19 októbra 2009

Pýtate sa...

Resize of blogKulik

…píše Ján Kulík

Poničan, Ponjičan, Ponyicsan, Ponitschnan, Ponitchan... alebo ak to napíše cyrilikou, už nikto nezmudrie.

Niekto zo Zrenjaninu, mesta v severnom Banáte sa nás pýta nie len na svoj rodokmeň, ale aj na etymológiu svojho priezviska Ponjičan. Ako mu odpovedať? Ako mu vysvetliť, že kým si to nevie napísať po slovensky, zatiaľ aj etymológia jeho priezviska je „neznáma“. Zhodou okolností, viem o čo ide. Podobný prípad, ako máme v priezvisku Suchánek, čo ak sa napíše cyrilikovým písmom (z neznalosti úrádníkov), bude tam Suc - hanek, alebo z priezviska Chovan, vypadne Hovan.

Zrenjanin, dostal meno podľa partizánskeho „heroja“ Žarka Zrenjanina. Skorej sa nazýval Veľký Bečkerek, ba na čas aj Petrohrad. Dnes je poriadnym mestom severného Banátu, čo skorej prislúchalo ku Torontálskej župe a v naších skromných dejinách, práve sem šiel Viliam Figuš – Bystrý, za Mikúlašom Šnajderom – Trnavský, aby sa mu predstavil so svojimi skladbamy. Nepochodil najlepšie.

Prvým slovenským evanjelikom čo sa tam prisťahoval, bol Andrej Melegy, narodený v Oravskej župe, ináč podľa remesla čižmár, ktorý sa najskôr osadil v Komlóši, ale dopočul sa, že v Aradáči, neďaleko Veľkého Bečkereku žijú evanjelickí Slováci. Presťahoval sa a pokladá sa ho za prvého Slováka v tomto meste. Ako otec rodiny, mal troch synov a niekoľko dcér, takže, ako zať sa spomína aj určitý pán Michal Segešdy (asi krycie priezvisko utvorené na podklade Segedínsky). V tom čase slovenská evanjelická cirkev počítala 14 rodín a 49 dúš. Pripojila sa ku cirkvi v Aradáči.

Z tej doby máme aj nejaké údaje o vtedajších slovenských rodinách, ako Adam Ambrózy, Matej Lukavetz... až v 1816. roku počet rodín vzrástol na 44 a počet dúš na 200. Najviacej ich prišlo zo Slovenska, ale spomínajú sa aj 2 – 3 rodiny z Würtembergu.

V roku Pána 1817. robila sa tu dobrovoľná zbierka a nazbieralo sa 4754 zlatých, za ktorú sumu sa od Kostolányiho, evanjelického advokáta, kúpil pozemok s domčokom, ktorý sa adaptoval na učiteľský byt. V tom roku sa vystvala aj modlitebnica, kam premiestnili aj starý kancel a oltár, kúpený z nejakého rumunského kostolíka v župe Temešvárskej.

V 1818. roku bola tu aj kanonická vizitácia (Adam Lovich), kedy sa robil aj súpis dúš. Na zozname je 44 evanjelických rodín a 17 reformovaných (kalvínskych), čo však postupne ovplyvnilo celý duch veriacich – maďarská mentalita. Ku slovenskej cirkvi sa v tom čase pripojili aj nemeckí evanjelici, asi 20 dúš.

V 1820. roku, evanjelická cirkev (slovenská), vzrástla na 530 dúš a osamostatnili sa, takže v 1822. roku už si mohli dovoliť aj zakúpenie (900 zl.) pozemku pre kostol, školu.

Keďže sa stali matkocirkvou, ustálili aj plat pre učiteľa a kňaza, na čo si žiadali aj od kráľa jednu a pol sesie zeme. Dostali 33 katastrálne jutrá. Za každé jutro platili 33 grajciarov ročne.

V 1831. roku, pán majter Ján Melegy, kúpil aj jeden 450 funtový zvon (cena bola 837 zl.) a cirkev si za 316 zl. kúpila aj 204 funtový zvon. Od tamojšej katolíckej cirkvi, za cenu 500 zl. kúpili si aj starý organ.

V marci 1836. roku položili prvý základný kameň nového chrámu, kedy ich navštívil aj superintendant Ján Seberínyi. V auguste R.P. 1837 posvätený bol už aj nový chrám. O rok neskoršie, cirkev (na údržbu kňaza a učiteľa) kúpila si ďalších 14 kj. zeme.

Pohnuté „meruôsme“ roky sa dotkli aj cirkvi, lebo vtedajší farár bol aj maďarským gardovým dôstojníkom, nuž ako kňaz, tak aj časť veriacich zutekala pred Srbmi.

V 1854. roku zakúpili si veľký, 920 funtový zvon, kde najdeme nápis, že: „Slial ma Georg Josef Petrovich, v N. Sade, 1854. Pán Buh budiž s Vámi, kdekoli hlas muj znie, nech hlas srdce proniká k službám Božím a v neštestí ohni lidu k obrátení. Amen.“ Na druhej strane je nápis: „Velevážený cech čižmársky obetoval zvon cirkve své evanjelického augspurského vyznání V. Bečkerek“.

V 1858. roku, pápežský „konkordát“ určil, že evanjelikom sa už nepovoľuje pochovávanie na spoločnom hrobitove, nuž cirkev bola nútená pre potreby cintorína, zakúpiť si ďalšie jedno jutro zeme (600 zl.).

Cirkevný, či vôbec slovenský život bol aj ďalej rušný. Vzmáhalo sa. Vypísal sa vokátor pre nového kňaza (plat 600 zl. ročne), zriadila sa druhá učiteľská stanica... až v 1867. roku inštalovali sa aj nové vežové hodiny.

Do pokladne cirkvi pribúdali zlatky. Aradský súkromník (teraz Rumunsko), Alexander Horváth, cirkvi daroval 6000 zl. Štefan Huszár 200 zl. Alžbeta Kožíková, slúžka (pôvodom z Oravskej stolice) darovala všetky svoje úspori, 800 zl.

V 1895. roku, Karol Helmbold s manželkou, na evanjelickom hrobitove vystavali kaplnku (12.000 korún) a na údržbu darovali ďalšie dve tisícky.

V 1900. r. cirkev uzavrela zmluvu, aby nedelné nešporné služby Božie, ktoré sa konali len v slovenčine, boli striedavé. Raz po slovenký a raz po maďarský. Od vtedy, v cirkevných záznamoch nie sú žiadne dáta, lebo farár Pavel Koreň, keď mal byť prehodený do Maďarska (po I. sv. vojne), posledné zväzky zápisníc zničil.

Po I. sv. vojne nastali nové poriadky a to vidíme aj zo zápisníc. Od 1920. roku, nešporné služby Božie sa konajú vždy po slovensky a predpoludňajšie majú byť raz mesačne po maďarský a raz po nemecký.

V 1928. roku bola posvätená nová fara a obnovený bol aj chrám. Na to prispeli najrozličnejšie organizácie, ako napr. československá beseda „Štefánik“ darovala 5000 dinárov, dištrikt daroval 25.000 din. a je tu rad ďalších súkromných dobrodincov.

V čase vydania knihy „Evanjelická kresťanská cirkev a.v. v kráľovstve juhoslovanskom...“ (A. Vereš) má poznámku, že v tom čase ku slovenskosti sa hlásalo len 700 dúš Slovákov a ku evanjelictvu, len ďalších 100 Maďarov a 50 Nemcov. Aká je situácia dnes? Neviem, ale sotva tam bude aj tých 700, ale že je v okolí aj zopár slovenských dedín, možno ten počet osciluje.

V Veľkom Bečkereku, ako farári účinkovali (zoznam z 1930. r.):

Obetko Michal,

Ambrózy Matej,

Benko Juraj,

Mockovčák Karol,

Mockovčák Ján,

Jesenský Ferdinand,

Koreň Pavel,

Jurányi Ľudovít.

Učitelia boli:

Záborský Tobiáš,

Kovách Teofil,

Obetko Michal,

Dobrík Karol,

Kupferschmidt Daniel,

Rakšányi Imrich,

Zvarínyi Ľudovít,

Hudaček Ľudovít,

Kovách Alexander,

Breyer Ľudovít,

Vozár Michal,

Silvási (Slivka) Ján.

Od roku 1870. kántori boli:

Szilvási Ján,

Hartig Adalbert.

Cirkevný dozorcovia:

Frombach Sámuel,

Tichý Karol,

Kovách Augustín,

Bielek Viliam,

Kovách Augustín (znovu),

Jarmaczký Alexander,

Barón Freilizsch Berthold,

Kovács Augustín,

Bielek Antal,

Klúge Karol,

Ormay Ľudovít,

Dr. Petrovich Ján,

Litavský Pavel.

Celkove, cirkev v Zrenjanine, Veľkom Bečkereku, Petrohrade... bola v podstati len slovenská., ale časom nadobudla vôňu maďarónstva – dnes sa tá vôňa zmenila, ale nie na slovenskosť. Už v čase vydania tejto biskupskej brožúry je poznámka, že Melegovci, Ambróziovci, Michalekovci atď. vôbec nevedia, že sú slovenského pôvodu. Po slovenský nevedia ani slovo. Maďarčinu, jazyk nazliepkaný, považovali za niečo krajšie a stratili sa.

Príspevok od Ľudovíta Jurániho (skrátená verzia).

Ľudovít (Sámuel) Jurányi: narodil v Apoštágu (za Dunajom), 26. marca R.P. 1890. z otca Miloslava Michala Jurányiho a matky Márie r. Madera. Vzdelanie získaval v Sarvaši (bol vyhodený pre panslavizmus), po čom prešiel do N. Sadu a maturoval v Békešskej Čabe. Teológiu študoval v Prešove a v Rostocku. V 1915. r. bol vojenským farárom vo Viedni a v Pešťbudíne a od roku 1920. bol farárom vo Veĺkom Bečkereku (Zrenjanin).

Tak kamarát, ak sa nevieš podpísať po slovenský, nikto na tomto svete nemôže určiť pôvod Tvojho priezviska. Situáciu poznám a môžem Ti pošepnúť, že si pôvodom Slovák, zo stredného Slovenska, priamejšie z krycím priezviskom odvodeným z názvu osady Poníky (neďaleko B. Bystrice a Zvolena), ale o rodokmeni Ti nemôžem nič povedať. Tvoji pra-, pra- sa chceli stratiť (aby ich pán nenašiel) a zostalo tam len meno osady, odkiaľ prišli a aj tu môžeme len hádať, že neprišli do Zrenjaninu, ale inam. Toto priezvisko najdeš ako v Petrovci, tak aj v Padinej... a nikdy sa nedozvieš o pôvodnom priezvisku. Ak sa aj ďalej budeš podpisovať Ponjičan, o takých 20 rokov už Ti nikto neprijde na stopu.

Aj v Austrálii máme Ponjičana (z Padín) a keďže z neznalosti trvá na srbskom fonetickom písaní, tu ho vyslovujú, ako Pondžikan, alebo napr. Kaňa = Kandža, Čáni = Kendži, Poniger = Pondžiger. Áno, aj na mojom maturitnom vysvedčení stojí Kuljik (Kuldžik), tu ma zapisovali, ako Coolyik, Coolidge, Kullik, Kulick... ale ak stojíš na svojom, nestratíš sa. Ty nie si žiadny Ponjičan (nemaš svoju etymológiu v srbch. jaz.), ale Poničan. Dbaj si na svoj pôvod. Aj švagriná bola dlhé roky len Králik(ová) a odrazu, v pase mala napísané Kraljik. Ani si nevšimla a povedzme o takých 100 rokov sa najde nejaký potomok, zvedavý na svoj pôvod a nikde to nenajde. Bude z neho „jeleň“, lebo slovenské králik je vlastne len kalkom nemeckého... pôvodne španielského slova na označenie zajáčka, čo si robí dieru.

Neraz, ba často tu najdeme dotaz (hlavne zo Selenče), kde si vyhľadávajú už či pôvod svojho priezviska, alebo kontakt na svojich rodákov, Sljuka. V prvom rade, to priezvisko sa píše (po slovenský) Sľúka, avšak so slivkou nema nič spoločného, čiže nevzťahuje sa na ovocie, ale odvodené je z názvu vtáka sluka. Ináč, na Dolnej zemi máme aj priezvisko Slivka a toto je už odvodené z názvu ovocia. V krajanskej rodine máme aj priezvisko Beláni, po maď. Belányi, v pôvodnom slovenskom znení bolo Belan, ale bratranec tunajšieho Belániho si už nedovolil „skomoliť“ svoje priezvisko a sústavne sa všade podpisoval len Belanji = Belandži.

Podobnú situáciu máme aj v prípade priezviska Čiep(a). Normálne, po slovenský má to byť Čiep, krycie priezvisko odvodené z osady ( Maďarsko) Csép, avšak náš Slováčisko si nedovolí skomolenie svojho priezviska a všade sa podpisuje Čjepa, čo Angličan, ani pri najväčšej ochote nemôže vysloviť, alebo ho skomolí na niečo, ako Sdžipa a pod. avšak dozvedel sa, že v knihe „Slovenskí národovci...“ (Dr. M. Slávik) sa spomína aj meno jeho otca, ako Ján Čiep a neustále ma unúva, aby som mu požičal túto knihu, kde je „opísaný“ aj jeho otec. No „opísaný“ je len toľko, že sa tam zjavilo aj jeho meno, ktoré s jeho súčasným menom nema nič spoločného.

Už som tu mal vyhľadávanie pôvodu „mena“ nejedného „krajana“. Pamätám si na nejakého Juráša, údajne umelca, niekde z Belehradu, skorej asi z Chorvatska... Ani sám nevedel odkiaľ je, nepoznal ani náboženstvo predkov a ani najzákladnejšie dáta. Čo som mu odpísal? „Kasno stiže Janko na Kosovo“ (vzťahuje sa na rod Huňadiovcov – aj kráľa Mateja). V čase zúrenia občianskej vojny v Juhoslávii, nepozdávalo sa mu byť ani Chorvatom, ani Srbom, len nevedel, čo je. Rozmyslel si, že bude aspoň Slovák. Áno, pôvodne je Slovákom, niekde z Oravy, neskoršie zo Slavónska... ale nedal som mu to vedieť. Keď si bol dosiaľ šťastný s tým, že nevieš čo si, teš sa aj ďalej.

* Len ako kuriozitku, spomeniem aj fakt. že svojho času „slávny“ americký hrdina „Divého západu“, Buffalo Bill – Cody, počas turneja po Európe, predviedol svoj cirkus aj vo Veľkom Bečkereku – v Zrenjanine. Bolo to ešte v čae Rakúsko-Uhorska.

clip_image002

Slovenský evanjelický kostol a fara v Zrenjanine (Veľký Bečkerek) v roku 1930.

* Viď profil M. Poničana.

Žiadne komentáre:

V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com