Mena na S

Sabín(a): Muž. a žen. podoba mena lat. pôvodu, kde je Sabinus, Sabina a to sa vzťahuje na označenie osoby zo Sabínu. Sabíni sa v antických dejinách spomínajú, ako starobylý národ, pôvodný národ obývajúci priestor v susedstve Rímu, medzi riekamy Nar a Anio, južne od oblasti Latio. Časť starovekých autorov ich pokladala za prisťahovalcov z Grécka, z oblasti Lakónia, čiže Sparty. Údajne, sabíňania boli prvý, čo sa so zbraňou postavili proti Rimanom. Po niekoľkých zrážkach, mnohí sa presťahovali do Rímu a teraz, už ako spojenci, berú účasť v ďalších dobivateľských vojnách Rimanov. Tí, čo zostali vdoma, v Sabínsku, v roku Ríma 373. sa tiež stávajú občanmi rodiacej sa ríše.

Sabrína: Žen. m. lat. pôvodu, s významom žena z pohraničia, žena z oblasti rieky Severn, v Británii, ktorú vtedy Rimania nazývali Sabrina.

Samanta, Samantha: Žen. m. utvorené z aramejského slova pre poslušná, poslúchajúca osoba.

Sam(p)som: Muž m. hebrejského pôvodu, s významom dieťa slnka, žiarivé slnko, veľká radosť. V St. zmluve , Kniha Sudcov, Samson bol sudcom a bojovníkom v zrážke s Filištískymi (Palestínci) a údajne bol aj vynikajúci junák.

Sámuel: Populárne muž. m. hebrejského pôvodu, s významom: Bohom vypočutý; Boh ho vypočul; Boh ho uslyšal, ale zároveň je tu aj možnosť: od Boha vyprosený. V St. zmluve je stať „Kniha Sámuela“. Tento prorok viedol ľud Izraelu až zatiaľ, kým si tento nevyžiadal mať aj svojho kráľa. Sámuel pomazal Saula a priprával Dávida, ako nástupcu na trón. Do čias reformácie, toto meno bolo veľmi zriedkavé a jeho výskyt bol hlavne medzi európskymi Židmi, z čoho sa väčšina historikov domnieva, že prvý slovanský „kráľ“ Samo, ako sa spomína „franský kupec“, bol vlastne Židom a Frankovia ho vyslali medzi Slovanov, lebo badali tam určitú nespokojnosť vôči nadvláde Avarov, s ktorými mali aj oni svoje trampoty. V čase reformácie, meno Sámuel sa stáva populárnym v tábore protestantov a ani dnes jeho popularita neklesla. Časté je v U.S.A. ale ani dolnozemskí Slováci od neho neopúšťajú. Mylná je mienka, že tu zotrváva len vďaka menu bývalého biskupa Sámula Štarku, ktorý pôsobil v Petrovci, lebo toto meno je frekventované nie len v Petrovci, ale aj v Srieme, v Banáte, ba aj v Maďarsku a na Slovensku. Do dejín sa nám zapísal nejeden Sámuel, ako napr. Samo Chalupka, Sámuel Tešedík a rad ďalších.

Sandra: Žen. m. talianského pôvodu, kde predstavuje ich skratku mena Alexandra. Viď Alexander.

Sára: Žen. m. heb. pôvodu, s významom princezná. V St. zmluve sa spomína Sára, ako manželka patriarcha Abraháma. Do reformácie, toto meno bolo veľmi zriedkavé, ale v XVII. a hlavne v XVIII. st. jeho popularita vzrastá. Hlavne medzi protestantmi.

Saul: Muž. m. heb. pôvodu, s významom vytúžený, vyžiadaný. V St. zmluve toto meno mal prvý kráľ Izraelu a v Novej zmluve je to pôvodné meno apoštola Pavla.

Sáva, Sávo: Muž. m. ktoré je rozšírené hlavne medzi pravoslávnymi Srbmi, ale občas sa zjavuje aj medzi inými pravoslávnymi Slovanmi. Pôvod mu je v gréckom jazyku., kde má podobu Sávvas, čo znamená pustovník. V latine je zaznamené, ako Sabas. V dejinách Srbov sa spomína, že toto meno si prevzal najmladší syn kráľa Stevana Nemanjića, ktorý sa pôvodne menoval Rastko, čiže Rastislav. Ako neprvorodený syn, Rastko si zvolil povolanie cirkevného slúžobníka. Žil v rokoch 1174 – 1237. Počas života, zakladal sa o orientáciu Srbov na byzantské stredisko kresťanstva, na Konštantinopol – Carihrad, lebo si myslel, že tak vydobije aj samostatnosť srbskej cirkvi. Neskoršie sa ku Sávovi pripojil aj jeho otec Stefan a spoločne sa dali na výstavbu srbského kláštora Hilendar. Po smrti otca, Sávo sa vracia do Srbska a zasluhuje sa o výstavbu kláštora Studenica, ktorý sa stáva aj ohniskom stredovekéj srbskej cirkvi a kultúry vôbec. V 1217. roku, za podpory rímskeho pápeža, dochádza ku korunovaniu jeho brata Stefana Prvovenčaného, ktorý sa začal priklánať ku Rímu, čo sa Sávovi nepáčilo, nuž odchádza do Nicey (1219. r.), kde v tom čase, vo vyhnanstve žil aj bývalý patriarch Carihradu a od neho získava titul autocephalus, či titul pohlavára, vladiku srbskej cirkvi. Po návrate domov, vykonal znovukorunovanie svojho brata Stefana a dal sa na zriaďovanie srbskej cirkvi na byzantský spôsob. Týmto pádom aj dochádza ku stáročnému nepriateľstvu medzi Srbmi a Chorvatmi.

Sebastián: Muž. m. lat. pôvodu, s významom muž zo Sebastie, mesta v Maléj Ázii, ktorého názov sa odvádza z gréckeho jaz. kde znamená vznešený, ctihodný, úctihodný.

Selina: Žen. m. otázneho pôvodu. Podľa jednej varianty, bude tu grécky pôvod a význam mesiac (na nebi), ale ak sa uváži latina, východiskom bude Coelina, základ v lat. caelum = obloha, nebo podnebie, počasie, najväčšia radosť atď. ktoré vychádza z lat. cealestis = nebeské, sväté, nadľudské, slávne, božské, sám význam sa trochu posunie.

Selma: Žen. m. Viď Zelma.

Seréna: Žen. m. lat. pôvodu, kde serenus = mierne, tiché.

Sergej: Slovanská podoba muž. m. utvoreného z priezviska rímskej rodiny, etrurského pôvodu, Sergius. Sám význam je zahalený do hmly, tmavosti, neznáma.

Sibília, Sybília: V dobe klasiky, Sibílie, Sybílie, boli veštkyňami a údajne nejedna z nich predpovedala aj príchod Krista. Práve pre túto príčinu, aj kresťanskí rodičia občas siahnu po tomto názve a z neho si utvárajú teraz už krstné meno, ktoré nikdy nebolo nejak frekventované.

Sidney, Sydney: Dnes je toto samostatné anglícke meno, ktoré sa vyvinulo z priezviska a korene tohoto siahajú do Francúzska, do osady s názvom St. Denis. V čase panovania Henryho II. z Francúzska, zo St. Denisu, prichádza do Anglícka rodina, ktorú obyvateľstvo začalo nazývať podľa mesta, odkiaľ prišli. Z tohoto sa neskoršie vyvinulo Sidney, Sydney. # Austrálske mesto Sydney svoje pomenovanie odvádza z mena viscounta Sydneyho, ktorý v tom čase zastával funkciu štátneho tajomníka V. Británie.

Siegfried, Sigfríd: Muž. m. staroger. pôvodu, kde znamená víťazstvo + mier. Zásluhou skladateľa Wagnera, V XIX. st. meno sa revitalizovalo a aj dnes sa s nim stretneme.

Silas: Muž. m. ktoré pôvodne predstavovalo len skratku zo Silvanus.

Silorad: Muž. m. utvorené spojením slov sila + rad(i).

Silván, Silvána, Silvia, Silvius: Muž. m. lat. pôvodu, ktorého podoba je Silvius a znamená z lesa. Rhea Silvia bola matkou Romusa a Remusa, legendárnych zakladateľov Ríma a asi z toho dôvodu, v čase renesancie, meno sa stáva populárnym v celom kresťanskom svete.

Silvester, Sylvester: Muž. m. lat. pôvodu, s významom: osoba bývajúca hlboko v lese. Mali ho až traja pápeži. Prvý z nich krstil cisára Konštantína a o ňom koloval chýr, že má moc uzdravenia z lepry. Druhý žil v X. st. a spomína sa ho, ako človeka zamilovaného do matematiky a techniky, ba vymyslel aj kyvadlo „ťapšičku“ na mechanické hodiny.

Simeon, Šimon: Muž. m. hebrejského pôvodu, s významom: poslúchajúci, poslušný. V Biblii sa spomína starec Simeon, Šimon, ktorý v chráme požehnal Ježiša a spomína sa aj ďalší, Šimon Peter apoštol. Ako osobné meno, Šimon nie je časté. Skorej sa stretneme s priezviskom utvoreným z tohoto mena, ako: Šimo, Šimon, Šimoni, Šimák atď.

Slava, Slávia: Žen. m. utvorené zo Slovan, Sláva, Slovanstvo.

Slavoj: Muž. m. ktoré je dnes už veľmi zriedkavé. Na Slovensku vraj toto meno ročne dostanú len dvaja, traja chlapci. Utvorené je kombináciou sláva, Slovan + voj = vojak, vojsko.

Slavomír: Slovanské muž. m. utvorené spojením slav v zmysle oslavovať, sláviť + mír v zmysle pokoj, mier, z čoho dostáva význam oslavovateľ mieru.

Sofia, Žofka: Žen. m. gréckeho pôvodu s významom múdrosť, vzdelanie. Ako krstné meno, najskôr sa rozšírilo vo východnom krídle Slovanov, medzi pravoslávnymi a to z dôvodu, že sa tak nazývala svojho času najveľkolepešia katedrála na svete, Hagia Sophia, v Carihrade. V stredoveku sa meno Sofia dostáva aj na západ a aj dosiaľ je pomerne frekventované. Slovenské podoby sú: Žofia, Žofka.

Soňa: Žen. m. dnes už úplne samostatné, ale v podstati znamená len slovanskú, hlavne ruskú skratku pôvodne gréckeho mena, Sofia. Viď.

Stanislav: Muž. m. slovanského pôvodu, utvorené na základe stan, ktorého význam je zastavenie sa, zloženie sa, príbytok, sústava, štát a pod. V sanskrite podoba sthánam = miesto, bydlisko. U Peržanov má tiež význam miesta, státia... ako aj správa, vláda, príbytok, z čoho toto indoeurópske slovo prechádza ku Turkomanom v zmysle štát, krajina, takže dnes máme Turkmenstán, Kazachstán... Význam mena Stanislav by sme vysvetlili, ako oslavovateľ svojej krajiny, vlasti. # Po vyemigrovaní nejeden Stanislav si akože paralelné anglícke meno, zvolil Stanley. I keď fonetický zodpovedá, jeho etymológia je však cele iná. Stanley najskôr znamenalo priezvisko, ktorého východiskom je skalnaté pole. Angličanom sa toto priezvisko páčilo, malo cveng aristokratickosti, nuž niekde v XIX. st. prechádza aj v osobné meno.

Stela: Žen. m. lat. pôvodu a význam mu je hviezda.

Svätoboj: Staré slovansko-slovienske muž. m. siahajúce do čias V. Moravy. Vzniklo kombináciou svätý, v zmysle požehnaný + boj = bitka, zápas.

Svätohor: Muž. m. ruského pôvodu, ktoré vzniklo z kombinácie: 1/ svätý + Igor, alebo Georgios / Juraj. 2/ Východiskom mu bude názov lokality Svätá Hora.

Svätomír: Muž. m. staršieho dátumu a význam mu je svätý, posvätený, požehnaný mier, pokoj.

Svätopluk: Muž. m. slovienského pôvodu, avšak boli snahy vysvetliť ho aj inak, ako napr. Svätopluk je len poslovančená podoba germanského (gótskeho) Swintha-Fulks... Svätopluk však vzniklo na vlastnej pôde a predstavuje kombináciu sviatý + polk, čiže tu ide o svätý (požehnaný) pluk, armádu; sväté, požehnané vojsko. Toto meno mali až dvaja (králi“ z doby V. Moravy.

Svätoslav: Muž. m. slovanského pôvodu, s významom oslavovanie sviatostí, svätých, sviatky.

Svätoš: Samostatné muž. m. ktoré vzniklo zo skratiek mien, ako Svätoslav, Svätomír, Svätoboj...

Svetluša: Slovenský deminutív ženského mena Svetlana, ktoré je slovanským ekvivalentom lat. Lúcia.

Svetozár: Muž. m. slovanského pôvodu. Vzniklo spojením svet + žiara, žiariť. Svorad: Staroslovienske muž. m. utvorené kombináciou svo = všetko, celkom, úplne + rad, radiť. Významom mu je osoba, ktorá vie všetko poradiť.

Svorad: Staroslovienske muž. m. utvorené kombináciou svo = všetko, celkom, úplne + rad, radiť. Významom mu je osoba, ktorá vie všetko poradiť.