tratí. Teórií je hodne, ale ani jedna nie spoľahlivá. Machek tu siaha ku príbuznosti s nem. Wange = tvár a snaží sa objaviť nejaký súvis. Nikto zatiaľ však nesiahol po slovenskom slove jagať sa a asi tu bude riešenie. Keď sa išlo do lesa na jahody, jagodi, všade bola len zeleň. Zrelé jahody však svojou už či červenou, alebo inou farbou zrelosti, pútali pozornosť. Vypadalo to, akoby krík bol v plameni, horel. Plody kríka sa ligotali, blyšťali na slnečnom svetle. Tie plody mali všetky atribúty slova jagať (sa).
Jarmok: Ročný trh. Slovo je zastúpené v českom, poľskom, ruskom, ukrajinskom.... jazyku. Prevzaté je zo stredného horného nemeckého jarmarket, nemecký Jahrmarket = ročný trh.
Jutro 1°: Staré slovanské slovo pre ráno. V tejto priamej podobe sa u nás nevyskytuje, avšak predsa ho máme v slovách, ako zajtra, jutrenka = denica, zornička, jutrený = ranný, raňajší a pod. Čes. jitro, jitřenka, poľ. ukr. hl. slovín. srbh. jutro, rus. bul. útro, dl. jutšo, polabský jäutrú, staroslovanský ustro. (Toto je východiskom naších slov, ako postroj, ustrojiť atď.) Staroslovanské ustro = ráno, súvisí so sanskritovým usrá = deň, lúč, slnko, ktoré sa formovalo na koreni usŕ- = ranné svetlo, svitanie, brieždenie, z čoho v prakrite usa- = lúč, v jazyku marathi uste = prvé ranné svetlo, ktoré všetko súvisí so sans. koreňom vas = svietiť, žiariť. Odtialto vychádzajú aj ďalšie podoby, ako usás = ráno, usta = páliť, spálené, vasar = brieždenie, svitanie atď. Tiež je tu aj úzky súvis s ang. east, nemeckým ost = východ, germanským *austra- atď. Všade je tu indoeurópske aus-, ktoré v latine reprezentuje aurora (staršie ausosa), v gréckom (aeolický) aúos, grécky klasický aúrion / αύριον = zajtra (za+jutra), lit. aušra. Spájať jutro = ráno s jutro = plošná miera nemožno a to i vedľa toho, že tie ťažné zvieratá sa zaprahovali do pluhu, voza už v ranné hodiny. Práve na tomto sa potkol už nejeden etymológ.
Jutro 2°: Stará plošná miera na meranie pozemkov. 1 katastrálne jutro = 1600 štvrcových siah. Nejeden etymológ sa ho snažil dať do súvisu s latinským slovom iugerum = stará rímska plošná miera, ba v procese latinovania cudzích slov, jutro dostalo podobu iugerum. Neskorší etymológovia práve z tohoto latinského akože ekvivalentu a jutra = ráno, mali spústu problémov. Nie a nie vysvetliť slovo jutro, ako plošnú mieru. Pri uvážení slovanského jutro = ráno, navrhovali, že tu ide o takú parcelu, ktorú možno obrobiť, zorať za jedno ráno, jeden deň. Tu sa ale dostali do slepej uličky. Machek navrhoval, že potrebné je uvážiť staré horné nemecké juchert, súčasné Juchert, ktoré by už bolo bližšie ku lat. iugerum. Pravdou je však opak. Nemci si to slovo prebrali od Slovanov a už dlhú dobu sa ho snažia vysvetliť na podklade slovanského jutro = ráno. Z tohoto si už teraz, akože pôvodne nemeckého slova, Poliaci prevzali morg (ráno) = jutro. Jutro = 1600 štvorcových siah, či prepočítané na hektár, predstavuje 0,57546 h. Stará rímska plošná miera iugerum predstavuje asi dve trtiny anglickej acry, kým jedna acra = 0,4047 hektára, čo by znamenalo, že iurgum = 0,27 hektára. V sanskrite jestvuje yugala, s významom pár, dvojica, z čoho v hindu vzniká jula, jola, s významom parcela pôdy pozostávajúca zo 16. „bisis“. (1 bisis predstavuje plochu sedliackej usadlosti, čiže plochu pod domom a malý dvor.) Z tohoto potom vzniká jatar, jutar = obrobená, kultivovaná pôda a jutna = záprah dvoch zvierat (volov, koní...) do pluhu, aby sa pôda zorala. Z tohoto už potom vychádza aj jutan, jotan, jotar, jutar = orať, orba, oráč atď. čo už súvisí aj s naším chotárom. Jutro je teda naším domácim, slovanským slovom (dáva súvis aj s chotárom) a len pre fonetickú blízskosť ku jutru = ránu a v polatinčenej podobe ako iugerum, stalo sa nám nepriehľadným. Aj u nás sa dial podobný proces, ako aj v hindu, lebo ich slovo yugala = pár, dvojica.... súvisí aj s naším jutkať, ujutkať, zjutkať... = zviazať, poviazať, spriahnúť a pod.

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com