...pripravuje Ján Kulík
Určitý krajan, náš neúnavný návštevník žijúci na Islande sa pýta, či by sme mu nemohli poskytnúť informácie o Laliti, hlavne zoznam prvých slovenských prisťahovalcov. Žiaľbohu, o Laliti v domácej knižnici mám toho veľmi málo. Je tu kniha Adama Vereša „Slovenská evanjelická cirkev v kráľovstve Juhoslovanskom“ (Petrovec 1930.), kde vtedajší ev. kňaz Emil Heinlein má svoj vstup o tejto našej slovensko-srbskej dedine. Ďaľšie, ako kniha Dr. J. Siráckeho „ Dlhé hľadanie domova“ a „Sťahovanie Slovákov na Dolnú zem v 18. a 19. storočí“, či aj „Slováci v Juhoslávii“ (Rudolf Bednárik) sa už spoliehajú len na dáta E. Heinleina.
Už aj E. Heilein si poťažkáva, že hneď pri odhaľovaní pôvodu názva osady, narazil na ťažkosti. Pravdepodobne tu ide o srbské slovo lala = ľalia, lebo tam, kde stála „stará“ Laliť, rástla lalujka („starčok“). Kedy presne bola obec založená, ani v cirkevných a ani v obecných archívoch sa nič nespomína. * J. Sirácky vyhľadal, že osadnícka zmluva sa podpisovala v 1790. roku.
V priestore starej Lalite bývali veľké podzemné vody, takže vtedajšie obyvateľstvo, Srbi, sa rozhodli osadu preložiť na prajnejšie miesto, kde je dnes Široká (Krivokućanska(, Kostolná (Srbská“, Zelená a Rakićská ulica.
Keď sem prišli prví slovenskí prisťahovalci, začala sa stavať ulica Slovenská, neskoršie Nová a Ružová ulica. Po čase, keď sa Slováci zmohli, začali si od Srbov kupovať domy, takže dnes sú v každej ulici, ba ako počtom, tak aj majetkom predbehli tamojších Srbov. Srbi sa vlastne začali z tejto osady vysťahovávať do Sriemu, lenže ich majetky si Slováci už nemohli vykupovať, lebo vtedajší páni im to zakazovali. Skoro všetky majetky v chotáre prechádzajú do rúk Nemcov, ktorých osady boli všade vôkol Lalite. Táto prekážka bola aj príčinou, prečo sa Slováci z Lalite postupne vysťahovávali. Tiež hlavne do Sriemu (Ľuba, Erdevík, Ilok, Stará Pazova..., ale tiež prechádzajú aj do okolitých slovenských osád a aj späť na Slovensko).
Do roku 1848. obec prináležala ku kráľovskej komore a na týchto majetkoch evidencia poddaných už nebola toľko pedantná.
V 1836. roku (v auguste a septembri) tu zúrila cholera, takže vtedy umrelo až 900 osôb. Umrel aj vtedajší kňaz Michal Borovský, ako aj kurátor a kostolník cirkvi. Rok 1872 / 73 sa spomína zvlášť, ako veľmi neprajný, vlhký. Podzemné vody vystúpili, takťe ľudia sa mohli pohybovať jedine na člnoch. Pravda, z toho vznikli nové choroby a zase sa vrátila aj cholera. Podľahlo jej ďaľších 102 osôb.
V roku 1876. situácia v obci sa napravila. Konala sa komasácia chotára a občania mohli získať pôdu v jednom kuse, ba aj dokúpiť si a založil sa aj školský fond, ktorý činil 15 „malých“ jutár. (Jutro má 1600 stvorcových siah, avšak „malé“ jutro len 1200 št. siah.) Majetok cirkvi činilo 9 katastrálnych jutár zeme.
Kňaz E.Heinlein spomína, skorej vlastne len háda, že osada vznikla v 1780. roku (Sirácky kladie na 1790.rok) a občania prišli z Peštianskej, Novohradskej, Zvolenskej, Hontianskej, Gemerskej a čiastočne aj z Nitrianskej stolice. Ako všade, kde sa naší usádzali, prvou „verejnou“ budovou je škola a byt učiteľa. Aj tu tak konali. V jednej izbe si zriadili učebňu a v druhej býval učiteľ – levíta. Prvým bol Ján Kramár, ale dlho nevydržal. Po ňom prichádza Sámuel Greškovič, potom Sámuel Jesenský (z Malého Jesena – Turčianska stolica), ktorý sa po čase stáva aj kňazom. Tento tu vydržal do smrti, do 1830. roku. Na jeho miesto nastupuje kaplan pivnický, Michal Borovský. Tento už nekonal aj funkciu učiteľa, sem na učiteľské miesto prichádza Jozef Godra z Bohuníc (Hontianska stolica). Michal Borovský v čase zúrenia cholery, umiera. Prichádza sem Karol Tessényi, syn Jána, farára v Novom Sade. Tessényiho zasiahla silná reuma, takže ani chodiť nemohol. Vozili ho na vozíku, nuž cirkev sa musela postarať o pomocníkov a tu, ako kapláni účinkovali: Pavel Králik, Bohuslav Laciak, Karol Langhoffer, Gustáv Klobušický, Martin Morháč, Július Chraštieľ a Ľudovít Maróthy (syn farára ľuboriečského, Daniela Maróthyho). Tento posledný, po smrti Tessényiho (1897), stáva sa laliťským kňazom, ale dlho nezotrval. Náhle, v 1899. roku umiera. Na jeho miesto prichádza Emil Heinlein, kaplán v Békešskej Čabe, ktorý sa narodil v Banskej Bystrici.
Ako cirkev napredovala? V 1839. roku sa stavá nová priestrannejšia fara. V 1843. roku vystavala sa nová školská budova a v 1848. roku konali sa prípravy na výstavbu chrámu. Udalosti tejto doby výstavbu prerušili, ale hneď po ukľudnení sa, s výstavbou pokračujú, takže v 1852. sa chrám aj posvätil.
Jozef Godra, ako učiteľ, účinkoval tu až 42 roky. Pomocníkom mu bol Ján Mičátek, ktorý neskoršie prechádza do Kysáča. Po ňom tu bol Karol M. Lehotský, ktorý tu účinkoval až 32 roky.
Milý krajan, ako vidíš, na otázku sme nemohli odpovedať. Možno si nejaké dáta zoženieš na fare. Ja tu môžem len poznamenať, že na gymnáziu sme mali aj niekoľkých žiakov z Lalite a to Sámuel Macko, Božena Turčanová, na učiteľskom ústave bol Ján Pavlis a určite boli aj iní. Tiež môžem spomenúť, že do Kulpína prešla rodina Ďugová (prastarý otec mojej manželky) a že zase jedna vetva z tejto rodiny prešla do Banátu, priamejšie do Hajdušice... a konečne, aj v Austrálii máme aspoň jednu rodinu. Pavlisovú. V ich rodokmeni majú Adama Benku, ktorý v 1828. roku prichádza zo Senného, do Lalite a tu aj umiera. Konečne, určite si dobre poznal „Benkovu krčmu“. V časoch medzi vojnami a hneď aj po vojne slúžila aj, ako nejaký „Dom Kultúry“. Mala pomerne priestrannú sálu a tu sa poriadali nie len tance, ale aj divadelné predstavenia.
*Ak má niekto viacej a lepších informácií, nech sa nám ohlási. Publikujeme ich.
........................................................................................
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára